Aj zajtra je deň

Obetavá

Maximilián Hrmo

Písmo: A- | A+

Paola Cortellesi, režisérka filmu Aj zajtra je deň, je talianskemu publiku známa ako herečka a speváčka. Svoj režijný debut, v ktorom stvárňuje hlavnú postavu a podieľala sa aj na scenári, zasadila do povojnového Talianska a stredobodom jej záujmu sú spoločenské a predovšetkým rodové roly.

Delia (Paola Cortellesi) je žena v domácnosti, obeť tyranského manžela Ivana, s ktorým má dvoch synov a jednu (najstaršiu) dcéru, Marcellu. Hneď prvá scéna nastoľuje atmosféru: ráno, presvetlená spálňa, Delia zaželá manželovi dobré ráno a namiesto odpovede dostane facku. Ak by sme chceli tieto situácie nejako typizovať alebo priblížiť, tak oplývajú jednou zvláštnosťou – pri každom Ivanovom agresívnom výbuchu hrá v pozadí romantizujúca talianska hudba. Pri jednom takomto strete s tyranom dokonca situácia vygraduje až do podoby akéhosi tanca, pri ktorom je násilie scenzurované romantickým nánosom; každý úder, ktorý nie je explicitne zobrazený, je naznačený prostredníctvom gesta a pohybu.

Film do istej miery pracuje s opakovaním (Delinho) všedného dňa: starostlivosť o protivného svokra, dvoch neustále sa hašteriacich synov, domácnosť, stretnutie s americkým vojakom cestou na trhovisko, rozhovory s kamarátkou, cestovanie z jednej práce do druhej – vypomáha v zámožnej domácnosti ako slúžka, pracuje v opravovni dáždnikov a privyrába si aj v galantérii. Zarobené peniaze však musí odovzdávať manželovi, preto si časť z nich tajne odkladá. Denne stretáva aj svoju predvojnovú lásku, automechanika Nina. Zaujímavé je, že režisérka pristupuje rovnako k zobrazovaniu interakcií medzi Deliou a jej manželom a Deliou a jej platonickou láskou Ninom – prítomná je rovnaká, až reklamne presladená melodramatickosť primárne tvorená hudbou, dlhými hlbokými pohľadmi, „cenzúrou“ alebo skôr elipsou afekcie (napríklad, explicitne nevidíme manžela biť Deliu, ale zo sledu zostrihaných dynamizujúcich gest a „tanečných figúr“ je očividné, že sa tak stalo; afekt, teda „vybublanie“ emócií tyrana Ivana, vidíme, no nie sú zobrazené jeho konzekvencie).

Dôležitý zvrat prichádza, keď sa dcéra Marcella zaľúbi a jej nápadník Giulio príde popýtať Deliu o jej ruku. Podľa starých zvykov sa majú stretnúť v nedeľu pri spoločnom obede a pred zrakmi nevestinej a ženíchovej rodiny spečatiť sľub. Ivan v tomto zväzku oportunisticky vidí možnosť priženiť sa do „dobrej rodiny“ – Giuliov otec cez vojnu kupčil s fašistami a vďaka tomu disponuje majetkom, kaviarňou v centre Ríma. Aj Delia je spočiatku manželstvu naklonená, no postupne v neho stráca dôveru, pretože si začne uvedomovať, že Giulio má sklon správať sa podobne ako jej manžel.Marcella svoju matku viktimizuje. Hnevá sa na ňu pre jej neschopnosť vzoprieť sa despotickému manželovi.

Vo filme rezonuje mnoho z tradičných (absurdných) rodových stereotypov, bezpochyby hraničiacich s formou satiry zo strany autorky. Stereotypmi a sexizmom, hoci aj v latentnej forme, je pretkaná väčšina kľúčových momentov filmu, rámcovaného zavŕšením jednej etapy emancipácie žien v povojnovom Taliansku – nadobudnutím volebného práva. Napriek na prvý pohľad temným tónom, film ponúka aj nádej – odkaz o ženskej sile a odvahe pri hľadaní vlastnej identity a emancipácie. Delia v starogréčtine znamená slávnosť, ktorá sa konala každé štyri roky na počesť gréckeho boha Apolóna. Voľby sa symbolicky označujú ako „oslava demokracie“.  

Aj zajtra je deň
C’è ancora domani, Taliansko, 2023
RÉŽIA: Paola Cortellesi ● SCENÁR: Paola Cortellesi, Furio Andreotti,
Giulia Calenda ● KAMERA: Davide Leone ● STRIH: Valentina Mariani ● HUDBA: Lele Marchitelli ● HRAJÚ: Paola Cortellesi, Valerio Mastandrea, Romana Maggiora Vergano, Emanuela Fanelli, Giorgio Colangeli, Vinicio Marchioni a ďalší
MINUTÁŽ: 118 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 4. 7. 2024

Hodnotenie: 80%

záber z filmu Aj zajtra je deň / zdroj: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Zuzany Piussi Pachová stopa. Foto: Filmtopia

