Niektoré tváre slovenskej kinematografie sú neviditeľné, napriek tomu, že stoja za mnohými filmami. Patrí k ním aj profesia majstrov strihu, ktorí sú pravou rukou režiséra pri postprodukcii filmu. Takou osobnosťou je aj strihačka Margita Černáková, ktorá má na konte stovky krátkometrážnych a dlhometrážnych filmov. Dňa 29. septembra sa dožíva významného jubilea 90 rokov.

Margita Černáková celý život pôsobila ako strihačka spravodajských a dokumentárnych filmov, podieľala sa aj na strihu hraných a animovaných diel. Počas svojej kariéry spolupracovala s Jurajom Jakubiskom, Dušanom Trančíkom, Evou Štefankovičovou. Strihala aj filmy ďalších tvorcov. Medzi nimi napríklad Martina Slivku, Vojtecha Andreánskeho v oblasti dokumentu, či Vlastimila Herolda a Františka Jurišiča v oblasti animovaného filmu. A to je len hŕstka z nich. Okrem toho stála aj za strihom spravodajských filmov, ktoré vznikali v zlomových momentoch našej spoločnosti v rokoch 1968 a 1989.

Černáková sa narodila 29. septembra v roku 1935 v Bratislave. Po maturite ju z kádrových dôvodov neprijali na štúdium na vysokej škole. V roku 1951 sa teda zamestnala v Spravodajskom filme. Pôvodne začínala ako asistentka strihu. Neskôr strihala samostatne spravodajské filmy, v tomto období to boli žurnály Týždeň vo filme prevažne režisérov Ladislava Kudelku, Štefana Ondrkala, Richarda Raimana, Štefana Ortha a ďalších. Od roku 1955 sa podieľala na výrobe populárno-vedeckých snímok, pôsobila ako asistentka strihu Alfréda Benčiča a neskôr ako samostatná strihačka. Po spustení televízneho vysielania a vzniku útvaru Televízna filmová tvorba v 60. rokoch strihala aj televízne snímky. Medzi nimi napríklad filmy Otta Hassa Sám vojak v poli (1964) a Canarisova krvavá hviezda (1966) či televíznu inscenáciu Ernesta Stredňanského Verejný žalobca (1965).

Čas, ktorý žijeme

V období 60. rokov minulého storočia sa Černáková podieľala na strihu dokumentárnych filmov. K významným dielam z historického hľadiska patrí dokument Čas, ktorý žijeme (1968) o obrodnom procese v Československu v roku 1968, známom ako Pražská jar. Dokument, za ktorým režisérsky stála skupina tvorcov Vlado Kubenko, Ladislav Kudelka, Jaroslav Pogran, Otakar Krivánek a Ivan Húšťava, je záznamom historických udalostí od zimy 1967 do leta 1968 a pozostáva z ankiet, besied, rečníckych prejavov, sugestívnych výpovedí na kameru aj z archívnych materiálov. Jednotlivé tematické oblasti predeľujú hudobné klipy so skupinou Prúdy, nasnímané v známych bratislavských exteriéroch.

„Bola som zamestnaná a dostala som príkaz, čo alebo s akým režisérom budem robiť, ak si ma vyberie,“ spomínala Černáková, ako sa k práci na tomto filme dostala, v rozhovore pre projekt Oral history Katedry filmových štúdií na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v roku 2011. „Čas, ktorý žijeme bol projekt, kde mali režiséri vymyslené, že jeden bude robiť športovcov, druhý robotníkov, tretí nejakých hudobníkov. Boli to ankety alebo piesne. Viem, že Ivan Húšťava robil Prúdy Paľa Hammela. Ja som strihala s Otakarom Krivánkom výpovede robotníkov v rôznych fabrikách. Keď to bolo urobené, tak potom režiséri Vlado Kubenko a Ladislav Kudelka mohli vybrať z týchto jednotlivých prác, čo do filmu dajú. Mali koncepciu, aký film chcú urobiť.“

Nežiaduca osoba

Na začiatku normalizácie bol film Čas, ktorý žijeme i mnohé ďalšie uložené do trezoru. Podobne dopadol napríklad aj strihový film z augustových udalostí roku 1968 Čierne dni – mimoriadne vydanie Týždňa vo filme (1968), za ktorého vznikom stáli režiséri Ladislav Kudelka, Štefan Kamenický, Ctibor Kováč aj Černákovej manžel Milan Černák. Autori a ľudia, ktorí sa na týchto filmoch podieľali, boli perzekvovaní vrátane manželov Černákových.

