Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu.
Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024).
Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý nakrútil on sám od chvíle, keď prebral kameru od rodičov a začal zaznamenávať dianie vo svojej blízkosti.
Žiadna iná krajina je svedectvom z prvej ruky o tom, ako izraelská armáda systematicky šikanuje palestínske obyvateľstvo na západnom brehu Jordánu a likviduje jeho obydlia, a to už dlhé roky, dávno pred októbrom 2023. Veľmi si cením, že sme ako západoeurópske kultúrne podujatie mali príležitosť využiť svoje privilegované postavenie a ozvučiť tému, okolo ktorej sa v našej spoločnosti chodí ako okolo horúcej kaše. Odozva, ktorú projekcia vyvolala u nášho publika, film spravila zásadným pre moje ďalšie uvažovanie o médiu filmu a jeho použití.Celkom iným spôsobom ma oslovil argentínsky film Projekt Klezmer (r. Leandro Koch, Paloma Schachmann, 2023), ktorý lavíruje na pomedzí dokumentu, mokumentu a muzikálu. V dych berúcej hre naratívov a kultúrnych kódov sa argentínsky svadobný fotograf so židovskými koreňmi vyberie dokumentovať cestu klarinetistky a etnografky, do ktorej sa zamiloval, za koreňmi klezmerovej hudby do východnej Európy. Vymyslí si, že je dokumentarista a nakrúca film o klezmeri, aby si získal jej srdce. Na ceste z Argentíny cez Rakúsko, Rumunsko až do Moldavska režisér síce niekoľkokrát stratí pôvodný cieľ cesty, nachádza však kultúrnu mnohorakosť, o akej sa mu ani nesnívalo, a stráca kus z averzie k vlastným koreňom.
