Čerstvý osemdesiatnik Vladimír Vavrek stál ako filmový fotograf pri nakrúcaní mnohých kultových slovenských filmov.

Narodil sa v Petržalke. Miesto, kde strávil prvých osem rokov života a chodil do školy, mu dnes pripomína obchodné centrum Aupark – práve na jeho mieste stálo kedysi kino a hneď za ním krásny park, v ktorom sa hrával. Vladimír Vavrek oslávil 21. októbra tohto roka osemdesiatku a dni trávi, okrem iného, aj usporadúvaním svojho nekonečného archívu filmových fotografií.

Fotografovanie ho začalo fascinovať ešte ako chlapca, prvým aparátom ho obdarili rodičia. Flexaret mu vzápätí doslova prirástol k rukám, rodičia aj kamaráti sa nestačili čudovať, že ho berie všade so sebou. Zakaždým ho čosi upútalo, vo všetkom videl obraz, zaujímavú situáciu. Bavilo ho, z akých pekných vecí sa môže skladať svet, chcel výjavy zvečňovať. Akosi prirodzene si všímal, čo si iní nevšímali. „Napokon rodičia neboli proti, keď som sa pustil umeleckým smerom, i keď ich tento môj záujem neustále prekvapoval,“ spomína dnes pre filmsk.sk filmový fotograf.

Ako ustáť pozíciu

V roku 1959 začal študovať na Škole umeleckého priemyslu aranžérstvo, hneď po polroku sa však otvorila možnosť prestúpiť na odbor fotografie a filmu, kde už pôsobili ako pedagógovia kameraman Alexander Strelinger a režisér Jaroslav Pogran. „Veľmi ma povzbudilo, keď si všimli napríklad moju fotografiu s vetvičkou zo stromu Obraz sa im zdal pôsobivý a zhodnotili, že mám výtvarný cit. Práve pri nich som zistil, že poloha fotografa mi vlastne vyhovuje,“ hovorí.

Do filmového fachu sa dostal hneď po skončení štúdia, keď začal pôsobiť v Krátkom filme. Ako asistent kamery a fotograf sa tu však dlho neohrial, lebo už po necelom roku ho prijali na fotooddelenie do Filmových štúdií Koliba.

Spätne si uvedomuje, aké ťažké bolo pozíciu asistenta kamery ustáť, technika bola oveľa neprístupnejšia ako dnes. „Nebola to vďačná práca. Mal som na starosti polmiliónovú kameru a k tomu kompletnú výbavu a filmy. Nastupoval som veľmi mladý a vnímal som to ako príliš veľkú zodpovednosť, keďže som ešte len začínal zbierať prvé skúsenosti. Ale snažil som sa,“ hovorí o vtedajších pocitoch. Na Kolibe ich vraj vtedy bolo vo všeobecnosti málo, takže začal robiť aj laborantské práce – vláčil chemikálie, miešal vývojky, leštil fotky. Až keď ho po čase začali pravidelne využívať ako filmového fotografa, konečne nadobudol presvedčenie, že je na správnom mieste.

Nech sa páči, foť

Prvý raz fotografoval film v roku 1965, keď sa ocitol na pľaci s režisérom Andrejom Lettrichom pri nakrúcaní detektívky Smrť prichádza v daždi. „Dostal som statív, aparát a nech sa páči, foť,“ spomína. S postupným príchodom novej filmovej vlny jeho práca naberala čoraz viac zmyslu, estetiky aj dôležitosti. Na scénu prichádzali mladí režiséri, ktorí chceli spolupracovať s generačne blízkymi ľuďmi. Tak sa dostal aj k spolupráci s Jurajom Jakubiskom na bratislavskom nakrúcaní jeho Kristových rokov či k Obrazom starého sveta Dušana Hanáka.

„Dušan mal pripravené typy ľudí, ktorých chcel nafotiť do filmu. Mal som za nimi ísť a zachytiť ich v situáciách, ktoré si vymyslím. Snažil som sa každého toho človeka pochopiť, so všetkými problémami, ktoré v živote mal, a vyjadriť to obrazom. Fotografoval som ich samostatne, ale aj počas nakrúcania. Pri strihu filmu som už nefiguroval, odovzdal som Hanákovi asi dvesto fotografií, ktoré mohol použiť v rámci svojho konceptu,“ spomínal Vladimír Vavrek na spoluprácu s Hanákom v článku pre Film.sk pred desiatimi rokmi. Práve Dušan Hanák bol preňho režisérom, ku ktorému mal ľudsky i tvorivo najbližšie a spolupracoval s ním na takmer všetkých jeho celovečerných filmoch.

