„Na Moste slávy v Trenčianskych Tepliciach opäť pribudne niekoľko tabuliek,“ hovorí Peter Hledík. Režisér, scenárista, producent, spoluzakladateľ a bývalý dlhoročný umelecký riaditeľ medzinárodného festivalu Art Film 28. januára rozšíril rady osemdesiatnikov. Organizovania „svojho“ filmového festivalu v Trenčianskych Tepliciach sa nemieni vzdať.
„V priebehu piatich rokov by sa mal vrátiť na úroveň, na ktorej bol v časoch svojej najväčšej slávy,“ načrtáva neskromné ambície. „Nemienim súperiť s Košicami a radšej pod iným názvom budem pokračovať v trenčiansko-teplickom filmovom festivale, pretože je to festivalové miesto aj mesto.“ Za podstatný považuje rok 2027, keď by mal pod novým názvom zažiariť v plnej paráde ako kompletný deväťdňový festival. Koncepcia „novinky“, vychádzajúcej z dlhoročnej tradície, sa práve rodí.
Už tento rok však počas niekoľkých augustových dní znova ožijú Trenčianske Teplice filmármi a filmami. „Môžem naznačiť, že plánujeme uviesť filmy, ktoré sa pozerajú trochu za hranice času, filmy, ktoré predznačujú vývoj kinematografie, filmy o budúcnosti, ktoré súvisia s našou budúcnosťou.“ A chýbať nebude ani divácky najatraktívnejší magnet, ktorým je pripevňovanie mosadzných tabuliek na Moste slávy vlastnými rukami uznávaných osobností. Už to však nebude Actor Mission Award, ale Artist Mission Award, teda cena nie(len) za hereckú, ale za umeleckú misiu.
Magda, Kamila aj Bratislavské pondelky
Ani ako režisér ale nemá o prácu núdzu. Podchvíľou za ním prichádzajú ponuky uvádzané formulkou „boli by sme radi, keby ste nakrútili…“ Za posledných päť rokov rozšírili jeho filmografiu dva hodinové dokumenty z cyklu Herečky – (Kamila, 2025 a Magda, 2023), v ktorých nasvietil umelecké a životné dráhy Kamily Magálovej a Magdy Vášáryovej. Dokončil posledné časti cyklu Bratislavské pondelky (2023), dvoma dielmi prispel do seriálu Pandémia SK (2021). Pokračoval v nakrúcaní ďalších častí cyklu GEN.sk, ktoré predstavia dlhoročného rozhlasového redaktora, šéfredaktora a historika Štefana Horského a rozhlasovú redaktorku a moderátorku Hanu Beranovú.
„Jedným z najlepších GEN-ov, ktoré som urobil, je ten s profesorkou Danielou Ostatníkovou. Lekárkou, prednostkou Fyziologického ústavu Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Myslím, že som do tohto dokumentu vložil aj kus seba, aj keď pri tomto type práce musí byť režisér odosobnený a vžiť sa do osobnosti, ktorú predstavuje. Ona sa zaoberá aj témou autizmu a pri nakrúcaní som prišiel na to, že som určite autista,“ spomína. Vraj sa to uňho prejavuje chorobným čítaním, neschopnosťou vypnúť proces myslenia a proste vyčistiť si hlavu.
Svet atómov vymenil za univerzum filmu
Na priemyslovke v Prahe vyštudoval jadrovú techniku. Svet atómov vymenil za lákavejšie univerzum filmu, na pražskej FAMU študoval réžiu dokumentárnej tvorby. Vo štvrtom ročníku ho v roku 1972 „vyliali“. Dôvod? Študentský film Ten, ktorý prežil Varšavu, v ktorom nastrihal emotívne zábery z Palachovho týždňa na Schönbergovu hudbu. (FAMU napokon absolvoval až v roku 1984.) V rámci štúdií spoznal dva nesmierne rozdielne svety, jadrovú fyziku a umenie. Objavil pri tom niečo, čo majú spoločné? „Je to spôsob uvažovania, v ktorom sa spája exaktné myslenie s invenciou a fantáziou.“
Od polovice sedemdesiatych rokov natáčal rôzne televízne publicistické magazíny a dokumenty, v roku 1980 nakrútil poetický televízny film Najstarší zo všetkých vrabcov, o dva roky neskôr debutoval psychologickou drámou Kočka na Kolibe. V tom čase aktuálnu, no režimom ututlávanú tému ekológie a neobohraný žáner sci-fi prepojil v rodinnom filme Tretí šarkan (1985). Dobrodružstvami trojice školákov, ktorých mimozemšťania odvezú na planétu zdevastovanú ekologickou katastrofou, oslovil najmä mladé publikum.
Z desiatky svojich celovečerných hraných projektov má najradšej televízny film Miliónový chlap (1987) o vynálezcovi padáka, „Amerikánovi“ Štefanovi Baničovi. „Jeho príbeh bol pre mňa odhaľovaním jedného ľudského osudu. Hovorí sa, že v každom kameni je ukrytá socha, stačí ho len správne osekať. Podobný pocit som mal pri objavovaní a štúdiu množstva rôznych materiálov aj stoviek listov, ktoré písali slovenskí emigranti z USA domov. Zistil som, že Štefan Banič bol dobrý človek, ktorý mal svoje limity a napokon skončil ako pastier husí.“
Hold otcovi
Zo svojich dokumentov si najviac cení krátkometrážny projekt Väzeň č. 9000 (2002). Vyrozprával v ňom príbeh svojho nespravodlivo odsúdeného a väzneného otca lekára, ktorého život v päťdesiatych rokoch dramaticky poznamenala vlna politických monsterprocesov. Stále sa nevzdáva myšlienky na „celovečerák“ Harmonika, v ktorom by rád splatil dlh voči otcovi.
„Kým nakrúcam, rád by som sa venoval skôr filmu. Keď pôjdem do dôchodku, už by som len písal.“ Aj v tomto smere má rozpracovaných niekoľko projektov. Zamyslenie o vzťahoch muža a ženy, knihu esejí sprevádzanú vlastnými fotografiami aj publikáciu o histórii Art Filmu. „K osemdesiatke by som si rád daroval ešte niekoľko rokov, aby som stihol urobiť to, čo mám v hlave alebo v počítači.“
