Začínal v päťdesiatych rokoch minulého storočia ako dokumentarista, od šesťdesiatych rokov nakrúcal hrané filmy. Na konte ich má, vrátane televíznych, vyše tri desiatky. Režisér Martin Hollý patril k najvýraznejším rozprávačom filmových príbehov na Slovensku. Narodil sa 11. augusta 1931, teda pred 95 rokmi.
Pochádzal z umeleckej rodiny. Jeho otec Martin Hollý starší bol režisérom aj hercom. Starý otec Jozef Hollý bol zase evanjelický farár, spisovateľ a dramatik – okrem iného napísal hry ako Kubo či Geľo Sebechlebský.
Martin Hollý mladší sa v mladosti venoval ochotníckemu divadlu. Neskôr ho prijali na divadelnú fakultu, potom svoje rozhodnutie korigoval a Andrejovi Bagarovi oznámil, že prestupuje na film. Štúdium na FAMU však nedokončil. Zamestnal sa v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. Tu začínal ako asistent Vlada Kubenka a v krátkom filme podľa vlastných slov dostal „základnú školu dokumentu“. Už so svojím prvým vlastným dokumentárnym filmom Na vedľajšej koľaji (1957), portrétom starého rušňovodiča parnej lokomotívy v čase elektrifikácie železníc, získal ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Edinburghu. Nakrútil aj snímku o živote drevorubačov Ľudia na vode (1958) či dokument o práci členov banskej záchrannej stanice v Handlovej Akcia 37 (1959).
Ešte predtým vyhral konkurz na pomocného režiséra hraného filmu na Barrandove. Ako pomocný režisér sa podpísal napríklad pod snímky Ladislava Helgeho Jarní povětří (1961) či Bílá oblaka (1962). Po troch rokoch v Prahe sa vrátil do Bratislavy a v roku 1962 debutoval hraným filmom Havrania cesta (1962). „Ak kritika prijala môj film vľúdne, tak možno preto, že som narušil tradičný a vžitý obraz oslavy robotníka. Ukázal som partiu robotníkov-flákačov, lajdákov a simulantov, utopených v pohárikoch pálenky, ktorí prácu iba predstierajú,“ povedal v rozhovore s Richardom Blechom v monografii Martin Hollý. Život za kamerou, ktorú v roku 2001 vydal Slovenský filmový ústav.
Medzinárodný úspech a cesta do trezoru
Nasledovali snímky Prípad pre obhajcu (1964), Jeden deň pre starú paniu (1966) či Balada o siedmich obesených (1968) nakrútená pre Televíznu filmovú tvorbu. Posledne menovaná adaptácia poviedky Leonida Andrejeva s Emíliou Vášáryovou, Ivanom Mistríkom, Milanom Kišom či Zdenou Grúberovou zaznamenala významný medzinárodný úspech. Z najprestížnejšieho televízneho festivalu v Monte Carle si odniesla Grand Prix aj Cenu FIPRESCI. A na festivale svetovej televíznej tvorby v Hollywoode získala Cenu za najlepšiu drámu.
Snímka patrila k tým, ktoré si Hollý zo svojej tvorby najviac vážil. „Svoj štýl sa mi podarilo nájsť vo filme Balada o siedmich obesených. Film bol ovplyvnený Robbe-Grilletom, s ktorým som pracoval na Kolibe na jeho francúzsko-slovenských koprodukciách. Vzniklo akési spojenie medzi poetikou, ktorú využívala francúzska nová vlna (predovšetkým v retrospektívach jednotlivých postáv) a klasickým rozprávaním príbehu. Ale ďalej ma už nepustili. Film skončil v trezore a odo mňa sa opäť tvrdo žiadal príbeh,“ povedal Martin Hollý v rozhovore pre Film.sk v roku 2001 pri príležitosti svojich 70. narodenín.
Keď prišiel Robbe-Grillet nakrúcať na Kolibu, Hollého mu pridelili, aby dozeral na pravdivosť slovenských historických reálií. Hoci spleť alogických scén, z ktorých Robbe-Grillet vytvoril film Muž, ktorý luže (1968), nebola Hollému blízka a snímka sa mu nepáčila, prístup francúzskeho tvorcu ho priviedol k „znepokojivým úvahám“ o tvorbe a ovplyvnil jeho uvažovanie o filme. „Baladu by som bez spolupráce s Robbem-Grilletom asi koncipoval celkom inak, ale práve vďaka poznaniu, ktoré mi táto spolupráca priniesla, mal tento môj film diametrálne odlišnú dramaturgiu a odlišné výrazové prostriedky ako Havrania cesta,“ povedal Blechovi o Balade, na ktorej spolupracoval so scenáristom Tiborom Vichtom.
