Vlado Kubenko, Prečerpávacia vodná elektráreň Ipeľ
Písmo: A- | A+

Vlado Kubenko, vlastným menom Aladár, jeden z priekopníkov slovenského dokumentárneho filmu by 10. augusta 2024 oslávil 100 rokov.

Medzi Kubenkove prvé skúsenosti s filmom patrila spoluréžia krátkej animovanej agitky proti čiernemu obchodu s názvom Hurrá na nich (autorom animácie, námetu, scenára a spolurežisérom bol Viktor Kubal), ako aj práca asistenta réžie na hraných filmoch Varuj…! (r. Martin Frič), Vlčie diery (r. Paľo Bielik), Priehrada (r. Paľo Bielik) a Katka (r. Ján Kadár). V poslednom menovanom si aj zahral postavu röntgenológa, hlas mu však prepožičal režisér a herec Martin Ťapák.

Jeho jediným krátkometrážnym hraným filmom bol v roku 1956 Mišo sebepán – doktrínam socialistického realizmu poplatný príbeh gazdu Miša. Väčšinu kariéry však pôsobil v dokumentárnom filme, predovšetkým krátkometrážnom. Do jeho filmografie patrí takmer stovka reportážnych, cestopisných filmov, ako aj filmy o umení, najmä výtvarnom – napríklad Insitné umenie, krátkometrážny film z I. trienále insitného umenia v Bratislave v roku 1966, v rokoch 1967 – 1989 reportáže Bienále ilustrácií Bratislava, filmový portrét insitnej maliarky Anny Ličkovej Návraty za šťastím či filmy o tvorbe maliarov Cypriána Majerníka, Jana Hálu, Jozefa Kostku, sochára Vladimíra Kompánka, ale aj básnika Rudolfa Fabryho, spisovateľa Vladimíra Mináča. „Pre Kubenkove filmy je príznačné abstrahovanie základných symbolických významov výtvarníkovho diela a pohyb v rámci hodnôt romantizmu,“ píše Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie.

V jeho filmografii nájdeme aj trojicu filmov situovaných do Indie: Črty z Indie, dokumentárnu reportáž z pobytu bratislavskej pantomímy v Indii, Karla o tamojších budhistických chrámoch a Moderní indickí maliari o štyroch predstaviteľoch indického maliarstva. Vďaka nadviazaniu diplomatických stykov s Kambodžským kráľovstvom vznikli v Kubenkovej réžii štyri filmy o historických pamiatkach a ľudovom umení kmérskej kultúry: Angkorvat ako jeden z prvých slovenských anamorfotických filmov, Bajon, Deň v Phnom Penhe o hlavnom meste Kambodže acestopis Úsmevy Angkoru. V publikácii Rodinné filmové striebro o nich Martin Kaňuch píše: „Kubenkove filmy z Kambodže spája leitmotív prerastania prírody a činnosti človeka. Inšpiráciu hľadal u Flahertyho, podľa Urca si pred cestou viackrát nechal premietnuť jeho filmy. Priťahovalo ho flahertyovské rozkrývanie spätosti človeka a prostredia, v ktorom žije. S veľkým rešpektom, nielen preto, že bol z filmovej ,zelenej lúky‘, pristupoval k zachyteniu odkazu dávnej civilizácie. Rozhodne sa vyhol lacnej efektnosti obrazov. Mal šťastie na už z Vietnamu pripraveného kameramana Jána Cifru.“ Navyše podľa Kaňucha „vysoko presiahli očakávané cestopisno-propagačné a internacionálne družobné spracovanie“.

Spolu so scenáristom a režisérom Miroslavom Horňákom pracovali na scenári k filmu na motívy knihy generála Ludvíka Slobodu Z Buzuluku do Prahy a výsledkom bol celovečerný dokumentárny film Stretnutie k oslavám 20. výročia oslobodenia ČSR v roku 1965. Podľa Rudolfa Urca, ktorý spomienky a reflexiu tvorby Vlada Kubenku, ako aj iných dokumentaristov spracoval v knihách Traja veteráni za kamerouNeviditeľné dejiny dokumentaristov, je Kubenkovým najvýznamnejším dielom Hr. Peklo. Krátkometrážny portrét hradlára vyprevádzajúceho vlaky uprostred samoty Kremnických vrchov kladie dôraz na výtvarnosť obrazov, rituálnosť vyprevádzania stajomňuje vycizelované záberovanie a v závere aj snehová víchrica, ktorá pred vstupom do železničného tunela vytvorí nadrealisticky pôsobiaci portál. Pri tomto filme – a aj mnohých iných – boli jeho spolupracovníkmi kameraman Alexander Strelinger a skladateľ Roman Berger. „V jeho koncepcii non-fiction niet miesta pre reportážnosť, aktualitu, väčšmi uprednostňoval rekonštrukciu, starostlivú prácu s tvarom, príklon k vízii dokumentarizmu v duchu jeho zakladateľov z tridsiatych rokov,“ charakterizuje Kubenkovu tvorbu Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie.

Kubenko bol zároveň spoluautorom filmu Čas, ktorý žijeme, dokumentujúcom obrodný proces v Československu v roku 1968. O rok neskôr sa podieľal na vzniku filmu Tryzna, ktorý reflektoval spoločensko-politickú situáciu po smrti Jána Palacha, smútočné pochody a protestné akcie odohrávajúce sa v Prahe a Bratislave na podporu jeho odkazu.

V sedemdesiatych rokoch sa po dlhom čase podieľal na réžii ďalších dvoch animovaných filmov – Povesť o láske Barančeky. K 30. výročiu SNP vytvoril snímky Kalište Kde vtáci nelietajú. Jeho posledným filmom je dokumentárna reportáž Prečerpávacia vodná elektráreň Ipeľ.  

Vlado Kubenko zomrel 26. 5. 1993 v Bratislave.

Autor:

FOTO: z nakrúcania filmu Prečerpávacia vodná elektráreň Ipeľ / Zdroj: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články