Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Marián Labuda starší sa narodil pred 80 rokmi – 28. októbra. Herec známy z divadla, filmu, televízie či rozhlasu zomrel po náhlom kolapse na začiatku januára 2018 vo veku 73 rokov.

Marián Labuda pochádzal z krajčírskej rodiny z Hontianskych Nemiec. Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1965. Režisér Peter Solan ho v tom istom roku ho aj so spolužiakom Stanom Dančiakom obsadil do filmu Kým sa skončí táto noc, v ktorom stvárnili rozpačitých svetákov Miloša a Kvetinku. V tejto vynikajúcej, hoci mierne zabudnutej snímke debutovali ako dokonale zohratá dvojica. „Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody – nemuseli sme si dávať pozor na ústa,“ povedal Marián Labuda pri príležitosti vydania DVD filmu.

So Stanom Dančiakom tvorili nerozlučnú dvojicu už počas štúdia. Na VŠMU založili divadelný krúžok, kde mimo školských osnov nacvičili Mrožkove jednoaktovky Veselica a Striptíz i mnoho iných hier.

Hneď po škole sa Marián Labuda stal členom našej prvej scény. V roku 1968 spoluzakladal generačné Divadlo na Korze, ktoré po zákaze činnosti nahradil angažmán na Novej scéne (1971 – 1989). Od roku 1990 bol opäť členom Slovenského národného divadla.

Svoje herecké majstrovstvo preukázal aj na popredných scénach v Českej republike vrátane Národného divadla v Brne, Mestského divadla v Zlíne a Divadla na Vinohradoch v Prahe, ako aj v bratislavských divadlách Aréna a Astorka Korzo ’90. Na javisku vynikol v úlohách ako Estragon v Beckettovom Čakaní na Godota (1968), tajomník v Stodolovej hre Čaj u pána senátora (1992), Leon v hre Jeana-Clauda Grumberga Krajčírky (2002), Jozef Tiso v rovnomenej monodráme Rastislava Balleka (2005), Čebutykin v Čechovových Troch sestrách (2008), ďalej v hre Zlatí chlapci (2010) Neila Simona, v Goldoniho komédii Vejár (2010) či v dráme Petra Pavlaca Moja mama mala brata (2013). V roku 2014 prekvapil verejnosť nečakaným rozhodnutím, že s herectvom definitívne končí.

Počas svojej úspešnej kariéry sa objavil vo viac ako 50 českých a slovenských filmoch. V 80. rokoch patril k najvyťaženejším hercom v bývalom Československu a zároveň sa stal najčastejšie obsadzovaným slovenským hercom v českých filmoch. Začiatkom 80. rokov mu Juraj Herz zveril hlavnú úlohu mafiána Carmella v komédii Buldoci a třešně, neskôr si zahral cigánskeho baróna Tancoša v kriminálke Radikálni řez (r. Dušan Klein, 1983), farára Dorendu v dráme Dobří holubi se vracejí (r. Dušan Klein, 1988) či hlavnú úlohu v Kráľovi Ubu (r. F. A. Brabec, 1995). Po boku Glenn Close si zahral v britsko-americko-japonskom filme Istvána Szabóa Stretnutie s Venušou (1991).

K jeho najznámejším filmovým postavám patrí šofér Pávek v snímke Vesničko má středisková (r. Jiří Menzel, 1985) v roku 1987 nominovanej na Oscara. V postave Pávka ma videl len režisér Menzel. Všetci ostatní boli proti. Keď ma predstavili Svěrákovi, smutne pokýval hlavou a povedal: ,Čo sa dá robiť.‘ Dodal však, že Jirka Menzel mu hovoril, že mám dobré srdce, tak sa uvidí. A kľúč je asi v tom, že som Menzelove slová potvrdil,“ povedal pred rokmi v rozhovore pre Pravdu Labuda, ktorého Menzel obsadil aj do ďalších svojich filmov.

Na Slovensku neprehliadnuteľne stvárnil Ondráša Machuľu v televíznej adaptácii Kukučínovej poviedky Neprebudený (r. Jozef Zachar, 1965) aj grófa Erdödyho v Pachovi, hybskom zbojníkovi (r. Martin Ťapák, 1975). Do troch svojich filmov – Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997) a Krajinka (2000) – ho obsadil režisér Martin Šulík. Za svoju nezabudnuteľnú úlohu Jakubovho otca vo filme Záhrada získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. „Nechcel byť realisticky popisný, to sa mu zdalo málo. Mal dar vyjadriť komplikovaný charakter prostredníctvom dramatickej skratky. Často provokoval režiséra aj kolegov, aby zachoval radosť z objavovania postavy,“ povedal na poslednej rozlúčke s Mariánom Labudom Martin Šulík.

Marián Labuda ako stálica divadelnej scény spolupracoval aj namnohých rozhlasových hrách, z ktorých pripomeňme Pána prsteňov Baudolina, kde sa zhostil úlohy rozprávača. Oba projekty v réžii Jara Riháka sa nahrávali netradičným spôsobom – herci na spoločných scénach nepracovali spolu, ale každý nahral svoje repliky individuálne, pričom reagoval na už predtým nahrané dialógy.

Významnú časť svojej tvorby Labuda venoval detskému divákovi, ako napríklad vrozprávkach Kráľ Drozdia brada (r. Miloslav Luther, 1984), Falošný princ (1984, r. Dušan Rapoš), Lotrando a Zubejda (r. Karel Smyczek, 1997) alebo v seriáli Arabela sa vracia (r. Václav Vorlíček, 1993). Labudovou poslednou rolou sa stala postava cukrára v úspešnej rozprávke Anjel pána 2 (2016) v réžii Jiřího Stracha.

