Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy

Kam patrím?

Hľadanie domova a identity ako univerzálna skúsenosť

Žofia Ščuroková

Písmo: A- | A+

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Každý z filmov je zasadený do iného prostredia. V Maturantoch sledujú režisérky posledné momenty štúdia gymnazistov Kiery a Andreja z Rimavskej Soboty. Sebastian, protagonista Swaggiest of the Swaggiest je stredoškolák, ktorému sa s mamou a mladšou sestrou podarilo odísť z nebezpečnej štvrti v anglickom Coventry. Najstaršia spomedzi protagonistiek je Azi, hlavná postava Boshphorus Kid, študentka vysokej školy v Istanbule, kde si privyká na život v novom prostredí.

Režisérky si zvolili typologicky podobných protagonistov a protagonistky, ktorí  sa vyznačujú istou mierou uvedomelosti a citlivosti voči svojmu okoliu, so schopnosťou zhodnotiť životné situácie v ktorých sa nachádzajú, ako aj to, čo im budúcnosť ponúka, alebo ako ich, naopak, prostredie limituje.

Spoločným znakom dejových línií je síce výrazný vplyv rodiny na život a svetonázor, každý z príbehov však vo svojom jadre tematizuje čosi iné. Pri Kiere a Andrejovi je to otázka života v chudobnom regióne,  rozdelenia a odcudzenia rodiny kvôli odchodu za prácou do zahraničia. Blížiace sa maturitné skúšky dvojice tak so sebou prinášajú aj premýšľanie nad odchodom za štúdiom a tiež nad budúcnosťou za predpokladu, že by sa z okresu neodsťahovali. V prípade Sebastiana je to vysporiadavanie sa s náročnými životnými podmienkami, vplyv prostredia na jednotlivca a orientovanie sa v procese vlastného dospievania. Príbeh Azi má viac politický podtón, tematizuje vplyv represívnej štátnej politiky rozvracajúcej každodenný život na právo na vzdelanie a vzdelávaciu inštitúciu ako priestor, kde by sa mal mladý človek cítiť bezpečne a slobodne.

Zvolenie vekovo príbuzných protagonistov a protagonistiek by mohlo zvádzať k uvažovaniu o filme ako o generačnej výpovedi. Témy, ktoré dokumenty prezentujú, ale, práve naopak, nie sú nijako špecifické pre danú generáciu. Sú niečím, čo ju presahuje, čo generácie skôr spája, než od seba oddeľuje. Naprieč časom, ale aj geograficky, naprieč Európou. Skúsenosť dospievania, hľadania domova a toho, čo pre človeka predstavuje, ako aj vlastnej identity a osobných ambícií ovplyvnených rodinnými vzťahmi a širším sociálnym a kultúrnym prostredím, je absolútne univerzálna. Všetci mladí ľudia predsa hľadajú odpoveď na  prirodzene sa vynárajúce otázky: kto som a kam patrím?

Dokumentárny triptych umne kombinuje ľahkosť a veselosť s dávkou vážnosti. Formálne sa snímky líšia a každá z nich sa vyznačuje inou mierou odstupu režisérok od snímaných situácií, resp. ich sprítomňovania sa vo filmoch. Vždy sú však kombináciou observačných scén a monológov, prípadne dialógov či iných priamych interakcií mladých ľudí so štábom. Filmy nechávajú hovoriť svojich protagonistov a protagonistky, autorky sa nesnažia prezentovať publiku vlastné stanovisko, vyhýbajú sa vynášaniu súdov a neposkytujú konkrétne závery. Skôr so záujmom sledujú, aký obraz samých seba im v rámci každodenného života nakrúcané osoby ponúknu. Tie na oplátku ponúkajú prekvapivo intímnu úprimnosť a bezprostrednosť.

Občas človek narazí na film, ktorý zatiahne za nitky v jeho vnútri takým spôsobom, že sa o zážitok z neho nechce deliť s inými ľuďmi. Chce si intímny dialóg medzi sebou a filmom nechať iba pre seba, hovieť si v exkluzivite tohto vzťahu a nebyť nútený formulovať do slov pocity, ktoré vie, že jazyk neobsiahne. Ani pátrať po dôvodoch, prečo presne v ňom snímka daný pocit vyvoláva – vtedy hádam sprostredkúva čosi esenciálne z našej existencie. Stačí sa uspokojiť s tým, že to tak je a toto vzácne spojenie existuje. Hodnotenie snímok na základe štandardne zaužívaných binarít dobrý-zlý, invenčný-generický či prívlastkov typu „remeselne zvládnutý“, „artový“ a pod. stráca význam. Film nemusí byť ničím z toho, aby toto nutkanie ustráženia si zážitku a spracovania ho bez akejkoľvek formy externalizácie vyvolal. Tri krátke dokumenty Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej vo mne presne tento pocit vyvolávajú. Z hľadiska naratívnych a formálnych postupov sú síce veľmi štandardné, vnútorným obsahom však dostatočne silné na to, aby som s radosťou uťala akúkoľvek ďalšiu rozpravu o nich a aj ostatným divákom a diváčkam dopriala s troma príbehmi dospievania z rôznych kútov Európy nejaký čas osamote.

