„Po dlhej a vášnivej diskusii sme sa rozhodli oceniť film, ktorý nás hlboko zaujal a zasiahol,“ zdôvodnila výber víťaza medzinárodná porota. Film ocenila za „jemnosť a nehu, s akou rozpráva o každodennom živote jednej rodiny, za precítené pochopenie jemnej rodinnej dynamiky, za odvahu vtiahnuť svojich divákov do krehkých príbehov a za umenie nachádzať v nich malé zázraky, za pôsobivú autenticitu a zdanlivo nenútené, majstrovské vedenie hercov.“ O cenu sa uchádzalo 9 filmov. Z 9 dokumentárnych filmov vybrala medzinárodná porota ako víťaza česko-slovensko-rakúsky film Ešte nie som, kým chcem byť Kláry Tasovskej. Rozpráva o fotografke Libuši Jarcovjákovej. Zlatého ledňáčka si odniesol za „vizuálne úchvatné pútavé rozprávanie s maximálnym rešpektom k téme, za snahu o uznanie nekompromisnej práce hlavnej hrdinky a hľadanie jej identity ako ženy a queer umelkyne v ťažkej dobe“. Spomedzi štyroch televíznych či internetových počinov v oblasti film a miniséria ocenili Zlatým ledňáčkom rozprávku Mariany Čengel Solčanskej. Jej Tri zlaté dukáty podľa poroty „skutočne vynikli ako rozprávka, ktorá ctí a oslavuje tento českému pubilku dobre známy štýl milého a veselého rozprávania, ale v súčasnom poňatí“. Porota tiež pochválila zábavné kontrasty medzi postavami, skvelú vizuálnu formu, kostýmy, prácu s kamerou aj to, že i záporní hrdinovia sú v snímke vykreslení ako ucelené, trojrozmerné charaktery. Svoje ceny udeľovala aj študentská porota.V kategórii celovečerný hraný alebo animovaný film vybrala za víťaza Vlny režiséra Jiřího Mádla. Za najlepší dokument...

Názov filmu vyznieva dosť expresívne, no podľa jeho režiséra Bohdana Slámu sa koniec sveta odohráva každý deň, akurát pre každého trochu inak. Ako povedal pre ČT24pri uvedení filmu do českých kín, podstatné je, že vždy prídu nové začiatky. So scenáristom Ivanom Arsenjevom vsadili svoj príbeh do obdobia počas okupácie v roku 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy prekročili hranice Československa a obsadili krajinu na dlhých dvadsať rokov. Hoci dielo sa zrodilo približne v rovnakom období ako oceňované Vlny Jiřího Mádla, podstata odkazu má iný rozmer, než aký ponúka obraz otvoreného boja za slobodu prejavu. V Slámovom filme slúži politika ako nevyhnutná kulisa pre niečo omnoho vnútornejšie – vzťah deda a vnuka. Český herec, filmár a divadelník Miroslav Krobot ako predstaviteľ deda zaujal k téme vlastný postoj: „Téma života za ,totáčaʻ sa mi zdá v českej kinematografii dosť spracovaná, ale úloha deda ju originálne presahuje vrátane šľachtického pôvodu, spôsobu myslenia a hlbokej osobnej skúsenosti s niekoľkými politickými zriadeniami,“ povedal pre ČT24. Dedo má podľa Arsenjevovho scenára ruské korene a z pôvodnej domovskej krajiny utiekol pred komunizmom. Je zdanlivo tvrdej povahy, no na jeho charaktere sa odzrkadľuje aristokratická noblesa aj každodennosť dedinského života. Dôvod, prečo trávi s vnukom čas bez zvyšku rodiny, je jednoduchý –malý Tonda ochorel a nemohol ísť s rodičmi a so starším bratom na výlet do Francúzska....

„Práve som prestal fajčiť. Chcem, aby ste to vedeli. Lebo budem možno chvíľami trochu nervózny. Alebo netrpezlivý. Lebo toto z oného,“ povedal Ondrej Šulaj v malej učebni VŠMU na Ventúrskej ulici. Bol tam prvý deň v pozícii pedagóga scenáristiky a my sme tam boli prvý deň ako jeho prví študenti. Bol naozaj chvíľami trochu nervózny a trochu netrpezlivý. Vlastne bol taký stále a dodnes takým byť neprestal. Možno by stálo za to, dať mu zase do ruky tie cigarety, že čo by sa stalo. Aj sme nad tým so spolužiakmi uvažovali, keď sme sa zdeptaní po jeho seminároch uchyľovali do Depressa, aby sme spracovali všetko to, čo na nás nakričal. Dával nám do zbláznenia prepisovať etudy, spotvoreným hlasom čítal naše dialógy, pýtal sa, prečo nerozmýšľame. Prechádzal sa po učebni ako lev v klietke, dvíhal ruky k nebu a nechával ich dopadať dolu, tam, kde mal vo vreckách pestrofarebného saka mince, takže jeho výkriky „veď to sú metre metre metre filmu!“, „prečo to hovoria, keď to môžu ukázať?!“ a „koho zaujímajú konštrukcie, keď chce vidieť život?“ boli rytmicky sprevádzané cinkaním drobných, akoby to boli peniaze, ktoré navždy strácame v hracom automate. Kým sme sa naňho stihli nejako dohodnúť, väčšinou už sedel v Depresse pri nás a objednával rum. Ani on to s nami nemal...