Zvykol si, že vyrušuje

Postupne sa učil, ako sa pri fotografovaní čo najlepšie sústrediť na to, čo sa odohráva pred kamerou, čo práve vidí v meniacich sa obrazoch, s ktorými ako fotograf môže pracovať. Proces vnímal ako veľmi náročný najmä preto, lebo chýbali citlivé filmy a kvalitnejšie aparáty. Dnes si také podmienky už podľa neho ani nevieme predstaviť. Počas nakrúcania musel byť stále poruke, aby mu neušli dobré scény, ale zároveň nesmel nikomu prekážať. Musel byť pohotový, ale nemohol fotiť bez statívu, inak boli fotky rozmazané. Nedajbože dostať sa do záberu. Pamätá si, ako museli niektoré scény kvôli foteniu opakovať alebo po nakrúcaní nanovo aranžovať.

„Keď bola v akcii bitka, prestrelka, alebo sa utekalo, nemal som šancu zachytiť pohyb, a do jadra scény ma, samozrejme, nevpustili. Svetlá kameramana som nemohol pohnúť ani o milimeter. Keď vonku mrzlo a bola tma, fotky boli neostré, aj keď ste nastavili clonu a čas. Pri práci s Praktisixou som naťahoval uzáveru dvakrát, aby som film vedel pritiahnuť. Fotka bola potrebná a výsledky museli byť dobré. Musel som prekonať stres a zároveň si zvykať na to, že som ten, kto pri filmárskej práci tak trochu vyrušuje, pričom má odovzdať bezchybný produkt,“ spomína.

Kto je tvorcom výtvarnosti

Zároveň dodáva, že mal pri tom jediné šťastie – čoskoro totiž dostal k dispozícii kinofilmy a spolu s nimi kompletné vybavenie a do ruky Nikon F. S takou technikou, ako potvrdzuje, sa už pracovalo oveľa lepšie. Na nakrúcanie ho potrebovali mnohí mladí, dnes už kultoví režiséri ako Juraj Jakubisko, Elo Havetta, Dušan Trančík, Dušan Hanák, Jozef Zachar.

„Veľmi ma posunulo, že som sa dostal k mladým režisérom,“ spomína Vladimír Vavrek. „Dali mi absolútne voľnú ruku. Navyše, čoskoro prišiel na scénu aj farebný film, oveľa citlivejší než tie dovtedajšie. To bol opäť nový krok v tvorbe fotografického obrazu.“

Ako filmový fotograf stál pri zrode vyše stovky slovenských filmových snímok a spolupracoval aj na mnohých televíznych dielach. Na otázku, v čom spočíva hodnota filmovej fotografie, odpovedá: „Nie každý režisér musí byť tvorcom výtvarnosti. Hoci má výtvarné cítenie, môže sa spoliehať na to, že žiadaný obraz uvidí v hľadáčiku kameraman. A filmový fotograf stojí v pozadí, aby v kameramanskom hľadáčiku vystihol najlepší a najfotogenickejší moment.“

V centre diania

Jeho spolupútničkami boli aj fotografky Zuzana Mináčová či Milota Havránková. Vladimír Vavrek pôsobil vo Filmových štúdiách Koliba až do roku 1993, odchádzal odtiaľ v čase prepúšťania po nástupe prvej slovenskej vlády Vladimíra Mečiara. Po odchode z Koliby sa venoval časopiseckej fotografii.

Je autorom tisícok fotografií, na ktorých okrem filmových záberov neskôr zachytával aj atmosféru z nakrúcaní. Jedným z najvzrušujúcejších zážitkov bola preňho cesta filmového štábu na Sliezsky dom v Tatranskej Polianke, a najmä náročný výstup a zostup vo veľkom snehu k priľahlým skalám, kde režisér Jozef Zachar nakrúcal v roku 1979 psychologickú drámu Vynes na horu svoj hrob podľa scenára Eugena Gindla a Ondreja Sliackeho.

Vladimír Vavrek sa neraz ocitol aj priamo v komparzoch, s fotoaparátom schovaným pod kabátom. Pri masových scénach takto mohol využiť, že je v centre diania. Takto sa mu napríklad podarilo v správnej chvíli zachytiť zblízka nakrúcanie vojnového televízneho seriálu Povstalecká história, Zacharovu historickú drámu o Štúrovi Niet inej cesty či Jakubiskových Zbehov a pútnikov. V hororovej dráme Alaina Robbe-Grilleta Eden a potom dokonca pre pracovné zábery priamo z pľacu prijal aj epizódnu postavu.

„Mám tých fotiek toľko, že by som na ich prevoz potreboval rovno nákladné auto,“ poznamenal zo žartu pri našom stretnutí, spoločnom prezeraní fotografií a spomínaní. Celý svoj archív postupne odovzdáva Slovenskému filmovému ústavu v Bratislave.