Herec Anton Trón začínal ako ochotník, filmová a televízna kamera si ho „našla“ už ako skúseného a etablovaného divadelného herca. Počas svojej filmovej kariéry spolupracoval s výraznými režisérskymi osobnosťami, účinkoval v kľúčových i divácky obľúbených filmoch slovenskej kinematografie. V júni si pripomíname 100. výročie jeho narodenia.
Anton Trón začínal v amatérskom divadle vo Svite ako ochotník. Získal tu bohaté herecké skúsenosti. K profesionálnemu divadlu sa dostal v roku 1957, keď nastúpil do Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi. Divadlo sa pre neho z koníčka stalo profesiou. V tamojšom divadle v rokoch 1960 – 1963 pôsobil aj ako umelecký šéf. Keď v roku 1963 túto scénu zrušili, Trón sa dostal do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Aj tu bol neskôr, v rokoch 1980 – 1983, umeleckým šéfom.
Na divadelnom javisku sa Trón „našiel“, herectvo bolo pre neho poslaním. Vychádzalo z jeho vrodeného talentu a citlivej intuície. V osemdesiatych rokoch ho kritika nazývala „stodolovským“ hercom, pretože hral ústredné postavy až v troch hrách Ivana Stodolu. Išlo o tragikomické typy, ktoré mu najviac vyhovovali a najlepšie sa v nich cítil. Jeho repertoár však obsahoval širokú škálu náročných postáv vážneho i komediálneho žánru. „Veľká je pravda v tom, že niet veľkých a malých rolí, všetky sú krásne, ak sú živo napísané, ak majú čo povedať divákovi,“ povedal v tejto súvislosti pre Prešovské noviny v roku 1984.
Ružové sny aj Nevera po slovensky
K hereckej práci pre film sa Trón dostal ako skúsený divadelník. Hoci vo filme nebol predstaviteľom hlavných postáv, svojich hrdinov vo vedľajších úlohách stvárňoval s dôsledným poznaním ich charakteru a tiež prostredia, v ktorom sa pohybujú. Vždy pôsobil autenticky. Dôsledne pracoval aj s výrazom a spôsob jeho herectva aj vďaka dobráckemu výzoru postavy poľudšťoval. Svoju prvú filmovú úlohu získal v satirickej tragikomédii Petra Solana kritizujúcej malomeštiactvo, pokrytectvo a intrigánstvo Prípad Barnabáš Kos v roku 1964. Po nej nasledovalo účinkovanie v dobovej satire na turistický ruch a honbu za devízami Tango pre medveďa (1966) Stanislava Barabáša. A o rok neskôr v komédii o maturantkách Zmluva s diablom (1967) Jozefa Zachara.
Výraznejšiu postavu si zahral vo filme Dušana Hanáka Ružové sny (1976). V tejto poetickej komédii o dedinskom poštárovi Jakubovi a cigánke Jolanke stvárnil nevrlého otca, ktorému Jakub vzdoruje. Výstižnú postavu stvárnil aj v komédii Juraja Jakubiska Nevera po slovensky (1981). Hral tu jedného z partie štyroch záletných drevorubačov, ktorí túžia zažiť dobrodružstvo so sezónnymi brigádničkami, no väčšinou sa len zamotávajú do vlastných klamstiev a nedorozumení. Práve na tieto dva filmy Trón podľa vlastných slov spomínal rád.
„Dosť dlho trvalo, kým som sa dostal k spolupráci s filmom a televíziou. Tieto médiá potrebujú typy, ja som sa pre nich ním stal asi pred desiatimi rokmi, odkedy je toto moje pôsobenie už aktívne. A veľmi rád ho plním,“ hovoril v rozhovore pre Prešovské noviny v roku 1984. „V neposlednom rade mi táto práca pomáha scivilňovať herecký prejav a tých bezprostredných podnetov pre mňa – predovšetkým javiskového herca – je viacero.“
Najviac nakrúcal v osemdesiatych rokoch
Najviac filmov nakrútil Trón v osemdesiatych rokoch. Okrem Jakubiskovho filmu hral napríklad aj vo filmoch Otakara Krivánka Otec ma zderie tak či tak (1980) či Predčasné leto (1982), vo filme Na konci diaľnice (1982) Jána Zemana účinkoval aj so svojím synom Jaroslavom Trónom. Diváci ho mohli vidieť v snímkach Muž nie je žiadúci (1983) Jozefa Zachara, Štek (1988) Miloslava Luthera alebo Šiesta veta (1986) Štefana Uhra. S Uhrom natočil aj divácky mimoriadne úspešný film Pásla kone na betóne (1982), ktorý vznikol podľa rovnomennej zbierky poviedok Milky Zimkovej a zachytáva mentalitu, spôsob života a osobitosti prostredia východoslovenského regiónu. Jeho poslednou úlohou vo filme bolo účinkovanie vo voľnom pokračovaní tohto tragikomického príbehu, ktoré nakrútil režisér Stanislav Párnický v roku 1995.
Na otázku, čím sa pri vytváraní postavy inšpiruje, Anton Trón pre Prešovské noviny v roku 1986 odpovedal, že„autorom, ním napísanou postavou, režisérovou koncepciou, vlastným poznaním“. Mnohé z jeho postáv vo filme boli „malé“, nikdy však neboli neviditeľné. Súvisí to s tým, že herectvo sa stalo pre neho zmyslom života, čo potvrdil aj slovami, že„herec žije s každou postavou nový život. A práve keď to napätie, tú postavu, ten nový život zvládnem, pochopím, to je asi to, čo ma najviac vzrušuje“. Okrem hercovej nedožitej storočnice si na jeseň tohto roka pripomenieme aj tridsať rokov od jeho úmrtia.
