Obetavá

Delia (Paola Cortellesi) je žena v domácnosti, obeť tyranského manžela Ivana, s ktorým má dvoch synov a jednu (najstaršiu) dcéru, Marcellu. Hneď prvá scéna nastoľuje atmosféru: ráno, presvetlená spálňa, Delia zaželá manželovi dobré ráno a namiesto odpovede dostane facku. Ak by sme chceli tieto situácie nejako typizovať alebo priblížiť, tak oplývajú jednou zvláštnosťou – pri každom Ivanovom agresívnom výbuchu hrá v pozadí romantizujúca talianska hudba. Pri jednom takomto strete s tyranom dokonca situácia vygraduje až do podoby akéhosi tanca, pri ktorom je násilie scenzurované romantickým nánosom; každý úder, ktorý nie je explicitne zobrazený, je naznačený prostredníctvom gesta a pohybu.

Film do istej miery pracuje s opakovaním (Delinho) všedného dňa: starostlivosť o protivného svokra, dvoch neustále sa hašteriacich synov, domácnosť, stretnutie s americkým vojakom cestou na trhovisko, rozhovory s kamarátkou, cestovanie z jednej práce do druhej – vypomáha v zámožnej domácnosti ako slúžka, pracuje v opravovni dáždnikov a privyrába si aj v galantérii. Zarobené peniaze však musí odovzdávať manželovi, preto si časť z nich tajne odkladá. Denne stretáva aj svoju predvojnovú lásku, automechanika Nina. Zaujímavé je, že režisérka pristupuje rovnako k zobrazovaniu interakcií medzi Deliou a jej manželom a Deliou a jej platonickou láskou Ninom – prítomná je rovnaká, až reklamne presladená melodramatickosť primárne tvorená hudbou, dlhými hlbokými pohľadmi, „cenzúrou“ alebo skôr elipsou afekcie (napríklad, explicitne nevidíme manžela biť Deliu, ale zo sledu zostrihaných dynamizujúcich gest a „tanečných figúr“ je očividné, že sa tak stalo; afekt, teda „vybublanie“ emócií tyrana Ivana, vidíme, no nie sú zobrazené jeho konzekvencie).

Dôležitý zvrat prichádza, keď sa dcéra Marcella zaľúbi a jej nápadník Giulio príde popýtať Deliu o jej ruku. Podľa starých zvykov sa majú stretnúť v nedeľu pri spoločnom obede a pred zrakmi nevestinej a ženíchovej rodiny spečatiť sľub. Ivan v tomto zväzku oportunisticky vidí možnosť priženiť sa do „dobrej rodiny“ – Giuliov otec cez vojnu kupčil s fašistami a vďaka tomu disponuje majetkom, kaviarňou v centre Ríma. Aj Delia je spočiatku manželstvu naklonená, no postupne v neho stráca dôveru, pretože si začne uvedomovať, že Giulio má sklon správať sa podobne ako jej manžel.Marcella svoju matku viktimizuje. Hnevá sa na ňu pre jej neschopnosť vzoprieť sa despotickému manželovi.

Vo filme rezonuje mnoho z tradičných (absurdných) rodových stereotypov, bezpochyby hraničiacich s formou satiry zo strany autorky. Stereotypmi a sexizmom, hoci aj v latentnej forme, je pretkaná väčšina kľúčových momentov filmu, rámcovaného zavŕšením jednej etapy emancipácie žien v povojnovom Taliansku – nadobudnutím volebného práva. Napriek na prvý pohľad temným tónom, film ponúka aj nádej – odkaz o ženskej sile a odvahe pri hľadaní vlastnej identity a emancipácie. Delia v starogréčtine znamená slávnosť, ktorá sa konala každé štyri roky na počesť gréckeho boha Apolóna. Voľby sa symbolicky označujú ako „oslava demokracie“.