Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy

Kam patrím?

Hľadanie domova a identity ako univerzálna skúsenosť

Žofia Ščuroková

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Každý z filmov je zasadený do iného prostredia. V Maturantoch sledujú režisérky posledné momenty štúdia gymnazistov Kiery a Andreja z Rimavskej Soboty. Sebastian, protagonista Swaggiest of the Swaggiest je stredoškolák, ktorému sa s mamou a mladšou sestrou podarilo odísť z nebezpečnej štvrti v anglickom Coventry. Najstaršia spomedzi protagonistiek je Azi, hlavná postava Boshphorus Kid, študentka vysokej školy v Istanbule, kde si privyká na život v novom prostredí.

Režisérky si zvolili typologicky podobných protagonistov a protagonistky, ktorí  sa vyznačujú istou mierou uvedomelosti a citlivosti voči svojmu okoliu, so schopnosťou zhodnotiť životné situácie v ktorých sa nachádzajú, ako aj to, čo im budúcnosť ponúka, alebo ako ich, naopak, prostredie limituje.

Spoločným znakom dejových línií je síce výrazný vplyv rodiny na život a svetonázor, každý z príbehov však vo svojom jadre tematizuje čosi iné. Pri Kiere a Andrejovi je to otázka života v chudobnom regióne,  rozdelenia a odcudzenia rodiny kvôli odchodu za prácou do zahraničia. Blížiace sa maturitné skúšky dvojice tak so sebou prinášajú aj premýšľanie nad odchodom za štúdiom a tiež nad budúcnosťou za predpokladu, že by sa z okresu neodsťahovali. V prípade Sebastiana je to vysporiadavanie sa s náročnými životnými podmienkami, vplyv prostredia na jednotlivca a orientovanie sa v procese vlastného dospievania. Príbeh Azi má viac politický podtón, tematizuje vplyv represívnej štátnej politiky rozvracajúcej každodenný život na právo na vzdelanie a vzdelávaciu inštitúciu ako priestor, kde by sa mal mladý človek cítiť bezpečne a slobodne.

Zvolenie vekovo príbuzných protagonistov a protagonistiek by mohlo zvádzať k uvažovaniu o filme ako o generačnej výpovedi. Témy, ktoré dokumenty prezentujú, ale, práve naopak, nie sú nijako špecifické pre danú generáciu. Sú niečím, čo ju presahuje, čo generácie skôr spája, než od seba oddeľuje. Naprieč časom, ale aj geograficky, naprieč Európou. Skúsenosť dospievania, hľadania domova a toho, čo pre človeka predstavuje, ako aj vlastnej identity a osobných ambícií ovplyvnených rodinnými vzťahmi a širším sociálnym a kultúrnym prostredím, je absolútne univerzálna. Všetci mladí ľudia predsa hľadajú odpoveď na  prirodzene sa vynárajúce otázky: kto som a kam patrím?

Dokumentárny triptych umne kombinuje ľahkosť a veselosť s dávkou vážnosti. Formálne sa snímky líšia a každá z nich sa vyznačuje inou mierou odstupu režisérok od snímaných situácií, resp. ich sprítomňovania sa vo filmoch. Vždy sú však kombináciou observačných scén a monológov, prípadne dialógov či iných priamych interakcií mladých ľudí so štábom. Filmy nechávajú hovoriť svojich protagonistov a protagonistky, autorky sa nesnažia prezentovať publiku vlastné stanovisko, vyhýbajú sa vynášaniu súdov a neposkytujú konkrétne závery. Skôr so záujmom sledujú, aký obraz samých seba im v rámci každodenného života nakrúcané osoby ponúknu. Tie na oplátku ponúkajú prekvapivo intímnu úprimnosť a bezprostrednosť.

Občas človek narazí na film, ktorý zatiahne za nitky v jeho vnútri takým spôsobom, že sa o zážitok z neho nechce deliť s inými ľuďmi. Chce si intímny dialóg medzi sebou a filmom nechať iba pre seba, hovieť si v exkluzivite tohto vzťahu a nebyť nútený formulovať do slov pocity, ktoré vie, že jazyk neobsiahne. Ani pátrať po dôvodoch, prečo presne v ňom snímka daný pocit vyvoláva – vtedy hádam sprostredkúva čosi esenciálne z našej existencie. Stačí sa uspokojiť s tým, že to tak je a toto vzácne spojenie existuje. Hodnotenie snímok na základe štandardne zaužívaných binarít dobrý-zlý, invenčný-generický či prívlastkov typu „remeselne zvládnutý“, „artový“ a pod. stráca význam. Film nemusí byť ničím z toho, aby toto nutkanie ustráženia si zážitku a spracovania ho bez akejkoľvek formy externalizácie vyvolal. Tri krátke dokumenty Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej vo mne presne tento pocit vyvolávajú. Z hľadiska naratívnych a formálnych postupov sú síce veľmi štandardné, vnútorným obsahom však dostatočne silné na to, aby som s radosťou uťala akúkoľvek ďalšiu rozpravu o nich a aj ostatným divákom a diváčkam dopriala s troma príbehmi dospievania z rôznych kútov Európy nejaký čas osamote.

