Vlastimil Herold
Písmo: A- | A+

Tento rok si pripomíname storočnicu narodenia Vlastimila Herolda, a ak by slovenská animácia bola človek, oslavovala by osemdesiatku. Bez Vlastimila Herolda by slovenská animácia bola mladšia, pretože Herold patrí medzi jej štyroch zakladateľov.

Prvým zo zakladateľov bol osamelý nadšenec Viktor Kubal so svojimi animátorskými pokusmi a prvým, vtedy ešte neozvučeným, krátkym slovenským animovaným filmom Studňa lásky (1944). Druhým bol Bohdan Slavík, zakladateľ Oddelenia triku a grafu (1951) na pôde Štúdia populárno-vedeckého filmu. Práve tam vyrástla generácia animátorov, ktorých pre animovaný film nadchol prvý profesionálny animátor Vlastimil Herold. Prvý film štátneho štúdia Pingvin (1964) nakrútil ďalší zo štvorice, Ivan Popovič, spolu s bratom Vladimírom.

Vlastimil Herold sa narodil v roku 1924 v Nižnom Hrabovci v českej rodine. Po vzniku Slovenského štátu však museli Slovensko opustiť. Po presídlení do Čiech študoval na vojenskom gymnáziu a neskôr na strojníckej priemyslovke. Počas vojny navštevoval aj večerné kurzy kreslenia u maliara Vojtěcha Tittelbacha, čo zásadne ovplyvnilo jeho budúcu kariéru.

Na Slovensko sa vrátil v 50. rokoch do Oddelenia triku a grafu. Spolu s manželkou, grafičkou Libušou Černou, prišiel ako „hotový animátor“ z populárneho českého animačného štúdia Bratři v triku. V rokoch 1955 – 1956 v Oddelení triku a grafu napísal a režíroval štyri reklamy, ktoré predstavujú prechod medzi „úžitkovou“ animáciou trikárov a svojbytným naratívnym filmom. Vedenie slovenského filmového podniku však animovaným filmom neprialo, keďže mohli vznikať len nad rámec trikárskej pracovnej agendy, teda vo voľnom čase trikárov. Herolda a Černú to vyčerpávalo a demotivovalo natoľko, že z trikového oddelenia odišli.

V roku 1958 sa Herold stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a začal sa naplno venovať grafike. Tvoril plagáty, etikety, ex libris, knižné obálky a ilustrácie, pričom sa inšpiroval klasickou grafickou technikou linorytu. V druhej polovici 60. rokov sa k animácii vrátil, tentoraz do už rozbehnutého slovenského Kresleného filmu, ktorý vyrástol z Oddelenia triku a grafu. Jeho manželka Libuše Černá sa sústredila na vlastnú grafickú prácu a domáce prípravy podkladov pre Heroldove filmy, čo mu umožnilo plne sa venovať filmovej tvorbe.

Herold čerpal zo skúseností grafika a inšpiroval sa aj slávnymi ilustrátormi a grafikmi. Už vo svojich reklamách napodobňoval výtvarný štýl Jeana Effela (Jablko poznania, 1955), po návrate k animácii sa jeho inšpirácie a animátorské pocty týkali Ľudovíta Fullu (Varila myšička kašičku, 1974, Fŕŕŕ, 1983) či omnoho staršieho Jonáša Bubenku (Orbis pictus, 1978) v plôškových filmoch. V kreslenej animácii zase ožili výtvarné návrhy Ondreja Zimku (Babka Ježibabka, 1980) alebo opäť v plôškovej technike ilustrácie Miroslava Cipára (Kúzelník a kvetinárka, 1986). Štýl Heroldových filmov je veľmi rôznorodý a do značnej miery ovplyvnený rôznymi animačnými technikami. V jeho portfóliu nachádzame expresívne farebné až detsky naivné kresby, tmavý a drsný monochromatický linoryt či jednoduchý technický alebo karikatúrny nákres v podobe kreslených a plôškových filmov, ale aj sympatické bábky s mäkkými textúrami a atmosférou obdobia pary skríženou so socialistickým dizajnom v trojrozmernej bábkovej animácii. To, čo tieto veľmi rôznorodé filmy spája, je Heroldov bazálny záujem o knižnú grafiku a ilustráciu. Jeho filmy sú pohyblivými knihami a zápiskami, vnútorným svetom ilustrácií, z ktorých ešte cítiť tlačiarenskú farbu.

