Priveľa deuxov na mašinách

Pre nakrúcanie filmov malým vždy iba veľkými, však inak to ani nemôže byť, platí to isté, ťažká disciplína, hoci pričasto sa zdá, akoby si to filmári neuvedomovali. Podceňujú svoje obecenstvo, dávajú znamienko rovnosti medzi dieťa a hlupáčik. A s hlupáčikom si môžete všeličo dovoliť urobiť, vodiť ho za nos. Tento druh premárnených šancí  vždy bolí najväčšmi. Poľsko-slovensko-český Čarodejník Kajtek (2023), videné očami dospelej recenzentky, je jednou z nich, žiaľ.

Príbeh snímky je adaptáciou rovnomenného románu Janusza Korczaka, významnej postavy poľskej kultúry, lekára, pedagóga a literáta židovskému pôvodu. Záverečné dni jeho života strávené medzi varšavským getom, kde viedol sirotinec, a vyhladzovacím táborom Treblinka, kde našiel smrť spolu s deťmi, má rozmer antickej tragédie. Nečudo, že bol viac ráz sfilmovaný, svoju verziu nakrútil v roku 1990 aj Andrzej Wajda. Rovnako bolo pre film či televíziu adaptovaných viacero jeho diel. Nateraz najnovšie po jednom z nich siahla poľská režisérka a scenáristka Magdalena Łazarkiewicz. Ide o druhý poľský prepis tejto Korczakovej knižky, v roku 1997 vznikla televízna verzia.

Hlavnou postavou Čarodejníka Kajteka je asi dvanásť-trinásťročný chlapec, žije s otcom a starou mamou v nájomnom byte a hrozí im deložovanie pre neplatenie činže. Kajtekova mama zomrela za nejasných okolností, temné bremeno sa vznáša nad zostatkom rodiny. Starká sa snaží vyvážiť otcov chlad a odstup, zastúpiť mamu, ale má to ťažké. Učiteľ v škole je trstenicový tyran, spolužiaci si radi robia žarty nielen z neho, ale i z Kajteka; dôvodom je jeho zvláštna zádumčivosť a schopnosť vôľou meniť realitu. Chlapec dospieva, ozýva sa v ňom túžba porozumieť nielen  dnešku, ale aj včerajšku. Keď sa do domu prisťahujú nové nájomníčky a do školy nastúpi nová pani učiteľka, veci okolo Kajteka sa začnú hýbať.

Formálny háv má snímka pekný, dobovú atmosféru sa jej podarilo sprítomniť kostýmovými kreáciami i výberom a úpravou prostredí exteriérových aj interiérových. Herecký tím, okrem detských postáv, tvoria zvučné mená.

A tu sa, žiaľ, zoznam mojich pochvál končí. Veď ak hviezda veľkosti Maje Komorowskej, predstaviteľky Kajtekovej babičky, pri uchopovaní charakteru tápa a musí sa uchýliť k jednoduchej rutine, k ošúchaným hereckých registrom, môže to znamenať jediné: postava, ktorú stvárňuje, je plochá, nedá sa čohosi hlbšieho zachytiť.  Filmu dokonale chýba zvonku odčítateľná kauzalita, divák ani na chvíľu netuší, odkiaľ vietor do príbehu zafúka, lenže nepredvídateľnosť nie je spojená napríklad s hrou na odhaľovanie nejakého tajomstva, ale výhradne s neujasnenosťou rozprávačskej koncepcie. Povestní bohovia na kladke sa do filmu spúšťajú s pravidelnosťou hodinového pondusu. Alebo: Snímka aj vnesie do hry niektoré tradičné atribúty (filmovej) rozprávky, ale neporadí si s nimi. Napríklad z troch  predmetov, ktoré hrdinovi darujú vedľajšie postavy, kým sa vyberie zachrániť dobro pred zlom – ruža z Jericha, elektrónka, vreckový nožík – len jeden naplní úlohu pomocníka.  Priveľa nesúrodých motívov, takmer nijaký vnútorný prerod postáv. Filmu chýba dramaturgická disciplína. Vizuálne efekty sú aj fajné, ale keď sa zopakujú po neviem koľký raz ako cez kopirák, človek sa chytá za hlavu. Kajtek niekedy rozpráva ako malé decko, inokedy ako hotový filozof.  Odkaz filmu ostáva skrytý v roztrieštených tmách. A dalo by sa pokračovať.

Čarodejník Kajtek sa jednoducho nepodaril.  (Pre poriadok treba povedať, že predlohu som nečítala, preto neviem posúdiť zložitosť adaptačného procesu ani to, nakoľko by poznanie literárneho prameňa otupilo alebo zvýraznilo negatívne kritický tón.)