Tieto zásahy zo strany moci ovplyvnili aj chod ich rodiny, na čo si Černáková spomínala slovami: „Manžel musel odísť zo Spravodajského filmu, neskôr sa náš syn nedostal tri roky na FAMU a so mnou režiséri nestrihali. Proste ma neoslovovali, čiže dotklo sa nás to dosť.“ V 70. rokoch pôsobila Černáková v Krátkom filme a ako nežiadúca osoba nedostávala veľa príležitostí pracovať. Strihala len málo filmov, medzi nimi napríklad krátke dokumenty Majstrovstvá sveta (1970) svojho manžela Milana Černáka z MS v lyžovaní vo Vysokých Tatrách v roku 1970 či Bubeník Červeného kríža (1977) Juraja Jakubiska, ktorý sa venuje sociálnemu problému rodičmi opustených detí.

Spolupráca s Evou Štefankovičovou

V 80. rokoch sa Černáková ako strihačka podieľala na filmoch Evy Štefankovičovej, ktorá patrí medzi priekopníčky ženskej réžie na Slovensku. Černáková s ňou spolupracovala na krátkych, ale aj na dlhometrážnych hraných a dokumentárnych filmoch. Strihala jej hrané filmy Slané cukríky (1985), Nemožná (1987) a Kúpeľňový hráč (1988). Na začiatku 90. rokov v období zmeny spoločensko-politických pomerov sa podieľala na dvoch Štefankovičovej dokumentoch.

Film Vedľajšie zamestnanie: matka (1990) s podtitulom nový sprievodca inteligentnej ženy po reálnom socializme a…? hovorí o postavení žien v socialistickej spoločnosti a je zostavený z aktuálnych výpovedí žien z rôznych sociálnych vrstiev. Film Všetci spolu… (1991) s podtitulom (po slovensky) je o politických, spoločenských, ekonomických a mravných paradoxoch, ktoré v roku 1990 sprevádzali vtedajšie Česko-Slovensko na ceste k slobode, demokracii a identite. Oba tieto dokumenty získali viaceré domáce filmové ocenenia.

Absolútne si sadli

Černáková na spoluprácu s Evou Štefankovičovou spomínala pozitívne. „Sadli sme si absolútne. V strižni to bolo veľmi fajn, lebo Eva aj ja sme impulzívne a vieme si na rovinu povedať čo a ako. A tá spolupráca bola veľmi dobrá. Akurát pri filme Vedľajšie zamestnanie: matka, čo bol typ dokumentu, kde ide o nejakú výpoveď alebo akciu, kde ona to chce mať nejako, ja mám iný názor a neskôr má pripomienky ešte aj dramaturg, sa to v debatách kryštalizovalo. Viedli sme veľmi konštruktívne dialógy, niekedy až hádky, ale bolo to na prospech veci,“ vracia sa v spomienkach Margita Černáková.

Podobne to v strižni prebiehalo aj pri postprodukcii filmu Všetci spolu… Podľa nej „to bol veľmi diskutovaný film, lebo to bol rok 1989, alebo dokonca rok 1990. Tam už začínalo všeličo a veľmi sme sa o tom v strižni bavili. Mali sme veľmi veľa materiálu, takže sme sa rozhodovali, ako to dať dokopy. Vedeli sme sa povadiť, ale aj nájsť riešenie.“ Film Všetci spolu… bol posledný, ktorý Černáková v roku 1991 strihala, čím uzavrela svoju bohatú profesionálnu kariéru.