Tento rok si pripomíname storočnicu narodenia Vlastimila Herolda, a ak by slovenská animácia bola človek, oslavovala by osemdesiatku. Bez Vlastimila Herolda by slovenská animácia bola mladšia, pretože Herold patrí medzi jej štyroch zakladateľov.
Prvým zo zakladateľov bol osamelý nadšenec Viktor Kubal so svojimi animátorskými pokusmi a prvým, vtedy ešte neozvučeným, krátkym slovenským animovaným filmom Studňa lásky (1944). Druhým bol Bohdan Slavík, zakladateľ Oddelenia triku a grafu (1951) na pôde Štúdia populárno-vedeckého filmu. Práve tam vyrástla generácia animátorov, ktorých pre animovaný film nadchol prvý profesionálny animátor Vlastimil Herold. Prvý film štátneho štúdia Pingvin (1964) nakrútil ďalší zo štvorice, Ivan Popovič, spolu s bratom Vladimírom.
Vlastimil Herold sa narodil v roku 1924 v Nižnom Hrabovci v českej rodine. Po vzniku Slovenského štátu však museli Slovensko opustiť. Po presídlení do Čiech študoval na vojenskom gymnáziu a neskôr na strojníckej priemyslovke. Počas vojny navštevoval aj večerné kurzy kreslenia u maliara Vojtěcha Tittelbacha, čo zásadne ovplyvnilo jeho budúcu kariéru.
Na Slovensko sa vrátil v 50. rokoch do Oddelenia triku a grafu. Spolu s manželkou, grafičkou Libušou Černou, prišiel ako „hotový animátor“ z populárneho českého animačného štúdia Bratři v triku. V rokoch 1955 – 1956 v Oddelení triku a grafu napísal a režíroval štyri reklamy, ktoré predstavujú prechod medzi „úžitkovou“ animáciou trikárov a svojbytným naratívnym filmom. Vedenie slovenského filmového podniku však animovaným filmom neprialo, keďže mohli vznikať len nad rámec trikárskej pracovnej agendy, teda vo voľnom čase trikárov. Herolda a Černú to vyčerpávalo a demotivovalo natoľko, že z trikového oddelenia odišli.
V roku 1958 sa Herold stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a začal sa naplno venovať grafike. Tvoril plagáty, etikety, ex libris, knižné obálky a ilustrácie, pričom sa inšpiroval klasickou grafickou technikou linorytu. V druhej polovici 60. rokov sa k animácii vrátil, tentoraz do už rozbehnutého slovenského Kresleného filmu, ktorý vyrástol z Oddelenia triku a grafu. Jeho manželka Libuše Černá sa sústredila na vlastnú grafickú prácu a domáce prípravy podkladov pre Heroldove filmy, čo mu umožnilo plne sa venovať filmovej tvorbe.
Herold čerpal zo skúseností grafika a inšpiroval sa aj slávnymi ilustrátormi a grafikmi. Už vo svojich reklamách napodobňoval výtvarný štýl Jeana Effela (Jablko poznania, 1955), po návrate k animácii sa jeho inšpirácie a animátorské pocty týkali Ľudovíta Fullu (Varila myšička kašičku, 1974, Fŕŕŕ, 1983) či omnoho staršieho Jonáša Bubenku (Orbis pictus, 1978) v plôškových filmoch. V kreslenej animácii zase ožili výtvarné návrhy Ondreja Zimku (Babka Ježibabka, 1980) alebo opäť v plôškovej technike ilustrácie Miroslava Cipára (Kúzelník a kvetinárka, 1986). Štýl Heroldových filmov je veľmi rôznorodý a do značnej miery ovplyvnený rôznymi animačnými technikami. V jeho portfóliu nachádzame expresívne farebné až detsky naivné kresby, tmavý a drsný monochromatický linoryt či jednoduchý technický alebo karikatúrny nákres v podobe kreslených a plôškových filmov, ale aj sympatické bábky s mäkkými textúrami a atmosférou obdobia pary skríženou so socialistickým dizajnom v trojrozmernej bábkovej animácii. To, čo tieto veľmi rôznorodé filmy spája, je Heroldov bazálny záujem o knižnú grafiku a ilustráciu. Jeho filmy sú pohyblivými knihami a zápiskami, vnútorným svetom ilustrácií, z ktorých ešte cítiť tlačiarenskú farbu.
Pre mňa je najzaujímavejší Heroldov film Sobotienka ide (1972). Čím viac sa naša spoločnosť mení a digitalizuje, tým viac ma tento film baví. Minimalistická geometrická animácia ukazuje rytmus trávenia soboty v časoch, keď mali počítače obrovské rozmery a pre bežných ľudí boli nedostupné. A hoci až dnes sú počítače predĺžením našich končatín a mozgov, už v Sobotienke sa ukazuje digitálna organizácia nášho času. Postavy sa hýbu v pravých uhloch ako v prvých videohrách, ich aktivity sa opakujú a variujú ako motívy v elektronickej hudobnej kompozícii a napriek tomu z filmu vyžaruje silná nostalgia za analógovou dobou. Pani perie a vešia bielizeň, muž dvíha poháre s pivom, manželský pár si vyšiel so psíkom k jazeru… Taká typická sobota. Avšak nejde o rutinu. Kde-tu sa nejaké elementy a situácie premiešajú a rozhádžu. Stabilita geometrického zobrazenia však pôsobí bezpečne.
