Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...

Fest Anča už niekoľko rokov patrí medzi najatraktívnejšie festivaly na Slovensku. Obsahom aj atmosférou priťahuje animátorov, filmárov, výtvarníkov, umelcov, študentov a divákov z rôznych krajín. Pýšiť sa môže pestrým obsahom, starostlivo zostaveným výberom filmov, spoločensky uvedomelou náladou, ekologickou udržateľnosťou a inkluzivitou voči nepočujúcemu a neurodivergentnému publiku. Preto som sa aj tento rok rozhodol vyjsť z úlohy pasívneho diváka a zúčastniť sa festivalu ako dobrovoľník a autor tohto textu zároveň. 19. ročník Fest Anče (30. júna – 5. júla 2026) priniesol okrem filmov aj niekoľko programových noviniek. Sekcia VR filmov v Rosenfeldovom paláci, z ktorých niektoré boli aj interaktívne, sa veľmi rýchlo stala populárnou a v priebehu dvoch dní boli všetky miesta až do konca festivalu zarezervované. Mnohé snímky v blokoch animovaných filmov mali častokrát bližšie k výtvarnému umeniu než k filmom. Toto oslobodenie od naratívnych konvencii a sústredenie sa na emócie, symboly a náladu pozdvihlo tohtoročnú tému – Fake. Novinkou festivalu bola sekcia venovaná virtuálnej realite. Foto: MFAF Fest Anča F ako Film (Tvorba) Hlavný hosť tohto ročníka, Boris Labbé, predstavil v Žiline svoj unikátny prístup k animácii, do veľkej miery inšpirovaný jednoduchými aj komplikovanými vzorcami, obrazmi s lineárnou kompozíciou, panoramatickým záberom či hrou s perspektívou. Jeho diela sú založené na pomalých premenách, vývojoch ale aj repetícii geometricky presných vzorov, bez toho, aby pôsobili samoúčelne. Sú nesmierne hypnotické, cieľavedomé...