Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...

Aukcia výtvarných diel, ktorej výťažok poputuje na podporu Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet, sa bude konať vo štvrtok 22. mája o 18. h v priestoroch Goetheho inštitútu na Panenskej 33 v Bratislave. Aukciu iniciovala jordánsko-palestínska umelkyňa Nawras Rashed. Ide o umelecký prejav solidarity so slobodou kultúry a festivalom Jeden svet, ktorému bola tento rok zamietnutá podpora z Audiovizuálneho fondu — napriek kladnému hodnoteniu odbornej komisie. Noví nominanti Rady AVF, dosadení ministerkou kultúry, projekt neschválili. Festival Jeden svet v reakcii spustil verejnú crowdfundingovú kampaň Zachráňme Jeden svet, ktorú nájdete tu. „Jeden svet je pre mňa priestor, kde umenie, sloboda a ľudskosť existujú bez hraníc. Verím, že aj v ťažkých časoch má zmysel stáť za tým, čo nás spája,“ vyjadrila sa Nawras Rashed. Na aukcii budú dražiť diela viacerých autoriek a autorov, ktorí sa rozhodli svojou tvorbou vyjadriť podporu festivalu a jeho hodnotám. Sú medzi nimi napríklad Katarína Janečková, Kvet Nguyen, Daniela Krajčová, Mira Podmanická, Hugo Raýman, Dita Kaplanová, Matej Kaminský, Juraj Mravec, Andrea Kalinová a mnohí ďalší. Výťažok z aukcie bude celý venovaný na podporu konania festivalu. Zoznam diel nájdete tu.