Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy

Kam patrím?

Hľadanie domova a identity ako univerzálna skúsenosť

Žofia Ščuroková

Písmo: A- | A+

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Každý z filmov je zasadený do iného prostredia. V Maturantoch sledujú režisérky posledné momenty štúdia gymnazistov Kiery a Andreja z Rimavskej Soboty. Sebastian, protagonista Swaggiest of the Swaggiest je stredoškolák, ktorému sa s mamou a mladšou sestrou podarilo odísť z nebezpečnej štvrti v anglickom Coventry. Najstaršia spomedzi protagonistiek je Azi, hlavná postava Boshphorus Kid, študentka vysokej školy v Istanbule, kde si privyká na život v novom prostredí.

Režisérky si zvolili typologicky podobných protagonistov a protagonistky, ktorí  sa vyznačujú istou mierou uvedomelosti a citlivosti voči svojmu okoliu, so schopnosťou zhodnotiť životné situácie v ktorých sa nachádzajú, ako aj to, čo im budúcnosť ponúka, alebo ako ich, naopak, prostredie limituje.

Spoločným znakom dejových línií je síce výrazný vplyv rodiny na život a svetonázor, každý z príbehov však vo svojom jadre tematizuje čosi iné. Pri Kiere a Andrejovi je to otázka života v chudobnom regióne,  rozdelenia a odcudzenia rodiny kvôli odchodu za prácou do zahraničia. Blížiace sa maturitné skúšky dvojice tak so sebou prinášajú aj premýšľanie nad odchodom za štúdiom a tiež nad budúcnosťou za predpokladu, že by sa z okresu neodsťahovali. V prípade Sebastiana je to vysporiadavanie sa s náročnými životnými podmienkami, vplyv prostredia na jednotlivca a orientovanie sa v procese vlastného dospievania. Príbeh Azi má viac politický podtón, tematizuje vplyv represívnej štátnej politiky rozvracajúcej každodenný život na právo na vzdelanie a vzdelávaciu inštitúciu ako priestor, kde by sa mal mladý človek cítiť bezpečne a slobodne.

Zvolenie vekovo príbuzných protagonistov a protagonistiek by mohlo zvádzať k uvažovaniu o filme ako o generačnej výpovedi. Témy, ktoré dokumenty prezentujú, ale, práve naopak, nie sú nijako špecifické pre danú generáciu. Sú niečím, čo ju presahuje, čo generácie skôr spája, než od seba oddeľuje. Naprieč časom, ale aj geograficky, naprieč Európou. Skúsenosť dospievania, hľadania domova a toho, čo pre človeka predstavuje, ako aj vlastnej identity a osobných ambícií ovplyvnených rodinnými vzťahmi a širším sociálnym a kultúrnym prostredím, je absolútne univerzálna. Všetci mladí ľudia predsa hľadajú odpoveď na  prirodzene sa vynárajúce otázky: kto som a kam patrím?

Dokumentárny triptych umne kombinuje ľahkosť a veselosť s dávkou vážnosti. Formálne sa snímky líšia a každá z nich sa vyznačuje inou mierou odstupu režisérok od snímaných situácií, resp. ich sprítomňovania sa vo filmoch. Vždy sú však kombináciou observačných scén a monológov, prípadne dialógov či iných priamych interakcií mladých ľudí so štábom. Filmy nechávajú hovoriť svojich protagonistov a protagonistky, autorky sa nesnažia prezentovať publiku vlastné stanovisko, vyhýbajú sa vynášaniu súdov a neposkytujú konkrétne závery. Skôr so záujmom sledujú, aký obraz samých seba im v rámci každodenného života nakrúcané osoby ponúknu. Tie na oplátku ponúkajú prekvapivo intímnu úprimnosť a bezprostrednosť.

Občas človek narazí na film, ktorý zatiahne za nitky v jeho vnútri takým spôsobom, že sa o zážitok z neho nechce deliť s inými ľuďmi. Chce si intímny dialóg medzi sebou a filmom nechať iba pre seba, hovieť si v exkluzivite tohto vzťahu a nebyť nútený formulovať do slov pocity, ktoré vie, že jazyk neobsiahne. Ani pátrať po dôvodoch, prečo presne v ňom snímka daný pocit vyvoláva – vtedy hádam sprostredkúva čosi esenciálne z našej existencie. Stačí sa uspokojiť s tým, že to tak je a toto vzácne spojenie existuje. Hodnotenie snímok na základe štandardne zaužívaných binarít dobrý-zlý, invenčný-generický či prívlastkov typu „remeselne zvládnutý“, „artový“ a pod. stráca význam. Film nemusí byť ničím z toho, aby toto nutkanie ustráženia si zážitku a spracovania ho bez akejkoľvek formy externalizácie vyvolal. Tri krátke dokumenty Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej vo mne presne tento pocit vyvolávajú. Z hľadiska naratívnych a formálnych postupov sú síce veľmi štandardné, vnútorným obsahom však dostatočne silné na to, aby som s radosťou uťala akúkoľvek ďalšiu rozpravu o nich a aj ostatným divákom a diváčkam dopriala s troma príbehmi dospievania z rôznych kútov Európy nejaký čas osamote.

 


KAM PATRÍM? TRI PRÍBEHY DOSPIEVANIA Z RÔZNYCH KÚTOV EURÓPY
Slovensko, 2024
RÉŽIA: Martina Buchelová, Debora Pastirčáková ● KAMERA: Martin Jurči ● STRIH: Dušan Varmeďa ● ZVUK: Igor Jedinák ● HUDBA: DJ GÄP
MINUTÁŽ: 78 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Karavan

téma Čo je a čo nie je slovenský film? I.

