Aj zajtra je deň

Obetavá

Maximilián Hrmo

Písmo: A- | A+

Paola Cortellesi, režisérka filmu Aj zajtra je deň, je talianskemu publiku známa ako herečka a speváčka. Svoj režijný debut, v ktorom stvárňuje hlavnú postavu a podieľala sa aj na scenári, zasadila do povojnového Talianska a stredobodom jej záujmu sú spoločenské a predovšetkým rodové roly.

Delia (Paola Cortellesi) je žena v domácnosti, obeť tyranského manžela Ivana, s ktorým má dvoch synov a jednu (najstaršiu) dcéru, Marcellu. Hneď prvá scéna nastoľuje atmosféru: ráno, presvetlená spálňa, Delia zaželá manželovi dobré ráno a namiesto odpovede dostane facku. Ak by sme chceli tieto situácie nejako typizovať alebo priblížiť, tak oplývajú jednou zvláštnosťou – pri každom Ivanovom agresívnom výbuchu hrá v pozadí romantizujúca talianska hudba. Pri jednom takomto strete s tyranom dokonca situácia vygraduje až do podoby akéhosi tanca, pri ktorom je násilie scenzurované romantickým nánosom; každý úder, ktorý nie je explicitne zobrazený, je naznačený prostredníctvom gesta a pohybu.

Film do istej miery pracuje s opakovaním (Delinho) všedného dňa: starostlivosť o protivného svokra, dvoch neustále sa hašteriacich synov, domácnosť, stretnutie s americkým vojakom cestou na trhovisko, rozhovory s kamarátkou, cestovanie z jednej práce do druhej – vypomáha v zámožnej domácnosti ako slúžka, pracuje v opravovni dáždnikov a privyrába si aj v galantérii. Zarobené peniaze však musí odovzdávať manželovi, preto si časť z nich tajne odkladá. Denne stretáva aj svoju predvojnovú lásku, automechanika Nina. Zaujímavé je, že režisérka pristupuje rovnako k zobrazovaniu interakcií medzi Deliou a jej manželom a Deliou a jej platonickou láskou Ninom – prítomná je rovnaká, až reklamne presladená melodramatickosť primárne tvorená hudbou, dlhými hlbokými pohľadmi, „cenzúrou“ alebo skôr elipsou afekcie (napríklad, explicitne nevidíme manžela biť Deliu, ale zo sledu zostrihaných dynamizujúcich gest a „tanečných figúr“ je očividné, že sa tak stalo; afekt, teda „vybublanie“ emócií tyrana Ivana, vidíme, no nie sú zobrazené jeho konzekvencie).

Dôležitý zvrat prichádza, keď sa dcéra Marcella zaľúbi a jej nápadník Giulio príde popýtať Deliu o jej ruku. Podľa starých zvykov sa majú stretnúť v nedeľu pri spoločnom obede a pred zrakmi nevestinej a ženíchovej rodiny spečatiť sľub. Ivan v tomto zväzku oportunisticky vidí možnosť priženiť sa do „dobrej rodiny“ – Giuliov otec cez vojnu kupčil s fašistami a vďaka tomu disponuje majetkom, kaviarňou v centre Ríma. Aj Delia je spočiatku manželstvu naklonená, no postupne v neho stráca dôveru, pretože si začne uvedomovať, že Giulio má sklon správať sa podobne ako jej manžel.Marcella svoju matku viktimizuje. Hnevá sa na ňu pre jej neschopnosť vzoprieť sa despotickému manželovi.

Vo filme rezonuje mnoho z tradičných (absurdných) rodových stereotypov, bezpochyby hraničiacich s formou satiry zo strany autorky. Stereotypmi a sexizmom, hoci aj v latentnej forme, je pretkaná väčšina kľúčových momentov filmu, rámcovaného zavŕšením jednej etapy emancipácie žien v povojnovom Taliansku – nadobudnutím volebného práva. Napriek na prvý pohľad temným tónom, film ponúka aj nádej – odkaz o ženskej sile a odvahe pri hľadaní vlastnej identity a emancipácie. Delia v starogréčtine znamená slávnosť, ktorá sa konala každé štyri roky na počesť gréckeho boha Apolóna. Voľby sa symbolicky označujú ako „oslava demokracie“.  

