Herecká suita z filmu Jiřího Mádla Vlny. Foto: Wandal production

Slnko v sieti: 9 cien pre Vlny, 5 pre Emu a smrtihlava

Písmo: A- | A+

Najlepším celovečerným hraným filmom roka 2024 sa na udeľovaní národných filmových cien Slnko v sieti stala česko-slovenská koprodukčná snímka Vlny (producenti Monika Kristl, Vlasta Kristl a Wanda Adamík Hrycová). Jej režisér Jiří Mádl si odniesol aj Slnko v sieti v kategórii réžia.

Vlny celkovo získali 9 cien. Spolu mali 14 nominácií. O dve nominácie menej mala slovensko-česko-maďarská koprodukčná dráma Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Nakoniec získala 5 cien.

Dve ceny si odniesol česko-slovensko-francúzsky animovaný film Keď život chutí (réžia Kristina Dufková, producenti Matej Chlupáček, Agata Novinski, Marc Faye), ktorý zvíťazil v kategórii animovaných filmov a získal tiež Slnko v sieti za hudbu (Michal Novinski). Najlepším dokumentom uplynulého roka bola podľa hlasovania členov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie snímka Prezidentka (réžia Marek Šulík, producentka Barbara Janišová Feglová).

Chýbajúca maskérka

Okrem trojice hereckých ocenení pre Alexandru Borbély, Évu Bandor a Milana Ondríka si Ema a smrtihlav odniesla Slnko v sieti za scénografiu (Tomáš Svoboda, Miriam Struhárová) a najlepšie umelecké masky (Andrea Štrbová, Ivo Strangmüller, Tomáš Richter, Viktor Nagy). Po vyhlásení kategórie sa producentka Zuzana Mistríková ospravedlnila umeleckej maskérke Alici Dvorskej, že ju pri nahlásení nominovaných maskérov zaviedla uviesť do formulára, ktorý vypĺňala. Poprosila akadémiu, aby jej cenu udelili dodatočne, keďže sa na ocenenej kategórii podieľala rovnako ako ostatní štyria ocenení.

Vlny bodovali aj v kategóriách scenár (Jiří Mádl), kamera (Martin Žiaran), strih (Filip Malásek), zvuk (Viktor Ekrt), kostýmy (Katarína Štrbová Bieliková), vizuálne efekty (Ivo Marák, Miroslav Gál) a mužský herecký výkon v hlavnej úlohe (Vojtěch Vodochodský).

Cena za prínos pre Miloslava Luthera

V televíznej kategórii zvíťazil seriál Čas nádejí (réžia Ján Sebechlebský, producenti Zuzana Balkóová, Erik Panák). Po jedenásťročnej prestávke rozhodovali akademici aj o najlepšom krátkometrážnom hranom alebo dokumentárnom filme. Stala sa ním Spoveď (réžia Rebeka Bizubová, producent FTF VŠMU)

Cenu za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre udelila akadémia režisérovi Miloslavovi Lutherovi. „Zažil som dobré aj zlé časy, dnešné považujem za najnebezpečnejšie. Ale vydržať a prekonať sa dá aj zdanlivo nemožné. Bolo to témou a posolstvom väčšiny mojej tvorby,“ povedal pri preberaní ceny Luther a zároveň apeloval na kolegyne a kolegov, aby si nenechali zlomiť chrbát.

Prečítajte si rozhovor s režisérom Miloslavom Lutherom.

Postavme sa zlu spoločne

Počas večera zaznelo viacero prejavov, ktoré filmárov, ale aj kultúrnu verejnosť vyzývali na to, aby si udržali nádej a jednotu. „Čo máme robiť dnes, aby sa zajtra minulosť nezopakovala?“ pýtala sa prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Katarína Krnáčová? „Zlo rastie tam, kde mu nikto nestojí v ceste, postavme sa mu teda spoločne, pevne a jednotne!“ vyzvala.

Ocenení takisto kritizovali bujnejúcu neodbornosť. Producentka Wanda Adamík Hrycová pri preberení ceny za film roka pripomenula svoj starší pamätný výrok, že na odbornosti záleží. Vyzvala tiež prítomných, aby nestrácali nádej a odvahu. „Odvaha nezačína veľkými gestami a činmi, ale že začína jedným malým nie možno v situácii, keď väčšina hovorí áno.“

Odovzdávanie cien tentoraz nevysielala STVR, ale filmová akadémia ho streamovala. Hoci STVR resp. RTVS sa podieľala na viacerých ocenených tituloch, na odovzdávanie neprišiel ani jej dočasný generálny riaditeľ Igor Slanina, ktorý mal odovzdávať divácku cenu. V hlasovaní divákov zvíťazil film režiséra Jakuba Kronera a producentov Zuzany Mistríkovej, Radovana Gereka a Davida Blümela MIKI.

DAFilms.sk Slnko v sieti 2025
Ocenené a nominované filmy si môžete pozrieť na DAFilms.sk.

Zoznam držiteľov cien Slnko v sieti za rok 2024:

Najlepší hraný film

Vlny (r: Jiří Mádl, prod: Monika Kristl, Vlasta Kristl, Wanda Adamík Hrycová)

Najlepší dokumentárny film

Prezidentka (r: Marek Šulík, prod: Barbara Janišová Feglová)

Najlepší animovaný film

Keď život chutí (r: Kristina Dufková, prod: Matej Chlupáček, Agata Novinski, Marc Faye)

Najlepšia filmová réžia

Jiří Mádl (Vlny)

Najlepší filmový scenár

Jiří Mádl (Vlny)

Najlepší kameramanský výkon

Martin Žiaran (Vlny)

Najlepší filmový strih

Filip Malásek (Vlny)

Najlepší filmový zvuk

Viktor Ekrt (Vlny)

Najlepšia filmová hudba

Michal Novinski (Keď život chutí)

Najlepšia scénografia

Tomáš Svoboda, Miriam Struhárová (Ema a smrtihlav)

Najlepšie kostýmy

Katarína Štrbová Bieliková (Vlny)

Najlepšie umelecké masky

Andrea Štrbová, Ivo Strangmüller, Tomáš Richter, Viktor Nagy  (Ema a smrtihlav)

Najlepšie vizuálne efekty

Ivo Marák, Miroslav Gál (Vlny)

Najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe

Alexandra Borbély v role Mariky (Ema a smrtihlav)

Najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe

Éva Bandor v role Agnes (Ema a smrtihlav)

Najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe

Vojtěch Vodochodský v role Tomáša Havlíka (Vlny)

Najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe

Milan Ondrík v role Dušana (Ema a smrtihlav)

Najlepší televízny film / miniséria / seriál

seriál Čas nádejí (r: Ján Sebechlebský, prod: Zuzana Balkóová, Erik Panák)

Najlepší krátkometrážny hraný alebo dokumentárny film

Spoveď (r: Rebeka Bizubová, prod: FTF VŠMU)

Cena za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre

Miloslav Luther

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Zobraziť všetky články