Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Marián Labuda starší sa narodil pred 80 rokmi – 28. októbra. Herec známy z divadla, filmu, televízie či rozhlasu zomrel po náhlom kolapse na začiatku januára 2018 vo veku 73 rokov.

Marián Labuda pochádzal z krajčírskej rodiny z Hontianskych Nemiec. Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1965. Režisér Peter Solan ho v tom istom roku ho aj so spolužiakom Stanom Dančiakom obsadil do filmu Kým sa skončí táto noc, v ktorom stvárnili rozpačitých svetákov Miloša a Kvetinku. V tejto vynikajúcej, hoci mierne zabudnutej snímke debutovali ako dokonale zohratá dvojica. „Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody – nemuseli sme si dávať pozor na ústa,“ povedal Marián Labuda pri príležitosti vydania DVD filmu.

So Stanom Dančiakom tvorili nerozlučnú dvojicu už počas štúdia. Na VŠMU založili divadelný krúžok, kde mimo školských osnov nacvičili Mrožkove jednoaktovky Veselica a Striptíz i mnoho iných hier.

Hneď po škole sa Marián Labuda stal členom našej prvej scény. V roku 1968 spoluzakladal generačné Divadlo na Korze, ktoré po zákaze činnosti nahradil angažmán na Novej scéne (1971 – 1989). Od roku 1990 bol opäť členom Slovenského národného divadla.

Svoje herecké majstrovstvo preukázal aj na popredných scénach v Českej republike vrátane Národného divadla v Brne, Mestského divadla v Zlíne a Divadla na Vinohradoch v Prahe, ako aj v bratislavských divadlách Aréna a Astorka Korzo ’90. Na javisku vynikol v úlohách ako Estragon v Beckettovom Čakaní na Godota (1968), tajomník v Stodolovej hre Čaj u pána senátora (1992), Leon v hre Jeana-Clauda Grumberga Krajčírky (2002), Jozef Tiso v rovnomenej monodráme Rastislava Balleka (2005), Čebutykin v Čechovových Troch sestrách (2008), ďalej v hre Zlatí chlapci (2010) Neila Simona, v Goldoniho komédii Vejár (2010) či v dráme Petra Pavlaca Moja mama mala brata (2013). V roku 2014 prekvapil verejnosť nečakaným rozhodnutím, že s herectvom definitívne končí.

Počas svojej úspešnej kariéry sa objavil vo viac ako 50 českých a slovenských filmoch. V 80. rokoch patril k najvyťaženejším hercom v bývalom Československu a zároveň sa stal najčastejšie obsadzovaným slovenským hercom v českých filmoch. Začiatkom 80. rokov mu Juraj Herz zveril hlavnú úlohu mafiána Carmella v komédii Buldoci a třešně, neskôr si zahral cigánskeho baróna Tancoša v kriminálke Radikálni řez (r. Dušan Klein, 1983), farára Dorendu v dráme Dobří holubi se vracejí (r. Dušan Klein, 1988) či hlavnú úlohu v Kráľovi Ubu (r. F. A. Brabec, 1995). Po boku Glenn Close si zahral v britsko-americko-japonskom filme Istvána Szabóa Stretnutie s Venušou (1991).

K jeho najznámejším filmovým postavám patrí šofér Pávek v snímke Vesničko má středisková (r. Jiří Menzel, 1985) v roku 1987 nominovanej na Oscara. V postave Pávka ma videl len režisér Menzel. Všetci ostatní boli proti. Keď ma predstavili Svěrákovi, smutne pokýval hlavou a povedal: ,Čo sa dá robiť.‘ Dodal však, že Jirka Menzel mu hovoril, že mám dobré srdce, tak sa uvidí. A kľúč je asi v tom, že som Menzelove slová potvrdil,“ povedal pred rokmi v rozhovore pre Pravdu Labuda, ktorého Menzel obsadil aj do ďalších svojich filmov.

