Záber z filmu Most na tú stranu / Foto: Margita Skoumalová / Zdroj: Slovenský filmový ústav
Písmo: A- | A+

Každý predčasný odchod zabolí. Zvlášť keď ide o človeka v produktívnom veku, ktorý mohol svoj talent ešte rozvíjať a potešovať ním nielen svojich najbližších, ale aj širšiu verejnosť. Slovenský režisér, scenárista a herec Vladislav Pavlovič sa narodil pred sto rokmi, 25. októbra 1924. Počas nakrúcania snímky Trofej neznámeho strelca v roku 1973 si siahol na život.

Rodák z Bratislavy pochádzal z maďarsko-slovenského prostredia. Základnú školu absolvoval v Galante. Neskôr študoval na biskupskom gymnáziu v neďalekej Trnave, kam po Viedenskej arbitráži prešiel z Bratislavy pre nedostatok finančných prostriedkov. Pavlovičovi rodičia pochádzali zo Starej Turej; otec vyrastal v rodine hlásnika a hrobára, matka pochádzala z roľníckeho prostredia. Otec sa neskôr stal zamestnancom na Okresnom súde v Galante.

Vysokoškolské štúdium Vladislav Pavlovič začínal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde spolu s ďalšími študentmi založil vysokoškolský divadelný krúžok Akademické divadlo. Keď sa jeho otec dostal do väzenia, školu prerušil a vrátil sa k matke a sestre do Trnavy. Spolu s ním sa do Trnavy presunul aj divadelný krúžok. Počas rokov 1944 až 1945 v ňom stvárnil množstvo postáv, za všetky spomeňme Poludnického v Stodolovej Maríne Havranovej alebo Tonka v Čapkovej Matke.

Po oslobodení sa v roku 1946 stal členom činohry Slovenského národného divadla, pokračoval v štúdiu práva (1947 – 1951) a súčasne sa zapísal na dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1951 a 1952 pracoval ako režisér v SND a následne v rokoch 1952 – 1954 vo Vojenskom umeleckom súbore. V roku 1954 sa zamestnal v Štúdiu krátkych filmov, kde sa začal venovať réžii dokumentov. Neskôr, v roku 1958, sa jeho tvorba presunula k réžii hraných filmov. V marci 1951 sa oženil s Ľubou Bakovou, speváčkou, redaktorkou, dramaturgičkou a spoluzakladateľkou vysokoškolského folklórneho súboru Lúčnica, pre ktorý vymyslela aj názov – Lúčnica, čo v lúči slnka pramení. Ako herec sa objavil vo filme Priehrada (1950) režiséra Paľa Bielika.

Vladislav Pavlovič svojím talentom prispel k povojnovej obnove slovenského divadla. V SND herecky debutoval v komédii Na posiedkach s čertom (Jan Drda, premiéra 1946). Ďalej účinkoval v divadelných inscenáciách Inšpektor sa vracia (J. B. Priestley, 1947), Štyri strany sveta (L. Lahola, 1948), Atentát (L. Lahola, 1949) alebo Bitka pri Rozhanovciach (J. Záborský, 1950). Ako asistent réžie spolupracoval s divadelnými legendami Jozefom Budským a Ivanom Lichardom, až kým sám nezasadol na režisérsku stoličku. Samostatne režíroval inscenácie Odkaz živým (J. Fučík, 1951) a Bankrot (A. N. Ostrovskij, 1952).

Vo filmovej tvorbe začínal ako pomocný režisér v dráme Mladé srdcia (r. Václav Kubásek, 1952). Spolu s režisérom Frigyesom Bánom sa podieľal na slovenskej verzii veselohry Dáždnik svätého Petra (1958). Film bol prvou medzinárodnou koprodukciou v slovenskej kinematografii, pripravovaný v maďarskej dramaturgii a uvádzaný v dvoch jazykových verziách. Bol to Pavlovičov režijný debut v hranom filme. Popri maďarských hercoch sa v snímke objavili aj slovenskí vrátane Karola Machatu, Samuela Adamčíka a Ondreja Jariabka. V epizódnych postavách sa predstavili 13-ročný Ľubo Roman a 15-ročná Emília Vášáryová.

Na začiatku šesťdesiatych rokov nakrútil Pavlovič svoj prvý samostatný celovečerný film Most na tú stranu (1961). Psychologická dráma, adaptovaná na základe poviedky Andreja Chudobu, rozpráva príbeh mladej dievčiny, ktorá nastúpi do veľkovýrobného závodu. Spočiatku má problémy prispôsobiť sa prostrediu a kolektívu, čo vyústi do viacerých konfliktov. Postupne však nachádza správny prístup a svoju prácu začne vykonávať s novým odhodlaním.

Svoj posledný film Vladislav Pavlovič už nedokončil. V procese tvorby sa svoj život rozhodol dobrovoľne ukončiť. Dokončenie filmu Trofej neznámeho strelca prevzal kameraman Vincent Rosinec. Dráma prináša pohľad na veľké dejiny z inej perspektívy. Pojednáva o poľovníckej výstave, na ktorej z boja o najvyššie ocenenie vylúčia favorita, pretože nemá meno a je to „len nejaký partizán“. Pohľad z individuálnej perspektívy sa ukázal ako výrazne funkčný a vhodne zvolený.

Vladislav Pavlovič bol tiež vášnivým rybárom. Jeho priatelia obdivovali najmä jeho krásny zvonivý hlas a vycibrený herecký prejav. Keď zomrel, mal 49 rokov.

Foto: Margita Skoumalová / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články