Opäť Loach a opäť svoj

Na scéne je priam neuveriteľných šesť dekád, začínal ako režisér pre BBC v roku 1965. Jeho filmografiu tvoria úctyhodné desiatky snímok – hraných, televíznych aj dokumentárnych. On ako režisér, jeho spolupracovníci i jeho filmy získali najprestížnejšie ocenenia, len celkom stručne na ukážku: BAFTA, Benátky, Berlín, Cannes, César, Locarno, Karlove Vary… aj opakovane. V priestore kinematografie je – spolu s Mikeom Leighom – najvýznamnejším predstaviteľom prúdu vtipne nazvaného kitchen sink realism, ktorý bol „objavený“ a pomenovaný v polovici 50. rokov minulého storočia, našiel si cestu na divadelné dosky, do literatúry, výtvarného umenia a aj filmu. Nejde o únik z reality, sústreďuje sa na sociálno-politické otázky, bežný život a každodenné zápasy ľudí na nižších či až nízkych poschodiach spoločenskej hierarchie, najmä robotníckej triedy, nevyhýba sa tabuizovaným témam, podľa týchto znakov možno spoznať diela prislúchajúce k realizmu kuchynského drezu. Tvorba Kena Loacha je nimi prešpikovaná ‒ v dobrom i zlom.

„Odohráva sa na severovýchode Anglicka, čo je veľmi zvláštny región. Špecifický. Má svoj vlastný dialekt a svoje vlastné slová a veľmi výrazný, veľmi príznačný a veľmi silný charakter súvisiaci so starými, ale už zaniknutými priemyselnými odvetviami: stavbou lodí, oceliarstvom a ťažbou uhlia. Zrazu je všetko z toho preč. Nič nie je na pôvodnom mieste,“ povedal v rozhovore na portáli Vulture.com o dejisku svojho nateraz posledného filmu Starý dub (2023) režisér Ken Loach. 

Rovnako ako snímka sa volá aj lokál, ústredný interiér jej diania. I keď sa vlastne v bývalom baníckom pobrežnom mestečku, bohom, ľuďmi i mocou zabudnutom, veľa nedeje. Všetko tam padá dolu podobne ako posledné písmeno na štíte krčmy. Bieda, zatrpknutosť, beznádej, z nich vyplývajúca zlosť, ktorú niet na koho konkrétneho a prítomného obrátiť. Až kým sa v mestečku nezjavia sýrske rodiny utekajúce pred vojnou.

Hlavným nositeľom príbehu je majiteľ Starého duba TJ Ballantyne, ktorý žije iba s čiernym psíkom v byte nad putikou. Zápasí s vlastnými démonmi, veľa myslí na bývalé lepšie časy… „Hovorkyňou“ sýrskej komunity je mladá žena Járá, jemná a kultivovaná. Aj ona sa často vracia v myšlienkach domov. Spomínanie je tu vôbec silnou disciplínou, to isté robia aj ostatní obyvatelia mestečka, určujúcou udalosťou minulosti je veľký banícky štrajk, vtedy dávno dokázal z ľudí vyžmýkať veľa súdržnosti. Včera bolo včera, a dnes? Dnešok je dnešok a čoraz jasnejšie sa ukazuje, že pravdepodobne prinesie zásadné otázky nástojčivo vyžadujúce odpovede od všetkých zúčastnených. Na jednej strane tu máme strach z inakosti a z delenia sa o už i tak skromné zdroje, na druhej vedomie, potvrdené skúsenosťou, že v jednote je sila, hoci sa aj hlavnú bitku možno vyhrať nepodarí.

Filmová reč Kena Loacha je jednoduchá, čo však nebráni tomu, aby bola z istého uhla pohľadu zároveň sofistikovaná. Hoci hraná, občas „pôsobí“ dokumentaristicky. Je to filmár aktivista, ľavicovo orientovaný, primárne sústredený na mužský element. Príbehy, ktoré rozpráva, sú často o individuálnom boji proti realite veľkého sveta. Loach vždy stojí na strane slabších. Rád sa obklopuje rovnakými spoluautormi, patria k nim napríklad dvorný scenárista Paul Laverty, kameraman Robbie Ryan či strihač Jonathan Morris. Dokonale ovláda prácu s naturščikmi, čo patrí v jeho filmografii k najsviežejším momentom. Snaží sa burcovať, no vie i dojať k slzám. Je od snímky ku snímke svoj, no vždy aj trochu pozmenený. Politicky takto z diaľky (a trochu nekompatibilne) stojím na opačnom póle od stredu než slávny režisér. Aj v mojom prípade zohráva rolu empíria. Napriek tomu je Loachova oslava spolupatričnosti v ľavicovom šate vždy znovu a opäť ľahko stráviteľná. Škoda len, že je riešením lokálnym, nie globálnym.