A čia je to smola? Čia? Vaša, vaša. Práve táto replika z kultovej Jakubiskovej Perinbaby (1985) sa pre mnohých z nás už navždy spája s hlasom Zity Furkovej. Herečka, ktorá v rozprávke prepožičala hlas Zubatej, oslávila 6. marca osemdesiatpäť rokov. Vo svojej profesionálnej kariére vytvorila vyše sto divadelných, filmových a televíznych postáv. Venuje sa aj dabingu a sama vlastní dve dabingové štúdiá.
Zita Furková sa narodila v Hradišti pod Vrátnom. Doma z nej pôvodne chceli mať výtvarníčku, no ju už od útleho veku fascinovalo divadlo. Po absolvovaní štúdia herectva na Vysokej škole múzických umení v roku 1962 prvé dva roky pôsobila v činohernom súbore zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Následne účinkovala v Krajskom divadle v Trnave a v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. V rokoch 1968 až 1971 bola členkou činoherného súboru Divadelného štúdia (Divadlo na korze) v Bratislave.
Hoci divadlo vyprodukovalo počas troch rokov „iba“ osem hier, stalo sa legendou, ktorú zastavil režim. Po rozpustení súboru až do roku 1990 pôsobila v bratislavskom Divadle Nová scéna. Návštevníkom divadla je v ostatných rokoch známa predovšetkým z Divadla Astorka Korzo ‘90, ktorého je spoluzakladateľkou. Vyskúšala si aj réžiu, a to divadelnú (vdomovskej Astorke Lorcov Dom Bernardy Alby) aj filmovú. Podľa jednej z poviedok z knihy Útek z rodnej obce od Ruda Slobodu v roku 2003 zrežírovala filmovú drámu Jesenná, zato silná láska, naktorej sa tiež podieľala producentsky a scenáristicky. Hoci verí, že Sloboda bol so spracovaním – tam niekde hore – spokojný, „vždy je na konečnom zostrihu čo vylepšovať“. Podľa Furkovej je veľkou nevýhodou filmu oproti divadlu skutočnosť, že pri filme ide o tzv. definitívu.
Zita Furková má za sebou množstvo filmových úloh. Jej debut na veľkom plátne prišiel vroku 1961 vo filme Most na tú stranu v réžii Vladislava Pavloviča. Medzi ďalšie významné diela v jej kariére patria snímky ako Dosť dobrí chlapi (r. Jozef Režucha, 1971), Sedím na konári a je mi dobre (r. Juraj Jakubisko, 1989), televízne Priateľstvá padajúceho lístia (r. Juraj Nvota, 1998) či seriál Život bez konca (r. Miloslav Luther, 1982).
Často vystupovala v rozprávkach a filmoch pre deti a mládež, napríklad v tituloch Cézar a detektívi (r. Dimitrij Plichta, 1967) či Zločin slečny Bacilpýšky (r. Jozef Režucha, 1970). Menšiu úlohu stvárnila v Kráľovi Drozdia brada (1984) Miloslava Luthera. Jej povestný výkrik „Vyhoďte ho!“ hneď v úvodnej scéne je nezabudnuteľný.
V obľúbenom a nekonečnom televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade (2007 – 2012) zahrala rolu psychiatričky, vďaka ktorej sa začala viac zaujímať o psychológiu. „Radi analyzujeme toho druhého a na sebareflexiu nám čas neostane. Mali by sme začať od seba. Každý z nás má nejakú tú diagnózu. Pokiaľ ide o herectvo, so psychológiou úzko súvisí, lebo jeho podstatou je preniknúť do psychológie postavy.“
Zita Furková nikdy nevidela problém vo vyjadrení názoru na spoločensko-politické dianie. Považuje za veľký omyl, keď si niekto myslí, že herci a herečky sa k nemu nemajú vyjadrovať. Otvorene priznáva, že na svoj vzhľad si nikdy nepotrpela. Sama seba definovala ako „chlapčenský typ“. Vždy sa kamarátila viac s chlapcami než s dievčatami. (Manžel pani Furkovej, uznávaný výtvarník a grafický dizajnér Milan Veselý, ktorý zomrel v roku 2015, si na nej cenil predovšetkým jedinečnú vnútornú krásu.)
„Vždy som sa riadila svojím svedomím. Človek musí poznať sám seba a to je niekedy veľmi namáhavé. A najmä musí byť za seba zodpovedný. Dôležité je mať pocit slobody ducha, ktorý je však zároveň veľmi zväzujúci, pretože sloboda je veľká zodpovednosť. Možno to vyznie ako fráza, ale to, čo sa nepáči mne, nerobím ani tomu druhému,“ povedala herečka výrazných charakterov pre denník Pravda. Aj vďaka týmto zdanlivo jednoduchým, no hlbokým myšlienkam môžeme byť za Zitu Furkovú vďační. Vďační za jej talent, za jej autenticitu a novátorstvo.