 


KAM PATRÍM? TRI PRÍBEHY DOSPIEVANIA Z RÔZNYCH KÚTOV EURÓPY
Slovensko, 2024
RÉŽIA: Martina Buchelová, Debora Pastirčáková ● KAMERA: Martin Jurči ● STRIH: Dušan Varmeďa ● ZVUK: Igor Jedinák ● HUDBA: DJ GÄP
MINUTÁŽ: 78 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

MFF Karlove Vary

Ako sme sa mohli presvedčiť, ani taký renomovaný tvorca nie je zárukou objektivity. Porota hlavnej súťaže totiž udelila Krištáľový glóbus dokumentu Náhly záblesk hlbších vecí (A Sudden Glimpse to Deeper Things). Pri všetkej úcte k britskému dokumentaristovi Marcovi Cousinsovi to nebolo najmúdrejšie rozhodnutie – esejistický portrét o maliarke Wilhelmine Barns-Graham, vraj najvýznamnejšej žene britského moderného umenia, nie je ani vo svojej kategórii najvydarenejšie dielo, skôr nudné, neprináša nič nové. Hlbšie veci sa ani náhodou nezableskli. O to zaujímavejší bol favorit súťaže nórsky film Až na veky (Elskling) režisérky Lilje Ingolfsdottir. Odniesol si päť cien, z toho tri neštatutárne. Zo začiatku sa zdá, že ide o manželskú drámu, ktorá sa však nenápadne zvrtne iným smerom. Témou je totiž sebareflexia v celej svojej zložitosti afilm prináša psychologickú štúdiu ženy, ktorá najprv musí spoznať samu seba, aby vedela posúdiť situáciu, do ktorej sa aj vlastným pričinením dostala. Režisérka s nadhľadom analyzuje komplikované vzťahy na prípade manželov, ktorí majú obaja podiel viny na rozpade sľubne sa rozvíjajúceho vzťahu. Sústreďuje sa však najmä na ženu – tá musí dospieť k poznaniu, že veľa chybila a že aj manželské spolužitie prechádza určitým vývojom a zmenami, romantický prístup je prežitok. Musí si uvedomiť svoje možnosti, silu a podľa toho pristupovať k životu a novovzniknutej situácii. Hlavnú hrdinku Mariu vynikajúco stvárnila...
Záber z filmu Wishing on a Star.

Film Petra Kerekesa Wishing on a Star bude mať premiéru v Benátkach

Snímka Petra Kerekesa Wishing on a Star, ktorá vznikla v taliansko-rakúsko-česko-chorvátsko-taiwansko-slovenskej koprodukcii, bude mať premiéru na festivale v Benátkach (28. 8. – 7. 9.). Film bude súťažiť v sekcii Orizzonti. Protagonistami dokumentárnej komédie o hľadaní ľudského šťastia sú veštica a pätica ľudí, ktorí sa podľa jej pokynov vyberú na rôzne miesta sveta aby zmenili svoj život. Astrologička Lucciana posiela ľudí v deň ich narodenín na také miesta vo svete, kde je ideálna konštelácia planét, aby sa mohli znovuzrodiť a zmeniť svoju povahu. Okrem toho, že Kerekes snímku režíroval, so spoločnosťou Peter Kerekes je tiež jej koproducentom. Kameru mal na starosti Martin Kollar, strih Marek Šulík a zvuk Michal Gábor. Pre Kerekesa to nie je prvá účasť v Benátkach. Už v roku 2021 tam v rovnakej sekcii súťažila jeho Cenzorka, za ktorú Kerekes spolu s Ivanom Ostrochovským získalina festivale cenu za najlepší scenár. O víťazoch v sekcii Orizzonty bude tento rok rozhodovať porota pod vedením americkej režisérky a scenáristky Debry Granik. Jej členmi budú aj iránsky režisér a producent Ali Asgari, sýrsky režisér a scenárista Soudade Kaadan, grécky režisér, scenárista a producent Christos Nikou, švédska herečka a režisérka Tuva Novotny, maďarský filmár Gábor Reisz a talianska scenáristka a režisérka Valia Santella....
Zobraziť všetky články