Nedávno mal na festivale v Cannes, v súťažnej sekcii Istý pohľad premiéru česko-slovensko-taliansky film Karavan českej režisérky Zuzany Kirchnerovej. Na sociálnych sieťach vyvolal diskusiu, nakoľko je pri ňom možno hovoriť o tom, že ide o slovenský film. O viacnárodných a minoritných koprodukciách a ich zmysle pre Slovensko sa diskutovalo aj na Týždni slovenského filmu. Takéto diskusie sa cyklicky vracajú. Rozhodli sme sa preto pozrieť na to, čo je možné považovať za slovenský film? Slovenský Oscar? Kým sa dostaneme k aktuálnej domácej produkcii, vráťme sa na chvíľu do histórie. Keď v roku 2000 Klub filmových novinárov Slovenského syndikátu novinárov usporiadal anketu o najlepší slovenský film 20. storočia, zvíťazila v nej snímka Jána Kadára a Elmara Klosa Obchod na korze (1965). Dodnes sa o nej polemizuje, do akej miery ide o slovenský film. „V súvislosti s filmom Obchod na korze sa často vynára z filmologického pohľadu navonok nepodstatná otázka – či je to film český alebo slovenský. Táto otázka naozaj nie je z hľadiska hodnôt samého filmu a jeho interpretácie vôbec podstatná, no neraz býva predmetom rôznych skreslení či nedorozumení, akým je napríklad aj mediálne občas živený mýtus o slovenskom Oscarovi (...),“ píše v stati v zborníku Interpretácia a film (2007) filmový kritik a historik Martin Šmatlák. „Z prísne faktografického pohľadu, ktorý nazerá na pôvod filmu podľa krajiny jeho vzniku či presnejšie podľa krajiny,...
Záber z filmu Kronika večných snílkov režiséra Rasťa Boroša. Foto: Continental Film

Kronika Rasťa Boroša je veľkým podobenstvom o nás

V Polichne mal pocit, že sa ocitol v južnej Amerike. A natočil nový film. Najnovší film režiséra a producenta Rasťa Boroša chodil rok po svete a uviedli ho na rôznych festivaloch. Domácu premiéru mal v júni na otvorení festivalu Art Film v Košiciach. Zároveň tu bol aj súčasťou sekcie FIPRESCI, ktorá sa tento rok otvárala po prvý raz. Očakávaná Kronika večných snílkov prichádza 3. júla do slovenských kín.  Ak ste si hneď pri názve filmu spomenuli na Macondo, nebude to náhoda, veď ponoriť sa do márquézovskej obrazotvornosti bol jeden z režisérových odvážnych zámerov. Nečudo, že Rasťo Boroš cíti po uvedení filmu na domácej pôde veľkú zodpovednosť aj pokoru voči svojmu publiku. „Náš film je jedna veľká metafora, ľudia tvrdia, že takýto špecifický filmový jazyk tu už dávno nebol – o to viac som zvedavý, či publikum dokáže naše podobenstvo vnímať v takej miere ako my, tvorcovia,“ hovorí pre Filmsk.sk. Akoby dýchol Scenár napísal ako magicko-satirickú výpoveď o povahe našej spoločnosti a voľne sa pritom inšpiroval novelou Boženy Slančíkovej Timravy Ťapákovci. Nadčasové dielo chytil do ruky ešte ako povinnú literatúru pred mnohými rokmi. Potom na ňu zabudol, no vynorila sa opäť, keď sa po nakrúcaní svojho predchádzajúceho filmu Čierne na bielom koni (2022) ocitol na výlete v Timravinom rodisku, v Polichne. ...

Kalendár filmových výročí júl 2025

Výročia osobností slovenskej kinematografie v júli 2025. 3.7.1975               Viktor Csudai – režisér, scenárista – 50 rokov †3.7.2015            Ivan Palúch (nar. 20.6.1940) – herec – 10 rokov od skonania 7.7.1975               Róbert Švéda režisér a scenárista 50 rokov †8.7.2020            Alžbeta Domastová (nar. 19.4.1936) – dabingová režisérka – 5 rokov od skonania 9.7.1955               Martin Kákoš – režisér – 70 rokov 9.7.1955               Milan Stráňava – producent – 70 rokov †9.7.2020            Ján Magdolen (nar. 8.11.1942) kameraman – 5 rokov od skonania 10.7.1965            Michal Suchý – režisér, fotograf – 60 rokov †10.7.2015          Jozef Prochác (nar. 11.10.1922) – vedúci výroby – 10 rokov od skonania 11.7.1945            Ľubomír Horník – dramaturg,režisér – 80 rokov 11.7.1965            Iveta Malachovská – producentka, moderátorka – 60 rokov 12.7.1945            Peter Cigán – výtvarník, animátor – 80 rokov †12.7.2020          Viliam Ptáček (nar. 20.4.1925) – kameraman – 5 rokov od skonania 14.7.1950            Alena Vičíková – dramaturgička – 75 rokov 14.7.1975            Milo Kráľ – herec, režisér – 50 rokov †20.7.2015          Magda Paveleková (nar. 7.6.1931) – herečka – 10 rokov od skonania 26.7.1975            Vladimír Kobielsky – herec – 50 rokov †29.7.2015          Štefan Gašparík (nar. 28.6.1932) – vedúci výroby – 10 rokov od skonania †29.7.2015          Sylvia Turbová (nar. 30.9.1947) – herečka – 10 rokov od skonania 31.7.1955            Jozef Vajda...
Zobraziť všetky články