Stanislav Szomolányi. Foto: Miro Nôta

V dôvernom spojení s osvietenými režisérmi mohol bezvýhradne slúžiť téme

Písmo: A- | A+

Kameraman Stanislav Szomolányi sa dožíva deväťdesiatky. Svoje myšlienky zverejňovať nepotrebuje – hovoria zaňho filmy.

Otázku, čo všetko sa skrýva za kameramanskou profesiou, vníma Stanislav Szomolányi dodnes v tesnom spojení s režisérskymi osobnosťami v tvorivom tíme.

O neoddeliteľných spoluprácach na ikonických filmoch slovenskej kinematografie sa verejne nikdy veľa nezmieňoval, vedomý si zodpovednosti za každé slovo, ktorým prispieva k už vytvoreným filmovým obrazom. Najmä tie totiž hovoria zaňho.

Všetko podstatné už napísali

Svoju odpoveď raz a navždy sformoval ešte v roku 1977 pre časopis Film a divadlo: kameramana vlastne považuje za obrazového režiséra, ktorý „režisérovi filmu ponúka možnosti, vstupuje s ním do dialógu a prináša svoj vlastný osobitý vklad“.

Pri príležitosti jeho 90. narodenín, ktoré oslávil 14. januára 2025, sa v kine aj na televíznej obrazovke objavili viaceré filmy, ktorým v minulosti ako kameraman dal pečiatku umeleckej kvality.

Do spomienok na ne sme sa počas uplynulých dní vracali spoločne s ním v niekoľkých telefonických rozhovoroch s redakciou Film.sk. I keď rád udržuje láskavý tón rozhovoru a bystro reaguje na každú maličkosť, svoje myšlienky už zverejňovať nepotrebuje.

Je presvedčený, že o ňom už napísali všetko podstatné. A verí, že filmy, pod ktoré sa podpísal, povedia o umeleckej kvalite všetko dôležité aj v budúcnosti.

Život v kalendári

Jeho najvýznamnejšie diela pripomína Slovenský filmový ústav aj formou obrazového kalendára na rok 2025.

Selekciu dvanástich záberov urobil filmový kritik a pedagóg Martin Šmatlák. A ako v úvodnom slove spomína, bolo to preňho veľmi náročné najmä preto, lebo Szomolányiho obrazová réžia je štylisticky aj kompozične veľmi rôznorodá.

Kalendár filmov Stanislava Szomolányiho. Foto: SFÚ
Kalendár filmov Stanislava Szomolányiho. Foto: SFÚ

„Nie sú to statické fotografie, ale s obrazovou kompozíciou a svietením je vždy organicky spojený premyslený pohyb kamery, ktorý spoluvytvára atmosféru filmového záberu a pritom rešpektuje to, čo Szomolányi nazýva ´bezvýhradne slúžiť téme´,“ píše autor.

Stanislav Szomolányi (*1935, Bánovce nad Bebravou) patrí medzi najvýznamnejšie tvorivé osobnosti slovenského filmového umenia. Študoval na gymnáziu v Topoľčanoch, kde sa spolu s bratom – dvojčaťom venovali umeniu fotografie a leteckému modelárstvu. Pôvodne chcel ísť študovať techniku, nakoniec sa rozhodol pre filmovú školu.

Priekopník novej vlny

Ako absolvent štúdia kamery na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe začínal v druhej polovici 50. rokov minulého storočia v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave.

S kamerou v ruke postupne nadviazal spoluprácu s režisérmi Štefanom Uhrom, Ladislavom Kudelkom a Jozefom Zacharom. Rok pôsobil v Československom armádnom filme v Prahe a po návrate začal pracovať ako kameraman hraných filmov. Najvýraznejšie tvorivé úspechy dosiahol v spolupráci s režisérom Štefanom Uhrom. Stretli sa pri realizácii dokumentov a ich úspešná spolupráca pokračovala aj v hranom filme.

Jej výsledkom je niekoľko vynikajúcich filmov. Priekopnícke, kameramansky a režijne nápadité Slnko v sieti (1962) sa stalo impulzom pre slovenskú i českú filmovú novú vlnu 60. rokov.

Záber Stanislava Szomolányiho vo filme Štefana Uhra Slnko v sieti. Foto: SFÚ
Záber Stanislava Szomolányiho vo filme Štefana Uhra Slnko v sieti. Foto: SFÚ

Stanislav Szomolányi prispel k vytvoreniu pozoruhodných a medzinárodne ocenených diel aj v slovenskej televíznej tvorbe. Prelom v jej vývine znamenali filmy Krotká v réžii Stanislava Barabáša a Balada o siedmich obesených režiséra Martina Hollého, ktoré získali v roku 1969 Grand Prix na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle.

Panna Zázračnica. Foto: SFÚ
Panna Zázračnica. Foto: SFÚ

V roku 1990 založil a ďalej viedol katedru kamery na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Za svoju filmovú tvorbu získal mnohé domáce i zahraničné ocenenia (Pribinov kríž III. triedy, národnú filmovú cenu Slnko v sieti, Zlatú kameru na festivale Art Film Fest s Cenu predsedu NRSR za dlhodobý výnimočný prínos v oblasti kinematografie). V roku 2005 vydal Slovenský filmový ústav publikáciu Richarda Blecha Kameraman Stanislav Szomolányi.

Stanislav Szomolányi. Foto: Miro Nôta

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články