Český maliar, grafik a ilustrátor Karel Teissig významne ovplyvnil československú filmovú plagátovú tvorbu. Výstava jeho diel v bratislavskom kine Lumière nadväzuje na celoročný výstavný projekt Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989. Výstava potrvá do 31. augusta. Projekt Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989 predstavil v Kine Lumière tvorbu štyroch najvýznamnejších predstaviteľov plagátovej tvorby Milana Grygara, Zdeňka Zieglera, Karla Vacu a Josefa Vyleťala. V priestoroch kina tak návštevníci a návštevníčky od marca minulého roka do apríla tohto roka videli výber 130 plagátov. Reprezentujú to najlepšie, čo v plagátovej tvorbe u nás vzniklo. Kino Lumière spolupracovalo na výstave s Pavlom Rajčanom, kurátorom výstavného cyklu a zbierky autorských výtvarných filmových plagátov Terryho ponožky. Ide o najväčšiu súkromnú zbierku filmových plagátov v Českej republike. Projekt nadväzuje na výstavu plagátov Karla Teissiga, jedného z najdôležitejších predstaviteľov československého filmového plagátu. Maliar, grafik a ilustrátor Karel Teissig študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe a na Académie Royale des Beaux-Arts v Bruseli. Vo svojej práci sa zameriaval na plagátovú tvorbu, drobnú a užitú grafiku, ilustráciu, knižnú grafiku a kresbu. Vystavovať začal v 50. rokoch minulého storočia. Úspech doma a v zahraničí mu priniesla predovšetkým tvorba filmových plagátov, ktoré realizoval najčastejšie technikou koláže a maľbou. V rokoch 1959 až 1989 pracoval pre Ústrednú požičovňu filmov, pre ktorú v tomto období vytvoril 103 filmových plagátov. Za plagát k...

Predstavte si, že každý rozhovor na tému filmu, ktorý chcete režírovať, vám v hlave generuje množstvo obrazov. Najradšej by ste ich všetky nakrútili a použili, no bol by to nekonečný film. Aj o tom hovorí Martin Gonda, keď opisuje autentické filmárske prostredie a špecifickú prácu s nehercami počas nakrúcania. O tom, že takúto metódu tvorby má veľmi rád, svedčí aj jeho dráma Potopa, ktorá tohto roku získala šesť ocenení Slnko v sieti. Režisér v nej cez vzťah otca a dcéry zachytáva časy plánovania výstavby Starinskej priehrady predznamenávajúce zánik niekoľkých východoslovenských dedín. V hlavnej úlohe sa predstavila nielen ocenená neherečka Sára Chripáková, ale aj rusínčina ako jazyk, ktorý dotknutú komunitu reprezentuje. Váš film Potopa vytiahol z minulosti boľavé osudy ľudí, ktorých vysídlili počas výstavby priehrady. Nechceli opustiť svoje korene, museli sa vyrovnať so stratou domova, ale aj túžili po novej kvalite života. Čím je vám táto historická téma blízka? Najviac zo všetkého ma fascinuje obraz sveta, ktorý končí, a zároveň vie, že končí. Niektorí ľudia v ňom sú nútení žiť ďalej, hádať sa, milovať, dospievať. Rovnako ako naše postavy vo filme Potopa, Mara a Alexander. Je na nich, čo z umierajúceho sveta si vezmú do toho nového. Čosi také sa deje aj v súčasnosti. Aj dnes máme často pocit, že sa všetko mení a zajtra to bude...

Je zúrivý a arogantný. Snaží sa vo svojom klobúku a baloniaku vyzerať elegantne, no nezaprie svoje narcistické črty, ktoré mu dovoľujú druhých brať iba ako nástroje k svojmu prospechu a potešeniu. Film Kirilla Serebrennikova Mengeleho zmiznutie prepája viacero časových rovín od súčasnosti cez sedemdesiate, päťdesiate aj štyridsiate roky, aby vytvoril portrét sadistického zločinca ako kohosi, kto nielen plní rozkazy, ale skalopevne verí v zmysel toho, čo robí/robil. Film je čiernobiely. Nedostatok svetla v mnohých scénach, výrazné podhľady a ošarpané scenérie v kombinácii s ťahavými dráždivými zvukmi mu pridávajú na expresivite. Jediné farebné zábery sa objavia, keď sa po dlhom čase vo svojich flashbackoch hlavná postava vráti do mladosti, k idylickým scénam kúpania v rieke, ktoré plynulo predchádzajú k scénam selekcie v koncentračnom tábore v Osvienčime. Ktosi totiž vzal do rúk kameru a Mengeleho natočil v ľúbostných scénach so ženou aj pri práci, ako sa neprestajne usmieva s medzierkou medzi zubami, na základe ktorej neskôr odhalia identitu jeho kostí. Na čiernobielych záberoch sa Mengele neusmieva. Jeho tvár je takmer celý čas v pohŕdajúcom kŕči. Akoby vyjadrovala hnus z okolností, v ktorých musí žiť a do konca života sa skrývať. O milenky núdzu nemá, správa sa však k nim bez úcty, vidí v nich len prostriedok na dosahovanie chvíľkovej rozkoše. Znepokojivá hudba evokujúca hukot v ušiach pri nervovom vypätí sugeruje možnosť depersonalizácie až na pokraji šialenstva. Čaká...