Záber z filmu Zakáľačka u starej mamy (r. Eugen Šinko) / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Milan Ondrík na zábere z filmu MIKI ©Joseph Marčinský/PubRes

téma Hodnotenie slovenského hraného filmu 2024

390 tisíc divákov a diváčok pre film MIKI, 290 tisíc pre film Kavej, 260 tisíc pre film Jedeme na teambuilding – to sú distribučné výsledky, akými sa môže pochváliť len pár titulov predpandemických čias a aké nedosiahol divácky ani najúspešnejší film roka 2023 Invalid. Ten totiž do kín prilákal „len“ 200 tisíc divákov a diváčok. V roku 2024 sa však darilo aj minoritnej slovenskej koprodukcii Vlny, ktorá u nás dosiahla návštevnosť 173 tisíc a dostala sa aj do užších nominácií na Oscara, či Vojne policajtov, ktorá predala 140 tisíc lístkov. Výrazná divácka profilácia aj nadštandardná návštevnosť uvádzaných titulov potvrdzujú narastajúci mainstreamový trend predchádzajúcich rokov. Pre kondíciu kinematografie by to samo osebe bola dobrá správa, keby slovenským hraným filmom uplynulého roka nechýbala štylistická diverzita či rozmanitejšie divácke zacielenie a keby namiesto recyklácie už osvedčených námetov prinášala nové témy. Vo vodách mimo bezpečného stredného prúdu sa omočil iba tanečný experiment Zenit. A rok 2024 nepriniesol objav žiadneho originálneho autorského debutu. Žánrové spektrum filmov sa vlani pohybovalo od kriminálnych trilerov cez komédie po historické drámy. Niektoré pracujú so žánrovými konvenciami so snahou o presah smerom k reflexii aktuálneho sveta, iné si vystačia s generickými formulami. Viaceré spracúvajú skutočné udalosti – dominuje im reflexia 90. rokov vo filmoch Vojna policajtov a MIKI a obdobia...
Záber z filmu Vedľajšia izba. FOTO: Continental film

recenzia Vedľajšia izba

Po troch rokoch od snímky Paralelné matky pri Pedro Almodóvar s novým filmom, v poradí už dvadsiatym tretím. Vedľajšia izba je vzťahovou drámou dvoch postáv, ktoré spája spoločná minulosť, no zároveň voči sebe nepociťujú nijaké záväzky. Tento film je odlišný od toho, na čo sme u slávneho španielskeho režiséra zvyknutí. Almodóvar, ktorý vyrastal prevažne v ženskej spoločnosti, sa vie hlboko vcítiť do duše ženských postáv. Jeho prvý celovečerný film v angličtine vychádza z románu What Are You Going Through od Sigrid Nunezovej. Je zaujímavé, že už dlhšie koketoval s americkým publikom a ponukami z Hollywoodu, no buď ich odmietol, pretože sa obával, že by bola oslabená jeho umelecká integrita, alebo si podľa vlastných slov neveril, že by dokázal v angličtine komplexne a autenticky vyrozprávať zaujímavý príbeh. Prorocký výkrik, aby odolal hollywoodskemu vábeniu, napokon ignoroval. Zápletka sa točí okolo stretnutia dvoch dlho odlúčených priateliek: vitálnej, no trochu úzkostlivej Ingrid stvárnenej Julianne Moore, a chorou Marthou v podaní Tildy Swinton. Pre ňu to bola vytúžená spolupráca s Almodóvarom na celovečernom filme (predtým si zahrala v jeho krátkom filme Human Voice). Radosť z opätovného stretnutia vystrieda smútok z toho, že Martha sa už nemôže vyliečiť. Rozhodne sa ukončiť život, keď bude cítiť, že ju opúšťajú sily. Prejde rýchlym kurzom...
Radoslav Passia, literárny vedec a publicista. Foto: Archív autora

Obľúbené slovenské filmy Radoslava Passiu

Hlavné miesto mojej filmovej iniciácie – Klub filmového diváka v Odborovom dome kultúry v Prešove – už dávno nefunguje, kino zavreli v roku 2008. Ako študent filozofickej fakulty som sa tam v druhej polovici 90. rokov počas pravidelných filmových utorkov stretol s filmami, ktoré bolo treba vidieť práve v kľúčovom veku okolo dvadsiatky. Z mnohých spomeniem jeden, ktorý sa vtedy do môjho vnútorného sveta presne trafil – Ilumináciu (1973) Krzysztofa Zanussiho. Osobnostne ma formoval hraničný priestor severovýchodného Slovenska v prahovom období neskorého socializmu a postsocialistickej reality 90. rokov 20. storočia. Tejto téme, teda ako tento areál reflektuje literatúra a čo znamená pre našu kultúru, som sa neskôr venoval ako literárny vedec. Aj preto mám rád filmy, ktoré sa v inom médiu pokúšali o čosi podobné, teda zachytiť zaujímavý kultúrny priestor na hranici dvoch svetov, západného a východného. Ejha, ako nám medzičasom tá téma znovu zaktuálnela! Spomeniem študentský film Petra Kerekesa Ladomírske morytáty a legendy (1998), jeho dokument 66 sezón (2003) o dejinách košickej plavárne alebo Marka Škopa a Iné svety (2006) či Osadné (2009).  Peter Kerekes: 66 sezón. Foto: ASFK No a keď sme už pod Karpatami, rád by som pripomenul ešte jeden poľský hraný film, ktorého dej sa síce začína v roku 1977 na bezútešnom varšavskom panelovom sídlisku, ale výrazne ho spoluurčuje rodinná história...
Zobraziť všetky články