Vladimír Pikalík (1928 – 2000) začal pracovať pre Slovenskú filmovú tvorbu až v roku 1979, keď mal vyše 50 rokov. V tom čase mal už za sebou nielen dráhu sústružníka a neskôr technického úradníka v považskobystrických strojárňach, ale aj bohatú kariéru filmového amatéra zameriavajúceho sa na etnografický, cestopisný, no predovšetkým bábkový animovaný film. Prvú kameru si Vladimír Pikalík podľa vlastných slov kúpil z druhej ruky od kamaráta ako tridsaťročný v roku 1959. V rovnakom roku rozbehol svoju činnosť aj amatérsky filmový klub pri Dome kultúry ROH Považských strojární. Jedným z jeho najaktívnejších členov bol práve Pikalík a jeho filmy získali množstvo ocenení na prehliadkach amatérskeho filmu. Podľa Denisy Jašovej, ktorá filmárskemu pôsobeniu Vladimíra Pikalíka venovala kapitolu vo svojej dizertačnej práci, prelom v tvorbe tohto autora „nastal okolo roku 1975, keď vytvoril Elixír – vizuálne pôsobivý bábkový film podľa novely Alphonsa Daudeta o mníchoch, ktorí namiesto elixíru života, ktorý hľadali, vynašli alkohol. Vtedy sa v časopise Film a divadlo č. 49 objavil článok, v ktorom sa Pikalíkova tvorba dáva do súvislosti so založením inštitúcie bábkového filmu na domácej pôde“. Po následných úspechoch Pikalíkových filmov – a to aj na medzinárodnej úrovni, keďže jeho film Masky a srdce podľa Jašovej zistení zastupoval v roku 1978 Československo aj na prehliadke Medzinárodnej únie neprofesionálneho filmu (UNICA) –...

Rodák z Bratislavy pochádzal z maďarsko-slovenského prostredia. Základnú školu absolvoval v Galante. Neskôr študoval na biskupskom gymnáziu v neďalekej Trnave, kam po Viedenskej arbitráži prešiel z Bratislavy pre nedostatok finančných prostriedkov. Pavlovičovi rodičia pochádzali zo Starej Turej; otec vyrastal v rodine hlásnika a hrobára, matka pochádzala z roľníckeho prostredia. Otec sa neskôr stal zamestnancom na Okresnom súde v Galante. Vysokoškolské štúdium Vladislav Pavlovič začínal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde spolu s ďalšími študentmi založil vysokoškolský divadelný krúžok Akademické divadlo. Keď sa jeho otec dostal do väzenia, školu prerušil a vrátil sa k matke a sestre do Trnavy. Spolu s ním sa do Trnavy presunul aj divadelný krúžok. Počas rokov 1944 až 1945 v ňom stvárnil množstvo postáv, za všetky spomeňme Poludnického v Stodolovej Maríne Havranovej alebo Tonka v Čapkovej Matke. Po oslobodení sa v roku 1946 stal členom činohry Slovenského národného divadla, pokračoval v štúdiu práva (1947 – 1951) a súčasne sa zapísal na dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1951 a 1952 pracoval ako režisér v SND a následne v rokoch 1952 – 1954 vo Vojenskom umeleckom súbore. V roku 1954 sa zamestnal v Štúdiu krátkych filmov, kde sa začal venovať réžii dokumentov. Neskôr, v roku 1958, sa jeho tvorba presunula k réžii hraných filmov. V marci 1951 sa oženil s Ľubou Bakovou, speváčkou, redaktorkou,...

Dvadsiatyôsmy ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava otvorila v piatok 25.10. Prezidentka režiséra Marka Šulíka. Ocenenie za krátky film si odniesol indický film o dedine hluchonemých Keď dieťa zaplače... (r. Shadab Farooq).Cenu za najlepšiu dokumentárnu knihu si odniesol zborník Jestli mám zemřít, ať je to příběh Palestínok žijúcich v Česku alebo Čechov s koreňmi v Palestíne. Cenu týždenníka Respekt si odniesli Darja Stomatová a Ján Schrürger z Českej televízie za reportáž Most mezi životy zachytávajúcu evakuáciu ľudí z vojnou devastovanej Ukrajiny. Tradične bola vyhlásená aj cena za pozoruhodný prínos pre producentov (APA World Excellence Award), ktorú prevzala slovenská producentka Zuzana Mistríková.