Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Marián Labuda starší sa narodil pred 80 rokmi – 28. októbra. Herec známy z divadla, filmu, televízie či rozhlasu zomrel po náhlom kolapse na začiatku januára 2018 vo veku 73 rokov.

Marián Labuda pochádzal z krajčírskej rodiny z Hontianskych Nemiec. Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1965. Režisér Peter Solan ho v tom istom roku ho aj so spolužiakom Stanom Dančiakom obsadil do filmu Kým sa skončí táto noc, v ktorom stvárnili rozpačitých svetákov Miloša a Kvetinku. V tejto vynikajúcej, hoci mierne zabudnutej snímke debutovali ako dokonale zohratá dvojica. „Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody – nemuseli sme si dávať pozor na ústa,“ povedal Marián Labuda pri príležitosti vydania DVD filmu.

So Stanom Dančiakom tvorili nerozlučnú dvojicu už počas štúdia. Na VŠMU založili divadelný krúžok, kde mimo školských osnov nacvičili Mrožkove jednoaktovky Veselica a Striptíz i mnoho iných hier.

Hneď po škole sa Marián Labuda stal členom našej prvej scény. V roku 1968 spoluzakladal generačné Divadlo na Korze, ktoré po zákaze činnosti nahradil angažmán na Novej scéne (1971 – 1989). Od roku 1990 bol opäť členom Slovenského národného divadla.

Svoje herecké majstrovstvo preukázal aj na popredných scénach v Českej republike vrátane Národného divadla v Brne, Mestského divadla v Zlíne a Divadla na Vinohradoch v Prahe, ako aj v bratislavských divadlách Aréna a Astorka Korzo ’90. Na javisku vynikol v úlohách ako Estragon v Beckettovom Čakaní na Godota (1968), tajomník v Stodolovej hre Čaj u pána senátora (1992), Leon v hre Jeana-Clauda Grumberga Krajčírky (2002), Jozef Tiso v rovnomenej monodráme Rastislava Balleka (2005), Čebutykin v Čechovových Troch sestrách (2008), ďalej v hre Zlatí chlapci (2010) Neila Simona, v Goldoniho komédii Vejár (2010) či v dráme Petra Pavlaca Moja mama mala brata (2013). V roku 2014 prekvapil verejnosť nečakaným rozhodnutím, že s herectvom definitívne končí.

Počas svojej úspešnej kariéry sa objavil vo viac ako 50 českých a slovenských filmoch. V 80. rokoch patril k najvyťaženejším hercom v bývalom Československu a zároveň sa stal najčastejšie obsadzovaným slovenským hercom v českých filmoch. Začiatkom 80. rokov mu Juraj Herz zveril hlavnú úlohu mafiána Carmella v komédii Buldoci a třešně, neskôr si zahral cigánskeho baróna Tancoša v kriminálke Radikálni řez (r. Dušan Klein, 1983), farára Dorendu v dráme Dobří holubi se vracejí (r. Dušan Klein, 1988) či hlavnú úlohu v Kráľovi Ubu (r. F. A. Brabec, 1995). Po boku Glenn Close si zahral v britsko-americko-japonskom filme Istvána Szabóa Stretnutie s Venušou (1991).

K jeho najznámejším filmovým postavám patrí šofér Pávek v snímke Vesničko má středisková (r. Jiří Menzel, 1985) v roku 1987 nominovanej na Oscara. V postave Pávka ma videl len režisér Menzel. Všetci ostatní boli proti. Keď ma predstavili Svěrákovi, smutne pokýval hlavou a povedal: ,Čo sa dá robiť.‘ Dodal však, že Jirka Menzel mu hovoril, že mám dobré srdce, tak sa uvidí. A kľúč je asi v tom, že som Menzelove slová potvrdil,“ povedal pred rokmi v rozhovore pre Pravdu Labuda, ktorého Menzel obsadil aj do ďalších svojich filmov.

Na Slovensku neprehliadnuteľne stvárnil Ondráša Machuľu v televíznej adaptácii Kukučínovej poviedky Neprebudený (r. Jozef Zachar, 1965) aj grófa Erdödyho v Pachovi, hybskom zbojníkovi (r. Martin Ťapák, 1975). Do troch svojich filmov – Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997) a Krajinka (2000) – ho obsadil režisér Martin Šulík. Za svoju nezabudnuteľnú úlohu Jakubovho otca vo filme Záhrada získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. „Nechcel byť realisticky popisný, to sa mu zdalo málo. Mal dar vyjadriť komplikovaný charakter prostredníctvom dramatickej skratky. Často provokoval režiséra aj kolegov, aby zachoval radosť z objavovania postavy,“ povedal na poslednej rozlúčke s Mariánom Labudom Martin Šulík.