Nový film Zuzany Piussi sleduje pachovú stopu

Slová páchateľ a páchnuť majú identický slovný základ. Vyplýva z toho priamy dôkaz pred súdom? Podľa nového dokumentu Zuzany Piussi to v našich končinách znamená viac ako v ostatnom civilizovanom svete, kde sa pachová identifikácia osôb v pojednávaní pred súdom nepripúšťa. Film Pachová stopa prichádza do slovenských kín 6. februára 2025.  Dlhodobé pochybnosti V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa bežnou súčasťou policajnej aj súdnej praxe stala pachová stopa identifikovaná psom. Vo vtedajšom Československu metódu prevzali zo Sovietskeho zväzu, kde ju aj pôvodne uviedli do praxe. Následne bola rozpracovaná v tajnej službe východného Nemecka.  Na základe tejto skúsenosti z minulosti môže byť v Českej republike aj na Slovensku človek dodnes uznaný za vinného a odsúdený na základe pachovej identifikácie. Hoci sa tento dôkaz berie ako nepriamy, prax je podľa režisérky Zuzany Piussi iná.  Vo svojom dokumente si kladie otázku, či je pes na rozdiel od človeka skutočne nestranný. Odhaľuje osobné príbehy ľudí odsúdených na základe tejto metódy, ktorá sa v odborných kruhoch podľa jej informácií dlhodobo spochybňuje.  Veľa prípadov Autorka dokumentov ako Nemoc tretej moci, Ukradnutý štát či Očista pracuje tentoraz so skúsenosťou, že sovietska metóda pachovej stopy využíva nespornú citlivosť a schopnosť psov identifikovať určité látky aj v stopovom množstve. V mnohých prípadoch má svoju relevanciu, problém však nastáva, keď sa v justícii povýši do...
Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Slnko v sieti 2024: 14 nominácií pre Vlny, 12 pre Emu a smrtihlava

Slovenská filmová a televízna akadémia zverejnila nominácie na Slnko v sieti za rok 2024. O nomináciách rozhodli v hlasovaní jej členky a členovia. Česko-slovenská historická dráma Vlny režiséra Jiřího Mádla získala 14 nominácií, o dve nominácie menej má dráma z druhej svetovej vojny režisérky Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Sedem nominácií získala vojnová dráma režiséra Miloslava Luthera Spiaci účet. Všetky tri snímky sú nominované aj na cenu za najlepší hraný film. Na Slnko v sieti za réžiu sú nominovaní Iveta Grófová, Jiří Mádl a Peter Kerekes za dokument Wishing on a Star. Snímka má celkovo štyri nominácie. V kategórii dokumentárnych filmov jej konkurujú Architektúra ČSSR 58 – 89 (r. Jan Zajíček) a Prezidentka (r. Marek Šulík). Slnko v sieti za najlepšiu animovanú snímku môže získať buď celovečerný koprodukčný film Keď život chutí (r. Kristina Dufková) alebo jedna z krátkych snímok Ahoj leto (r. Martin Smatana, Veronika Zacharová) a Free the Chickens (r. Matúš Vizár). V kategórii najlepší filmový scenár je nominovaná štvorica filmov. O sošku sa uchádzajú Iveta Grófová a Peter Krištúfek (in memoriam)  s Emou a smrtihlavom, Jiří Mádl (Vlny), Peter Kerekes (Wishing on a Star) a Petr Jarchovský (Keď život chutí ). Keď život chutí má aj tretiu nomináciu – za hudbu (Michal Novinski. Tri nominácie má tiež Smršť režiséra Petra Bebjaka, po dve nominácie získali...
Záber z filmu ČERNÁK. Foto: PubRes

recenzia ČERNÁK

Vravím si, že ak mainstreamové diváctvo dospeje k takejto interpretácii pokračovania príbehu o mafiánskom bosovi, režisérovi Jakubovi Kronerovi a scenáristovi Mirovi Šifrovi sa podarilo nájsť správnu odpoveď na kritiku voči filmovému portrétovaniu skutočného zločinca v čase, keď žiada o podmienečné prepustenie. V recenzii prvej časti MIKI som filmu vyčítala nekonzistentné stvárnenie skutočného protagonistu a epizodické rozprávanie, ktoré ilustrovalo známe fakty zo života Mikuláša Černáka. Je potešujúce, že druhá časť ČERNÁK na tieto neduhy trpí v oveľa menšej miere. Bez ohľadu na kritické výhrady sa MIKI stal rekordérom návštevnosti roka 2024 – pozrelo si ho 390-tisíc divákov a diváčok. Ponechajme bokom, že ak by išlo o gangsterku o fiktívnom mafiánovi a nie o príbeh inšpirovaný skutočnými osobami a udalosťami, dozaista by nevyvolala toľko kontroverzie a sotva by vzbudila taký záujem publika. A vynechajme tiež úvahu o tom, či je rozdelenie filmu na dve časti a zároveň spracovanie vo forme minisérie producentskou stratégiou, ktorá ctí princíp hodnoty za peniaze, alebo ide o maximálnu exploatáciou jedinej látky. Druhý diel totiž prichádza do kín v čase rastúcej spoločensko-politickej nestability. A v recepčnom poli nachádza diváctvo scitlivené na obraz bezvládia, chaosu a prerastania politickej moci organizovaným zločinom. Hoci sa viaže na obdobie spred vyše dvadsiatich rokov, rezonuje s dnešnou realitou a nedôverou v štát. Ak dokáže žánrovou formou demaskovať ich korene, nezaškodí sa tejto kolektívnej (seba)reflexii podrobiť...
Zobraziť všetky články