Ľudovít Filan pri nakrúcaní filmu Vreckári (1967). FOTO: archív SFÚ/Margita Skoumalová
Písmo: A- | A+

Medzi januárových jubilantov aj patrí režisér, scenárista a dramaturg Ľudovít Filan. Narodil sa 21. januára pred 100 rokmi v Bratislave. Venoval sa širokému spektru tvorby od novinárskych reportáží cez rozhlasové a divadelné hry, televízne inscenácie, seriály až po filmy.

Ľudovít Filan študoval v rokoch 1943 – 1946 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Potom sa zamestnal ako úradník na Povereníctve vnútra, kde pôsobil v rokoch 1946 až 1951. V období od mája 1949 do novembra 1951 zastával funkciu krajského veliteľa Štátnej bezpečnosti v Nitre a potom dlhé roky pôsobil ako novinár – v rokoch 19521959 bol reportérom a fejtónistom denníka Práca a v rokoch 1959 – 1960 redaktorom týždenníka Predvoj. Neskôr sa začal intenzívne venovať tvorbe rozhlasových hier a filmových a televíznych scenárov.

Do slovenského filmu aktívne vstúpil v šesťdesiatych rokoch. Stal sa dramaturgom a režisérom Štúdia hraných filmov Bratislava – Koliba. To predstavovalo významný krok v jeho kariére. Filanovým scenáristickým debutom bol film Havrania cesta (1962, r. Martin Hollý), ktorý napísal podľa vlastnej rozhlasovej hry A bolo svetlo a potvrdil v ňom svoj výnimočný dramatický talent.

Ako režisér debutoval snímkou Vreckári (1967), ktorá v slovenskom hranom filme drží primát v použití zadnej projekcie, nasledovali Naši pred bránami (1970), Letokruhy (1972), V každom počasí (1974) alebo Zlatá réva (1977) o zlučovaní vinohradníkov do JRD. Počas svojho pôsobenia na Kolibe režíroval celkom šesť filmov a ako autor námetu a scenára sa podpísal pod snímky Jána Lacka Výhybka (1963) a Odhalenie Alžbety Báthoryčky (1965) či pod film Jána Zemana Na konci diaľnice (1982).

V osobných spomienkach zachytených v dokumentačnej zložke v Slovenskom filmovom ústave Filan uvádza, že už od detstva ho priťahovali donkichotovské postavy. Obdivoval ich, pretože, hoci svoj cieľ nedosiahli, neprestávali kráčať. Tento obdiv pretrval aj do dospelosti, keď v reálnom živote sledoval ľudí, ktorí v zložitých spoločenských situáciách odvážne tasili „drevené meče“ proti veterným mlynom.

Na otázku o svojom filmárskom kréde Ľudovít Filan odpovedal okľukou: „Myslím si, že jedným zo základných problémov filmov zobrazujúcich ľudskú situáciu vo vedecko-technickej revolúcii, je nakrútiť film pre divákov a nie pre klubových snobov. Do kina chodia prevažne mladí ľudia. Ak im chceme oznámiť vážnu myšlienku súvisiacu s ich vzťahom k vede a technike, musíme brať do úvahy ich vžité predstavy, s ktorými do kina vstupujú.

Ľudovít Filan spolupracoval aj s Československou televíziou, pre ktorú pripravil viaceré scenáre, okrem iného vojnovú drámu Mŕtvi nespievajú (1965, r. Andrej Lettrich) či seriály Na baňu klopajú (1981, r. Andrej Lettrich) alebo V službách zákona (r. Karol Spišák, Jozef Medveď, 1983). Takisto niekoľko televíznych filmov aj režíroval, spomeňme spomedzi nich Prípad Gabriela (1973), Lampióniky (1975), Rok má šesť dní (1976) či Frajeri a frajerky (1979), na ktorých sa podieľal aj ako scenárista.

Ľudovít Filan, otec známeho textára, scenáristu a spisovateľa Borisa Filana, zomrel 2. apríla 2000 vo veku 75 rokov.

Ľudovít Filan pri nakrúcaní filmu Vreckári (1967). FOTO: archív SFÚ/Margita Skoumalová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články