Viac ako 430-tisíc divákov
Začiatkom 70. rokov nakrútil Hollý dva z filmov takzvanej tatranskej trilógie, na ktorých spolupracoval so scenáristom Ivanom Bukovčanom. Prvým z nich bola Medená veža (1970). Príbeh nerozlučnej trojice kamarátov Pirina (Štefan Kvietik), Valéra (Ivan Rajniak), Starca (Ivan Mistrík) a študentky Sašky (Emília Vášáryová) zaznamenal mimoriadny divácky úspech. V čase uvedenia pritiahol do kín viac ako 430-tisíc divákov. „Film sa odohráva na najexponovanejších miestach Tatier. Nakrúcanie bolo náročné pre štáb aj pre hercov. Mali sme, samozrejme, pri sebe celú armádu záchrannej horskej služby,“ povedal Martin Hollý v roku 1969 pre časopis Film a divadlo. Na úspech Hollý s Bukovčanom nadviazali pokračovaním Orlie pierko (1971).
V sedemdesiatych rokoch nakrútil Hollý aj drámy Hriech Kataríny Padychovej (1973), Kto odchádza v daždi (1974) či dobe poplatnú Horúčku (1975) v hlavnej úlohe s Michalom Dočolomanským. Režíroval tiež herecký koncert Vlada Müllera a Milana Kiša Smrť šitá na mieru (1979) podľa predlohy Bélu Illésa a scenára Tibora Vichtu. „Je to skvelý film. Réžiu báječne spravil Martin Hollý, kameru Karol Krška, hudbu Zdeněk Liška a môj otec ho ťahá v absolútne disciplinovanej hereckej role. Skvelý námet, ktorý vychádza zo skutočnej udalosti – niečo také sa naozaj kedysi dávno udialo. Povedal som si, že je to v rámci otcových prác možno menej známa záležitosť a že by stálo za to, keby ju na tomto festivale mohol vidieť ďalší okruh divákov,“ povedal na tohtoročnom MFF Art Film v Košiciach Richard Müller, ktorý tu za svojho zosnulého otca Vlada Müllera prevzal Cenu Milana Lasicu. Do programu festivalu vybral práve film Smrť šitá na mieru.
Pracoval s najlepšími scenáristami, hercami aj kameramanmi
Vlada Müllera pripomenula v programe Art Filmu aj ďalšia Hollého snímka Signum Laudis (1980). Drámu z prvej svetovej vojny, v ktorej Müller hrá fanaticky poslušného a armáde oddaného kaprála Hoferika nakrútil Hollý na Barrandove ako prvú reálnu koprodukciu českej a slovenskej kinematografie. Mnohí ju považujú za vrchol jeho tvorby. Film podľa scenára Vladimíra Kalinu a Jiřího Křižana získal Veľkú zvláštnu cenu poroty na MFF Karlove Vary 1980.
V osemdesiatych rokoch vznikli aj ďalšie významné Hollého snímky – eastern Noční jazdci (1981) či koprodukčná rozprávka Soľ nad zlato (1982).
So scenáristom Jiřím Křižanom spolupracoval Hollý aj na snímkach Mŕtvi učia živých (1983) a Tichá bolest (1990), v ktorej Křižan zaznamenal svoj životný príbeh. „Martin Hollý je živým dôkazom môjho presvedčenia, že autorský film nemusí nutne byť výsledkom práce jedného človeka – scenáristu a režiséra v jednej osobe,“ napísal v už spomínanej monografii scenárista Jiří Křižan. Martin Hollý sa obklopoval tými najlepšími spolupracovníkmi. Viacerých scenáristov sme už spomínali. Z kameramanov spomeňme Vincenta Rosinca (Havrania cesta, Jeden deň pre starú paniu), Stanislava Szomolányiho (Balada o siedmich obesených, Mŕtvi učia živých), Karola Kršku (Prípad pre obhajcu, Medená veža, Smrť šitá na mieru) či Františka Uldricha (Signum laudis, Noční jazdci, Tichá bolest).
Hollému tiež záležalo na precíznom obsadení a práci s hercami. „Najväčšiu pozornosť venujem hlavným postavám, ktoré nesú príbeh, filozofiu filmu. Tieto postavy sa snažím už v scenári a potom aj pri nakrúcaní psychologicky hlbšie prekresliť, neraz zdôrazniť aj ich viacznačnosť a bohatšiu charakterovú dimenziu,“ povedal Hollý vo svojej monografii. Niekoľko filmov nakrútil Martin Hollý aj v deväťdesiatych rokoch. Vznikli však v televízii alebo v Česku, kde prevažne nakrúcal už od polovice osemdesiatych rokov.
Chcel rozprávať svoje príbehy
Martin Hollý zomrel 18. marca 2004 vo veku 72 rokov. Nesplnil si tak svoj posledný sen. „Po tom, ako sa uzatvorili pred filmármi brány bratislavskej Koliby a skončil svoje režisérske poslanie v Prahe, sníval Martin Hollý vo svojej ,kúriiʻ pod Slavínom svoj sen, že ešte raz nakrúti film, ktorý bude pravdivým obrazom o dramatických zmenách nášho regiónu v poslednom desaťročí. Sníval ho pomedzi zriedkavé ponuky na dabing, ktoré neuspokojovali jeho nepokojného ducha. Chcel rozprávať svoje príbehy. O dobrých i zlých, o malých poctivcoch a veľkých rozkrádačoch, o mafiánskych výbuchoch áut a tunelovaní bánk, o svete, ktorí hľadí do kozmu, ale nevie si rady sám so sebou,“ napísal po Hollého smrti pre Film.sk filmový publicista Richard Blech.
