Zaujímajú ho málo známe príbehy. A vyberá si náročné výzvy, pretože práve v tom vidí zmysel svojej práce. Takou bol pre režiséra a producenta Ivana Ostrochovského aj jeho tretí celovečerný hraný film Prameň. Dráma, ktorá mala nedávno svetovú premiéru v Hlavnej súťaži 60. ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch, a odniesla si odtiaľ cenu FIPRESCI. Momentálne sa premieta už aj v českých i slovenských kinách. S akými pocitmi ste sa vrátili z Karlových Varov, kde ste predstavili v oboch svojich polohách – ako režisér aj ako producent? Ako režisér hranou snímkou Prameň i dokumentom Igor a potom, ktorý uviedla sekcia Zvláštne uvedenie/Classics, ako producent filmom 33 krokov, ktorý súťažil v sekcii Proxima. Karlove Vary boli pre mňa výnimočné. Ani nie tak preto, že sme tam mali tri filmy, ale preto, že každý z nich vznikal mnoho rokov a každý sa venuje úplne inej téme. Samozrejme, cena FIPRESCI pre Prameň ma veľmi potešila. Filmoví kritici vidia ročne stovky filmov a ich ocenenie je pre režiséra veľmi cenné. Film 33 krokov získal Zvláštne uznanie poroty súťaže Proxima. To je pre režijné duo Šimona a Annu Domčekovcov veľmi dobrý začiatok ich celovečernej tvorby. Do akej miery vás zaujímajú reakcie festivalového publika, ktoré sa predsa len odlišuje od divákov hľadajúcich v kinách skôr...

Odpovedať na otázku, aký je podľa mňa najlepší slovenský film, filmom Obrazy starého sveta znie trochu ako Hviezdoslavovo víťazstvo v ankete o najvýznamnejšieho slovenského spisovateľa. Číta ho skutočne len pár ľudí, ale patrí sa to. Lenže film Obrazy starého sveta som naozaj videl nespočetne veľakrát. Dlho to bol môj comfort movie, keď mi bolo „blbě“ na svete. Ľudia z hôr sú trochu iní než my z nížin, hovorí Dušan Hanák v jednom z neskorších rozhovorov. Vidí v nich vnútorne slobodnejších ľudí, ktorí majú blízko k univerzálnej ľudskosti. Starý muž v klobúku vo filme Obrazy starého sveta režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ/ Vladimír Vavrek Neprosia systém o pomoc Film vznikol v roku 1972, inšpirovaný fotografickými cyklami Martina Martinčeka. Istou prípravou na Obrazy boli už Hanákove krátke filmy Omša a Zanechať stopu, v ktorých sa takisto sústreďoval na starých ľudí žijúcich na okraji. Normalizátori filmu vyčítali „estetiku škaredosti“. Totalitnému režimu nevyhovovalo zobrazenie ľudí žijúcich v biede, o ktorých sa nedokázal postarať. Keď sa režiséra pýtali, prečo je vo filme toľko škaredých ľudí, Hanák sa pýtal, ktorý z nich je škaredý. Hanák ich však nezobrazuje ako ľudí, ktorí prosia systém o pomoc. Práve naopak, všade vo filme cítiť ich dôstojnosť, humor a vnútornú...