Ľubomír Štecko na archívnej fotografii. Foto: archív SFÚ
Písmo: A- | A+

Vždy stál v ceste nejaký problém,“ rekapituluje svoju životnú púť Ľubomír Štecko. Dokumentarista, ktorý koncom januára rozšíril rady osemdesiatnikov, však netají, že neraz sa vo chvíľach, keď sa musel rozhodnúť „tak či onak“, na neho usmialo šťastie.

Maska je ich trinástou komnatou. Zdravotná sestra, úspešný podnikateľ, študentka estetiky, matematik, hollywoodska komparzistka žili svoje „obyčajné“ životy ako všetci ostatní, kým sa v ich hlavách neusadil ktosi iný – depresia, panické ataky, paranoja, schizofrénia či iné príznaky. Každý z nich v istej chvíli potreboval pomoc psychiatra, ktorý im okrem iného ponúkol aj možnosť liečby arteterapiou. Vnútorné muky a trýzne pretavujú do obrazov či textov. Aj do slov, ktorými otvárajú trináste komnaty svojich chorých duší. Kľúč k tajným dverám ich psyché našiel režisér, kameraman a scenárista v jednej osobe. V celovečernom autorskom dokumente Drsne a nežne (2022) Ľubomír Štecko poodhalil oponu tabuizovaného sveta chorôb ľudských duší a porota Igrica mu za invenčné spracovanie témy, pred ktorou radšej zatvárame oči, udelila tvorivú prémiu.

Rodáka z Pribyliny (29. 1. 1945) v detstve obklopovala technika, pretože dedo po návrate z Ameriky za zarobené peniaze postavil v dedine pod Tatrami vodnú elektráreň, mlyn a pílu a tie boli jeho ihriskom aj škôlkou. Po „víťaznom februári“ rodine všetko zhabali, takže potomok „kapitalistickej rodiny“ mal obmedzené možnosti štúdia. Mohol sa stať traktoristom, ale mal šťastie, prijali ho na ŠUP-ku do Bratislavy, kde vyštudoval fotografiu. Už vtedy ho uchvátila mágia filmov novej vlny a svojimi fotografiami zabodoval pri prijímačkách na pražskú FAMU. Po absolvovaní odboru filmová a televízna kamera (1967 – 1972) a návrate do Bratislavy sa stal jedným z kameramanov Spravodajského filmu, a keď po čase museli chodiť bez režisérov, tak sa dostal aj k réžii. Potom prešiel na Kolibu do Krátkeho filmu Bratislava a spravodajsko-reportážne šoty vymenil za dokument.

V dokumentárnej tvorbe tej doby mu chýbala spontánnosť, preto sa rozhodol robiť filmy, v ktorých by zaznamenal autentické výpovede portrétovaných „hrdinov“ a namiesto vtedy dominujúceho komentára by o nich viac prezradilo ich konanie v konkrétnych situáciách. Aby predstavil nielen ich charakter, ale aj fungovanie, resp. nefungovanie celého spoločenského systému. „Pri tvorbe dokumentu nadväzujete s ľuďmi, o ktorých robíte film, osobné vzťahy. A za uverejnenie toho, čo sa bezprostredne týka konkrétneho človeka, nesiete aj zodpovednosť.

Svetlo sveta uzreli tituly Skladnícky labyrint (1984), Jazda na špici (1986), Najlepšie roky života majstra Luptáka (1987) či Sestrička (1989). Nasledovali výčitky, napríklad ako môže v dokumente o Kamilovi Haťapkovi ukazovať, že vrcholový tréner vrieska na svojich zverencov. Po festivalovej premiére v Oberhausene mu zasa ministerský úradník vyčítal, že v snímke o Jánovi Luptákovi, ktorý so svojou partiou postavil škôlky za osem mesiacov, hoci normy stanovujú dva roky, ukazuje, ako to koncom 80. rokov u nás nefunguje. Tristným obrazom systému, ktorý sa práve zrútil, bol ešte aj dokument Stanislav Babinský – Život je nekompromisný bumerang (1990). Nasvietil až obludnú story „kráľa Oravy“, funkcionára z Trstenej, ktorého v roku 1987 odsúdili za korupciu najvyšších predstaviteľov socialistického štátu. Podvodník, čo si v Leopoldove odpykával trest, si myslel, že film mu poslúži ako argument pri obhajobe. Opak bol pravdou, preto filmárov zažaloval za poškodenie dobrého mena. Ale prokurátor žalobu zrušil.

Po neslávnom konci bratislavskej Koliby musel každý filmár vyriešiť otázku, čo ďalej v rámci profesie aj ako uživiť rodinu. Opäť sa na neho usmialo šťastie, po roku 1990 vznikla v Slovenskej televízii tvorivá skupina umeleckej dokumentárnej tvorby, v ktorej pracoval ako hlavný dramaturg. Viedol aj úspešný cyklus Subjektív. Nová doba priniesla aj nové témy. Napríklad reštitúcie. Príbeh rodiny, ktorej v dedine na Záhorí v rámci reštitúcií vrátili krčmu, vyrozprával v dokumente Dom Malinovských (1993). Ako to neraz býva, rodina sa pre majetok rozhádala a vzťahy potomkov sa narušili. Dokument získal na festivale Etnofilm v Čadci hlavnú cenu. „Myslím si, že toto bude dominovať, pohľad cez psychiku jednotlivca do relevantných trendov spoločenských vývojov,“ napísal vtedy o Dome Malinovských Pavel Branko.

Tvorivá aj osobná sloboda je témou jeho celovečerného dokumentu Štvorec v kruhu (2013), ktorého hrdinom je maliar Vladimír Ossif. „Celý život sa snaží byť slobodným a nezávislým, pričom navonok žije tak, akoby hranice pre neho neexistovali. Zvnútra sa však jeho život riadi jasnými zásadami, tvoriacimi pomerne tvrdé hranice, ktoré neprekračuje,“ uviedol Štecko.

Okrem filmárčiny sa celý život venoval aj tomu, čo vyštudoval na ŠUP-ke: fotografii. „Snažil som sa nájsť výtvarnú a výpovednú hodnotu v zdanlivej banalite všednosti. (…) nechcel som, aby to bola zbierka záberov náhodných scénok, ale naopak išlo o spôsob výtvarnej interpretácie sveta, v ktorom žijeme,“ povedal na margo svojej výstavy Dialóg s časom, ktorú prezentoval v októbri minulého roka v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave.

Ľubomír Štecko na archívnej snímke. Foto: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články