Aj zajtra je deň
C’è ancora domani, Taliansko, 2023
RÉŽIA: Paola Cortellesi ● SCENÁR: Paola Cortellesi, Furio Andreotti,
Giulia Calenda ● KAMERA: Davide Leone ● STRIH: Valentina Mariani ● HUDBA: Lele Marchitelli ● HRAJÚ: Paola Cortellesi, Valerio Mastandrea, Romana Maggiora Vergano, Emanuela Fanelli, Giorgio Colangeli, Vinicio Marchioni a ďalší
MINUTÁŽ: 118 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 4. 7. 2024

Hodnotenie: 80%

záber z filmu Aj zajtra je deň / zdroj: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1974: Kronika spred polstoročia

Zvyšok, generácia vo veku nad 55 rokov (autor nepredpokladá, že deti v predškolskom veku vedeli vnímať spoločenské súvislosti), môže zase uvažovať o tom, či to, čo uvidí, odzrkadľuje jeho vtedajší život. Oslavy SNP, dožinkové slávnosti, spomienka na prvú oslobodenú obec a na Duklu nereflektujú všedné starosti, chýbajúci tovar každodennej potreby, atmosféru vzájomnej nedôvery a podozrievania, donášačstvo. (Hoci s tými poslednými sa stretneme aj dnes, ich následky sú iné.) Ústrednou témou prvých troch týždenníkov sú oslavy SNP. Režisér Peter Hledík (v č. 35) na ne pozerá „kultúrnym pohľadom“: Ján Cikker spomína na zvučku povstaleckého rádia, ktorú skomponoval, vyšla kniha Pieseň o SNP, ktorú fotografiami ilustroval Karol Kállay, v Bratislave otvorili výstavu dokumentov o SNP Hlboké korene. Vyznamenanie za zásluhy o výstavbu pre Vlada Bahnu k jeho šesťdesiatke sem akosi nepatrilo, ale to vedeli len zasvätení... V Bratislave na Námestí SNP odhalili (č. 36) nový pamätník Jána Kulicha a potom sa už za účasti československých aj sovietskych politických celebrít išlo oslavovať do Banskej Bystrice. Klementovi Gottwaldovi odhalili pamätník vo Vrútkach (č. 37), hoci to priamu súvislosť s povstaním nemalo, a spravodajcovia nezabudli zachytiť vyznamenanie filmárov z radov účastníkov Povstania. Najmä vďaka Karolovi Krškovi sa z neho zachovali cenné dokumentárne zábery. Triádu zavŕšila premiéra filmu Deň, ktorý neumrie (šot z nakrúcania bol v októbrovom programe). Na záver leta bolo...
Záber z filmu Ema a smrtihlav, ktorý Slovenská filmová a televízna akadémia vyslala uchádzať sa o Oscara.

téma Oscar pre slovenský film?

„Dlhodobo máme pocit, že sa propagácii slovenského filmu v zahraničí, ale vlastne ani u nás doma nevenuje dostatočná pozornosť ani finančné zabezpečenie. Je zarážajúce, že do výroby slovenských filmov investujeme milióny, ale do ich propagácie u nás a v zahraničí investujeme rádovo iba pár desiatok tisíc. Potom sa všetci čudujeme, prečo je o slovenský film taký malý záujem a je takmer neviditeľný,“ odpovedajú na otázky Film.sk spoločne producent a režisér Ivan Ostrochovský a producentka Katarína Tomková zo spoločnosti Punkchart films. Spoločnosť sa podieľala na trojici filmov, ktoré reprezentovali Slovensko na cenách americkej Akadémie filmových vied a umení (AMPAS) – Oscaroch v kategórii medzinárodných filmov (do roku 2019 kategória cudzojazyčných filmov). Naposledy to bola vlani Svetloplachosť (r. Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský).  „Kampaň sme mali možnosť vyskúšať si celkom trikrát. V roku 2015 to bolo s filmom Koza, v roku 2021 s filmom Cenzorka a v roku 2023 s filmom Svetloplachosť. Hlasovanie v kategórii najlepší medzinárodný celovečerný film sa za ten čas signifikantne zmenilo: členovia AMPAS sa najprv musia do hlasovacieho procesu prihlásiť a kvalifikovať sa. Vzápätí sú rozdelení do skupín – každá z nich posudzuje iných národných nominantov. Až keď vyhodnotia filmy vo svojej skupine, majú nárok hlasovať aj o filmoch z iných skupín,“ približujú Tomková a Ostrochovský...
Zobraziť všetky články