Marián Labuda ako stálica divadelnej scény spolupracoval aj namnohých rozhlasových hrách, z ktorých pripomeňme Pána prsteňov Baudolina, kde sa zhostil úlohy rozprávača. Oba projekty v réžii Jara Riháka sa nahrávali netradičným spôsobom – herci na spoločných scénach nepracovali spolu, ale každý nahral svoje repliky individuálne, pričom reagoval na už predtým nahrané dialógy.

Významnú časť svojej tvorby Labuda venoval detskému divákovi, ako napríklad vrozprávkach Kráľ Drozdia brada (r. Miloslav Luther, 1984), Falošný princ (1984, r. Dušan Rapoš), Lotrando a Zubejda (r. Karel Smyczek, 1997) alebo v seriáli Arabela sa vracia (r. Václav Vorlíček, 1993). Labudovou poslednou rolou sa stala postava cukrára v úspešnej rozprávke Anjel pána 2 (2016) v réžii Jiřího Stracha.

Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Neposlušné koliesko (r. Vladimír Pikalík) / Zdroj: SFÚ

Digitálne kino: Ten vie to a ten zas tamto

Vladimír Pikalík (1928 – 2000) začal pracovať pre Slovenskú filmovú tvorbu až v roku 1979, keď mal vyše 50 rokov. V tom čase mal už za sebou nielen dráhu sústružníka a neskôr technického úradníka v považskobystrických strojárňach, ale aj bohatú kariéru filmového amatéra zameriavajúceho sa na etnografický, cestopisný, no predovšetkým bábkový animovaný film. Prvú kameru si Vladimír Pikalík podľa vlastných slov kúpil z druhej ruky od kamaráta ako tridsaťročný v roku 1959. V rovnakom roku rozbehol svoju činnosť aj amatérsky filmový klub pri Dome kultúry ROH Považských strojární. Jedným z jeho najaktívnejších členov bol práve Pikalík a jeho filmy získali množstvo ocenení na prehliadkach amatérskeho filmu. Podľa Denisy Jašovej, ktorá filmárskemu pôsobeniu Vladimíra Pikalíka venovala kapitolu vo svojej dizertačnej práci, prelom v tvorbe tohto autora „nastal okolo roku 1975, keď vytvoril Elixír – vizuálne pôsobivý bábkový film podľa novely Alphonsa Daudeta o mníchoch, ktorí namiesto elixíru života, ktorý hľadali, vynašli alkohol. Vtedy sa v časopise Film a divadlo č. 49 objavil článok, v ktorom sa Pikalíkova tvorba dáva do súvislosti so založením inštitúcie bábkového filmu na domácej pôde“. Po následných úspechoch Pikalíkových filmov – a to aj na medzinárodnej úrovni, keďže jeho film Masky a srdce podľa Jašovej zistení zastupoval v roku 1978 Československo aj na prehliadke Medzinárodnej únie neprofesionálneho filmu (UNICA) –...
Záber z filmu Most na tú stranu / Foto: Margita Skoumalová / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Vladislav Pavlovič

Rodák z Bratislavy pochádzal z maďarsko-slovenského prostredia. Základnú školu absolvoval v Galante. Neskôr študoval na biskupskom gymnáziu v neďalekej Trnave, kam po Viedenskej arbitráži prešiel z Bratislavy pre nedostatok finančných prostriedkov. Pavlovičovi rodičia pochádzali zo Starej Turej; otec vyrastal v rodine hlásnika a hrobára, matka pochádzala z roľníckeho prostredia. Otec sa neskôr stal zamestnancom na Okresnom súde v Galante. Vysokoškolské štúdium Vladislav Pavlovič začínal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde spolu s ďalšími študentmi založil vysokoškolský divadelný krúžok Akademické divadlo. Keď sa jeho otec dostal do väzenia, školu prerušil a vrátil sa k matke a sestre do Trnavy. Spolu s ním sa do Trnavy presunul aj divadelný krúžok. Počas rokov 1944 až 1945 v ňom stvárnil množstvo postáv, za všetky spomeňme Poludnického v Stodolovej Maríne Havranovej alebo Tonka v Čapkovej Matke. Po oslobodení sa v roku 1946 stal členom činohry Slovenského národného divadla, pokračoval v štúdiu práva (1947 – 1951) a súčasne sa zapísal na dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1951 a 1952 pracoval ako režisér v SND a následne v rokoch 1952 – 1954 vo Vojenskom umeleckom súbore. V roku 1954 sa zamestnal v Štúdiu krátkych filmov, kde sa začal venovať réžii dokumentov. Neskôr, v roku 1958, sa jeho tvorba presunula k réžii hraných filmov. V marci 1951 sa oženil s Ľubou Bakovou, speváčkou, redaktorkou,...
Zobraziť všetky články