Môj obľúbený slovenský film Prípad Barnabáš Kos je viac než len satira na reálny socializmus, ako sa zvykne tento film Petra Solana z roku 1964 podľa poviedky Petra Karvaša označovať. Je to podobenstvo o slabosti človeka a nástrahách moci, ktorá zostáva vo svojej podstate neuchopiteľná a nepochopiteľná. Nenápadného, slušného a dokonale nahraditeľného hráča na triangel (Josef Kemr) povýši mocenský aparát na riaditeľa filharmónie. „Človek – milión“ sa postupne mení na sebavedomého, bezohľadného, o vlastnej genialite a nenahraditeľnosti presvedčeného diktátora. Podľa jeho predstáv sa má práve triangel stať prvým nástrojom symfonického orchestra.
Poriadok musí byť
„Veď je to na smiech, keby to nebolo do plaču,“ komentuje predstavy nového riaditeľa o hudbe prvý dirigent orchestra, ktorého zakrátko nato degradujú. Vo filharmónii prestáva platiť profesionalita a vzdelanie. Pod rúškom inovácie sa presadzuje servilnosť, hlúposť a nevkus. Všetci to vidia, no málokto sa odváži povedať, že capa spravili záhradníkom. Veď ak by to vyšlo najavo, vznikne otázka, kto nesie zodpovednosť za takéto nekompetentné rozhodnutie. A tak sa radšej – kto z obavy, kto z oportunizmu a ctižiadosti – začínajú filharmonici novému šéfovi prispôsobovať a klaňať.
Celý príbeh vyzerá najprv ako zlý žart. Oznámenie o menovaní do funkcie riaditeľa obdrží Barnabáš listom. Je presvedčený, že ide o omyl, veď on sám nemá na vedúcu funkciu predpoklady a ani po nej netúži. Rozhodne sa, že list pošle späť a vyberie sa na poštu. Za niekoľkými sklenými priehradkami tu sedia unudené poštové úradníčky a úradníci. Úraduje sa len za jednou, a za tou sa tiahne dlhočizný rad občanov, ktorí disciplinovane čakajú. Lebo „poriadok musí byť“, ako hovorí jedna z úradníčok, keď sa Kos domáha, aby ho niekto vypočul. Ľudia slúžia úradu, nie úrad ľuďom.
Kafkovsky fatálne
V istom zmysle by sa celý film mohol skončiť už tu, pretože z pár minútovej scény na pošte ako ikonickom mieste stelesňujúcom kultúru každého politického režimu je zrejmé, že Barnabáš Kos sa stal obeťou nie gogoľovskej zápletky à la Revízor (zámena omylom), ale priam kafkovsky fatálneho ortieľa. List s oznámením o povýšení, ktorý obdrží Josef K(emr) u Solana, má v podstate podobu oznámenia o obvinení, ktoré jedného rána obdrží Josef K. v Kafkovom románe Proces. Obe oznámenia prichádzajú nečakane a bez odôvodnenia. Na ich adresátov pôsobia ako nedorozumenie a napokon privedú ich záhubu.
Rutinne vyslovená veta na pošte „Poriadok musí byť“ je kľúčom k ďalšiemu deju. Kos postupne spoznáva poriadok úradnej moci a jej pravidlá a učí sa ich využívať vo svoj prospech. So svojou rastúcou mocou sa však paradoxne nestáva len vládcom, ale aj nástrojom moci, ktorá je preňho samotného neprístupná. Moc stelesňuje postava súdruha Vavrečku. Hoci sa Kos usiluje stretnúť sa s ním osobne, nanajvýš sa dostane po prah jeho kúpeľne a môže sa s ním rozprávať cez privreté dvere.
Fiasko pre triangel
Je to moc, ktorej sa Solan vysmieva, no z ktorej nás zároveň mrazí. Má grotesknú podobu malého Vavrečku, syna sediaceho na nočníku, no aj mraziacu tvár trojhlavého politbyra, ktorého členovia, ako sa na záver ukáže, sú len predĺženou rukou súdruha Vavrečku. Dostali od neho rovnaký zapaľovač s hracím strojčekom ako Kos, keď Vavrečku navštívil doma.
Netrvá dlho a Kosova neschopnosť riadiť sa ukáže v plnej nádhere. Vo fraku aj s bielym motýlikom vystupuje Kos pri novo naštudovanom koncerte pre triangel a orchester. Premiéra končí fiaskom. Publikum odchádza roztrpčené a pohoršené. Zdá sa, že do filharmónie sa vrátia staré dobré časy. Dirigent oznamuje koniec éry triangla, no zároveň nedovolí hudobníkom, aby sa po rozsadení orchestra vrátili na svoje pôvodné miesta. Vraj na to ešte príkaz neprišiel. Kos sa zdrvený vracia po premiére domov. Zažne svetlo a žiarovka praskne. Šťukne v tme Vavrečkov zapaľovač, ozve sa hrací strojček a on zbadá vo svetle na stole neotvorený list na svoje meno.
Večné priehradky
Kemrova spočiatku takmer detská a naivná tvár sa v plameni zapaľovača rozžiari a rozosmeje mierne šialeným smiechom. Obsahuje list odvolanie? Alebo nové povýšenie? Vidíme v Kemrovych očiach úľavu alebo tak trochu diabolskú radosť? Že by moc napokon pustila človeka zo svojich pazúrov? List zostáva neotvorený, posolstvo moci nevypovedané a sama moc neprístupná rovnako, ako zostávajú nepochopiteľné aj Kafkove podobenstvá. Povedané Kafkom samým: „Všetky podobenstvá chcú vlastne iba povedať, že nepochopiteľné je nepochopiteľným.“
Mimochodom, spôsob čakania na pošte sa po roku 1989 zmenil. Dnes už nestojíme jeden za druhým, ale ťaháme si poradové číslo. Priehradky, ktorými sa úradná moc oddeľuje a chráni od občana, však zostali.