Na Slovensku neprehliadnuteľne stvárnil Ondráša Machuľu v televíznej adaptácii Kukučínovej poviedky Neprebudený (r. Jozef Zachar, 1965) aj grófa Erdödyho v Pachovi, hybskom zbojníkovi (r. Martin Ťapák, 1975). Do troch svojich filmov – Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997) a Krajinka (2000) – ho obsadil režisér Martin Šulík. Za svoju nezabudnuteľnú úlohu Jakubovho otca vo filme Záhrada získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. „Nechcel byť realisticky popisný, to sa mu zdalo málo. Mal dar vyjadriť komplikovaný charakter prostredníctvom dramatickej skratky. Často provokoval režiséra aj kolegov, aby zachoval radosť z objavovania postavy,“ povedal na poslednej rozlúčke s Mariánom Labudom Martin Šulík.

Marián Labuda ako stálica divadelnej scény spolupracoval aj namnohých rozhlasových hrách, z ktorých pripomeňme Pána prsteňov Baudolina, kde sa zhostil úlohy rozprávača. Oba projekty v réžii Jara Riháka sa nahrávali netradičným spôsobom – herci na spoločných scénach nepracovali spolu, ale každý nahral svoje repliky individuálne, pričom reagoval na už predtým nahrané dialógy.

Významnú časť svojej tvorby Labuda venoval detskému divákovi, ako napríklad vrozprávkach Kráľ Drozdia brada (r. Miloslav Luther, 1984), Falošný princ (1984, r. Dušan Rapoš), Lotrando a Zubejda (r. Karel Smyczek, 1997) alebo v seriáli Arabela sa vracia (r. Václav Vorlíček, 1993). Labudovou poslednou rolou sa stala postava cukrára v úspešnej rozprávke Anjel pána 2 (2016) v réžii Jiřího Stracha.

Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Slnko v sieti 2024 - Jiří Mádl a jeho víťazný film Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanous

Slnko v sieti apeluje na hodnoty, i keď Mikiho nominovalo

Bolo to jedno veľké „vlnybitie“, skonštatoval moderátor Bruno Ciberej, a mal pravdu. Národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2024 ovládli česko-slovenské Vlny. Film režiséra Jiřího Mádla v silnej obojstrannej koprodukcii si zaslúžene odniesol vzácne sošky v deviatich kategóriách vrátane najlepšieho filmu, réžie a scenára. Jedna z cien sa spojila s osobným vyznaním pre herca Mariána Bielika, legendárneho Fajola z určujúcej kultovky Slnko v sieti, ktorý vlani zomrel. Svoju sošku mu venovala jeho dcéra Katarína Štrbová Bieliková, keď stála na pódiu ako čerstvá držiteľka ocenenia za najlepšie kostýmy. V súvislosti s príbehom strhujúcej drámy Vlny o boji za slobodu v auguste 1968 vyjadrila vo svojich nástojčivých otázkach pálčivé problémy, ktoré v súčasnosti trápia našu krajinu. Práve filmy, ktoré na Slovensku vznikajú a sú nositeľom hodnotového posolstva o slobode, považuje  za inšpiráciu, ktorá nám v ťažkých časoch môže pomôcť. „Vlny sú o statočnosti ľudí, ktorí sa vzopreli voči mnohonásobne silnejšiemu nepriateľovi, a ktorí ostali konzistentní v postojoch, pretože sloboda bola pre nich najcennejšou hodnotou,“ povedala o odvahe ľudí z redakcie Československého rozhlasu počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Katarína Štrbová Bieliková, cena za najlepšie kostýmy vo filme Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanout V hrobovom tichu Paradoxne, 16. apríla 2025 sa ceremoniál odovzdávania cien Slnko v sieti dial v sále Slovenského rozhlasu pod strechou verejnoprávnej STVR, ktorá sa od tohto podujatia alibisticky dištancovala. Napriek...
Herecká suita z filmu Jiřího Mádla Vlny. Foto: Wandal production

