Medzi januárových jubilantov aj patrí režisér, scenárista a dramaturg Ľudovít Filan. Narodil sa 21. januára pred 100 rokmi v Bratislave. Venoval sa širokému spektru tvorby od novinárskych reportáží cez rozhlasové a divadelné hry, televízne inscenácie, seriály až po filmy.
Ľudovít Filan študoval v rokoch 1943 – 1946 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Potom sa zamestnal ako úradník na Povereníctve vnútra, kde pôsobil v rokoch 1946 až 1951. V období od mája 1949 do novembra 1951 zastával funkciu krajského veliteľa Štátnej bezpečnosti v Nitre a potom dlhé roky pôsobil ako novinár – v rokoch 1952 až 1959 bol reportérom a fejtónistom denníka Práca a v rokoch 1959 – 1960 redaktorom týždenníka Predvoj. Neskôr sa začal intenzívne venovať tvorbe rozhlasových hier a filmových a televíznych scenárov.
Do slovenského filmu aktívne vstúpil v šesťdesiatych rokoch. Stal sa dramaturgom a režisérom Štúdia hraných filmov Bratislava – Koliba. To predstavovalo významný krok v jeho kariére. Filanovým scenáristickým debutom bol film Havrania cesta (1962, r. Martin Hollý), ktorý napísal podľa vlastnej rozhlasovej hry A bolo svetlo a potvrdil v ňom svoj výnimočný dramatický talent.
Ako režisér debutoval snímkou Vreckári (1967), ktorá v slovenskom hranom filme drží primát v použití zadnej projekcie, nasledovali Naši pred bránami (1970), Letokruhy (1972), V každom počasí (1974) alebo Zlatá réva (1977) o zlučovaní vinohradníkov do JRD. Počas svojho pôsobenia na Kolibe režíroval celkom šesť filmov a ako autor námetu a scenára sa podpísal pod snímky Jána Lacka Výhybka (1963) a Odhalenie Alžbety Báthoryčky (1965) či pod film Jána Zemana Na konci diaľnice (1982).
V osobných spomienkach zachytených v dokumentačnej zložke v Slovenskom filmovom ústave Filan uvádza, že už od detstva ho priťahovali donkichotovské postavy. Obdivoval ich, pretože, hoci svoj cieľ nedosiahli, neprestávali kráčať. Tento obdiv pretrval aj do dospelosti, keď v reálnom živote sledoval ľudí, ktorí v zložitých spoločenských situáciách odvážne tasili „drevené meče“ proti veterným mlynom.
Na otázku o svojom filmárskom kréde Ľudovít Filan odpovedal okľukou: „Myslím si, že jedným zo základných problémov filmov zobrazujúcich ľudskú situáciu vo vedecko-technickej revolúcii, je nakrútiť film pre divákov a nie pre klubových snobov. Do kina chodia prevažne mladí ľudia. Ak im chceme oznámiť vážnu myšlienku súvisiacu s ich vzťahom k vede a technike, musíme brať do úvahy ich vžité predstavy, s ktorými do kina vstupujú.“
Ľudovít Filan spolupracoval aj s Československou televíziou, pre ktorú pripravil viaceré scenáre, okrem iného vojnovú drámu Mŕtvi nespievajú (1965, r. Andrej Lettrich) či seriály Na baňu klopajú (1981, r. Andrej Lettrich) alebo V službách zákona (r. Karol Spišák, Jozef Medveď, 1983). Takisto niekoľko televíznych filmov aj režíroval, spomeňme spomedzi nich Prípad Gabriela (1973), Lampióniky (1975), Rok má šesť dní (1976) či Frajeri a frajerky (1979), na ktorých sa podieľal aj ako scenárista.
Ľudovít Filan, otec známeho textára, scenáristu a spisovateľa Borisa Filana, zomrel 2. apríla 2000 vo veku 75 rokov.
