Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.
Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.
Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.
V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu slovu patrí – partia kamarátov, osudová žena, dramatické zápletky, kroky mimo zákona, tragédia. A to všetko v ohromujúcom horskom prostredí. V neposlednom rade musím spomenúť aj hudbu Zdeňka Lišku, naozaj paráda.
Keď už hovorím o hudbe, spomeniem aj môj obľúbený film zo zahraničia – je ním Nebo nad Berlínom (1987) od Wima Wendersa. Príbeh priateľov anjelov, z ktorých jedného ľudstvo desí, no druhý sa rozhodne stať človekom, má silu dodnes. Myšlienky, ktoré anjeli počujú, osudy, ktoré sledujú, chute, ktoré nepoznajú, vytvárajú krásnu čiernobielu mozaiku, a tá sa zmení na farebnú až v ľudskom svete. A k tomu hudba – temný Nick Cave, ktorý hrá samého seba a uvádza skladbu slovami „teraz vám zaspievam o dievčati…“, čo robí na svojich koncertoch doteraz. Geniálne. Inak, tento režisér vytvoril aj ďalší nevšedný film rozširujúci moje hudobné obzory. Vďaka jeho Lisabonskému príbehu (1994) som spoznal fado a objavil skupinu Madredeus.
A keď to všetko teraz píšem, zrazu som si spomenul na Bohémsky život (1992) Akiho Kaurismäkiho. Kedysi bol pre nás niečím skutočne špeciálnym, kultovou snímkou. Keď som odchádzal z internátu do svojho prvého prenajatého bytu, moji spolubývajúci, spisovatelia Marek Vadas a Eman Erdélyi, mi darovali zarámovanú fotografiu, vytrhnutú z nejakého časopisu, a na nej to geniálne trio filmových bohémov – výtvarník Rodolfo, hudobný skladateľ Schaunard a spisovateľ Marcel. Ten obraz u mňa doteraz visí na čestnom mieste a v knižnici mám aj dva zväzky pôvodnej predlohy od Henriho Murgera, ktoré som úplne náhodou objavil v antikvariáte. Ruky sa mi triasli, keď som obe knihy vyberal z police a niesol k pokladni. Lebo veď – bohémsky život…