Pre mňa je najzaujímavejší Heroldov film Sobotienka ide (1972). Čím viac sa naša spoločnosť mení a digitalizuje, tým viac ma tento film baví. Minimalistická geometrická animácia ukazuje rytmus trávenia soboty v časoch, keď mali počítače obrovské rozmery a pre bežných ľudí boli nedostupné. A hoci až dnes sú počítače predĺžením našich končatín a mozgov, už v Sobotienke sa ukazuje digitálna organizácia nášho času. Postavy sa hýbu v pravých uhloch ako v prvých videohrách, ich aktivity sa opakujú a variujú ako motívy v elektronickej hudobnej kompozícii a napriek tomu z filmu vyžaruje silná nostalgia za analógovou dobou. Pani perie a vešia bielizeň, muž dvíha poháre s pivom, manželský pár si vyšiel so psíkom k jazeru… Taká typická sobota. Avšak nejde o rutinu. Kde-tu sa nejaké elementy a situácie premiešajú a rozhádžu. Stabilita geometrického zobrazenia však pôsobí bezpečne.

FOTO: archív Slovenského centra dizajnu.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Kým hory horia voda stúpa Záber z filmu Pozdravy z Rodosu. Foto: Film Expanded

Kým hory horia, voda stúpa

Pod názvom Kým hory horia, voda stúpa – krátke filmy o klíme prichádzajú do distribúcie dve snímky dvoch renomovaných slovenských dokumentaristov. Pozdravy z Rodosu Viery Čákanyovej a Zakorenení vo vode Tomáša Krupu uvidia diváci v slovenských kinách od 20. augusta. „Kým jeden ostrov horí, druhý mizne pod vodou. Dvojica krátkych dokumentov ponúka kontrastné pohľady na klimatickú krízu – od turistov, ktorí si uprostred ničivých požiarov nerušene užívajú dovolenkový raj (Pozdravy z Rodosu), až po muža, núteného rozlúčiť sa s ostrovom, ktorý bol domovom jeho rodiny takmer dvesto rokov (Zakorenení vo vode). Filmy spája otázka, ako dlho ešte dokážeme prehliadať svet, ktorý sa nenávratne mení,“ uvádza spoločná distribučná synopsa snímok združených pod názvom Kým hory horia, voda stúpa. Pozdravy z Rodosu Pozdravy z Rodosu mali premiéru na MFF v Rotterdame. Čákanyová v nich ironicky a s využitím gýča odhaľuje náš talent ignorovať krízy. „Cez audiovizuálnu skratku vyjadruje angažovaný postoj k téme klimatických zmien, ktoré stále viac ohrozujú náš spôsob života. Film formálne hravým spôsobom ukazuje následky obrovských požiarov na gréckom ostrove Rodos v lete 2023 a ignorovanie alebo zľahčovanie problému dovolenkujúcimi turistami ako aj ziskuchtivými pracovníkmi cestovných kancelárií. Napodobňuje pritom amatérske dovolenkové videá a pohľadnice,“ charakterizovali snímku tvorcovia v projekte pre Audiovizuálny fondu, ktorý ju podporil. Producentami filmu sú Matej...
4 živly 2026 Premietanie v amfiteátri v Banskej Štiavnici. Foto: 4 živly/Daniel Dluhý

ohlasy 28. 4 živly

Koniec prvého augustového týždňa už pravidelne pre mnohých z nás znamená filmový maratón prepojený s diskusiami a koncertmi v pôvabnom prostredí Banskej Štiavnice. Podobne ako pri festivale Pohoda, aj tu si mnohí kupujú akreditáciu, respektíve vstupenku, prakticky hneď, ako je to možné. V tom čase je zvyčajne známa iba ústredná téma festivalu a netuší sa, aké filmy, hostia či inšpirácie sa pod ňou budú skrývať. V poradí už 28. ročník festivalu 4 živly sa tento rok konal od 6. do 9. augusta 2026 a niesol sa v znamení témy Generácie. Festival tento rok poznačilo aj nepriaznivé krátenie finančných prostriedkov. Organizátori boli tak nútení skrátiť program o jeden deň. Našťastie sa to na kvalite podujatia nijako nepodpísalo a 4 živly opäť ponúkli premyslenú dramaturgiu a výnimočnú atmosféru, pre ktorú sa do Banskej Štiavnice každoročne vracajú stovky návštevníkov. Na cestovanie som si vybrala asi ten najhorší možný čas. Aktuálne totiž už neexistuje priame spojenie medzi Bratislavou a Banskou Štiavnicou. Prestupovala som v štyridsaťstupňových teplotách v Žiari nad Hronom okolo obeda. Teplo telo totálne vyšťavilo, a tak som prvý film festivalu vynechala a na amfiteáter som už nedokráčala. Návrat do deväťdesiatych rokov V piatok som začala svoj filmový program zhurta a poriadnou „náložou“. Chorvátsky dokumentárny film Vtedy za mlada (2020) je osobnou výpoveďou režiséra Ivana Ramljaka a jeho...
Zobraziť všetky články