Slnko v sieti: 9 cien pre Vlny, 5 pre Emu a smrtihlava

Najlepším celovečerným hraným filmom roka 2024 sa na udeľovaní národných filmových cien Slnko v sieti stala česko-slovenská koprodukčná snímka Vlny (producenti Monika Kristl, Vlasta Kristl a Wanda Adamík Hrycová). Jej režisér Jiří Mádl si odniesol aj Slnko v sieti v kategórii réžia. Vlny celkovo získali 9 cien. Spolu mali 14 nominácií. O dve nominácie menej mala slovensko-česko-maďarská koprodukčná dráma Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Nakoniec získala 5 cien. Dve ceny si odniesol česko-slovensko-francúzsky animovaný film Keď život chutí (réžia Kristina Dufková, producenti Matej Chlupáček, Agata Novinski, Marc Faye), ktorý zvíťazil v kategórii animovaných filmov a získal tiež Slnko v sieti za hudbu (Michal Novinski). Najlepším dokumentom uplynulého roka bola podľa hlasovania členov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie snímka Prezidentka (réžia Marek Šulík, producentka Barbara Janišová Feglová). Chýbajúca maskérka Okrem trojice hereckých ocenení pre Alexandru Borbély, Évu Bandor a Milana Ondríka si Ema a smrtihlav odniesla Slnko v sieti za scénografiu (Tomáš Svoboda, Miriam Struhárová) a najlepšie umelecké masky (Andrea Štrbová, Ivo Strangmüller, Tomáš Richter, Viktor Nagy). Po vyhlásení kategórie sa producentka Zuzana Mistríková ospravedlnila umeleckej maskérke Alici Dvorskej, že ju pri nahlásení nominovaných maskérov zaviedla uviesť do formulára, ktorý vypĺňala. Poprosila akadémiu, aby jej cenu udelili dodatočne, keďže sa na ocenenej kategórii podieľala rovnako ako ostatní štyria ocenení. Vlny bodovali aj v kategóriách scenár...
Miloslav Luther. Foto: Miro Nôta

rozhovor Miloslav Luther

„Televízia bola perfídnym nástrojom kultúrnej politiky totalitného štátu. Dnešná, zatiaľ ešte formálne verejnoprávna, ako sa zdá, k tomu zase smeruje,“ hovorí v rozhovore čerstvý držiteľ Slnka v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Z troch bratov bol v detstve asi ten najvzdorovitejší, ale duševnej potravy v kinách a knižniciach našiel vždy dosť. Koncom uvoľnených šesťdesiatych rokov sa mu začal plniť sen stať sa režisérom, medzitým ho však naplno dobehla realita normalizácie. A čo je horšie, táto pachuť sa mu dnes vracia. Režisér Miloslav Luther si vysoko cení jednotlivcov, ktorí sa napriek všetkému vytrvalo usilujú pripomínať morálne princípy spoločnosti a udržiavať európske humanistické tradície. Čo hovoríte na to, že odovzdávanie ocenení Slnko v sieti sa tento rok napokon v STVR vôbec nevysiela?  Dá sa povedať, že televízia si strieľa do vlastnej nohy. Nielenže oberie svojho kultivovaného diváka o autentický zážitok, ale – hoci je tradične koproducentom väčšiny slovenských filmov – ani nevyužije natoľko sledovaný vysielací čas na propagáciu domácej tvorby. Nechcem si domýšľať, čo sa tým hlavne sleduje, ale podľa mňa toto rozhodnutie neprospeje nikomu a ničomu. S akými pocitmi prijímate ocenenie? Rekapitulujete minulosť? Je to pre mňa motivujúce. Hoci som pri uvedení svojho posledného filmu Spiaci účet vyhlásil, že je naozaj posledným a končím ním svoju profesijnú dráhu, teraz som v dileme. Keď som doteraz...
Zobraziť všetky články