 


KAM PATRÍM? TRI PRÍBEHY DOSPIEVANIA Z RÔZNYCH KÚTOV EURÓPY
Slovensko, 2024
RÉŽIA: Martina Buchelová, Debora Pastirčáková ● KAMERA: Martin Jurči ● STRIH: Dušan Varmeďa ● ZVUK: Igor Jedinák ● HUDBA: DJ GÄP
MINUTÁŽ: 78 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

rozhovor Zuzana Gindl-Tatárová Foto: SFTA

rozhovor Zuzana Gindl-Tatárová

Zuzana Gindl-Tatárová v polovici 80. rokov vstúpila do sveta filmu tvorivou spoluprácou so Štefanom Uhrom ako spoluscenáristka jeho filmu o Božene Slančíkovej Timrave Šiesta veta (1986). Dramaturgicky spolupracovala na filmoch ako Správca skanzenu, Sedím na konári a je mi dobre,  Let asfaltového holuba alebo Neha, neskôr Kandidát, Čiara či Slúžka. Desiatkam ďalších filmov pomohla na svet ako národná zástupkyňa v európskom fonde na podporu kinematografie Eurimages. Pedagogicky pôsobila na FTF VŠMU a jej tzv. „veľkým seminárom“ prešla drvivá väčšina aktívnych filmárov a filmárok strednej a mladšej generácie. Bola aj prodekankou FTF VŠMU pre zahraničie a dvakrát bola vymenovaná za členku Rady AVF (2011 a 2021.) V rokoch 2002 – 2007 viedla Slovenskú filmovú a televíznu akadémiu, kde založila národné filmové ceny Slnko v sieti. Tento rok si sama prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Viackrát si povedala, že k cinefilstvu si sa dostala už ako päťročná, keď teba a tvojho brata stará mama vodievala do bratislavského kina Čas. Aké boli tvoje najranejšie filmové zážitky a čo z nich v tebe zostalo dodnes? Mojimi hrdinami boli vtedy Zikmund a Hanzelka a ich úžasná Tatra, alebo Frigo na mašine... Boli to odvážni a nezávislí hrdinovia. No babička nás nevodila len do kina Čas. Pravidelne sme chodili aj na detské predstavenia do „blchárne“, ako sme volali kino Mladosť. Bolo...
Milota Záber z filmu Milota. Foto: FURIA FILM

Milota otvára našej úprimnosti chalupu s modrou strechou

Vidieť umeleckého fotografa v procese tvorby znamená možnosť dotýkať sa miery slobody jeho vnútorného sveta, v ktorom sa odráža realita tak, ako ju vidí cez objektív aparátu. Ak je to Milota Havránková, sledujeme celoživotný príbeh výnimočnej a charizmatickej ženy s neomylným citom pre pevný, úprimný a podmanivý výtvarný experiment. Do kín prichádza celovečerný dokument Milota. Premiéru bude mať 30. apríla. Na správnej ceste „Na Slovensku je stále veľa žien, ktoré si zaslúžia filmové spracovanie,“ hovorí pre Filmsk.sk producentka dokumentu Milota Lívia Filusová. K myšlienke zmapovať životnú cestu jednej z najvýraznejších osobností slovenskej fotografie dospela v čase pandémie. Rozhodovala sa vtedy o uchopení novej témy, v ktorej mala byť ústrednou postavou súčasná žena – umelkyňa. Fakt, že v spoločnosti začali vládnuť dovtedy utlmené vášne degradujúce kultúrne hodnoty, ju v tom mohol len utvrdiť. Tvorba Miloty Havránkovej ju okamžite oslovila svojou originalitou, štylizáciou a najmä emóciou, ktorú z jej fotografií cítila. „Keď som si preštudovala dostupné materiály, ktoré som o Milote našla, vedela som, že som na správnej ceste. S Milotou a s jej rodinou sme odkomunikovali zámer filmu, dohodli sme si podmienky v rámci obsahu a ja som sa na temer štyri roky stala súčasťou ich života,“ hovorí. Fotografka Milota Havránková Foto: FURIA FILM Spontánne a s výsledkom Silným vizuálnym aj emocionálnym motívom filmu sa stala Milotina chalupa s...
Turisti Záber z filmu Turisti. Foto: ASFK

Turisti mimo komfortnej zóny

Po premiére na Medzinárodnom festivale krátkych filmov v Clermont-Ferrand sa krátky animovaný film slovenskej režisérky Márie Kralovič Turisti dostal aj do slovenských kín. V distribúcii sa premieta ako predfilm americkej čiernej komédie Ak by som mala nohy, tak ťa nakopem (r. Mary Bronstein). Protagonistami filmu Turisti sú manželia Hana a Kornel. Ich výprava do prírody sa zmení na boj o prežitie. „Film Turisti je krátky animovaný film o hľadaní vzájomného porozumenia v pokročilom manželskom zväzku. Hana a Kornel majú neľahkú úlohu. Vyšplhať sa na kopec svojho problému a za jeho vrcholom nájsť nové perspektívne horizonty. Stávajú sa teda turistami, kde musia vyhrať boj nad vlastnými vášňami, únavou a lenivosťou pri ťažkom výstupe na vrchol,“ píše v explikácii pre Audiovizuálny fond producentka Agata Novinski. „Film je zároveň o dôležitosti poznať samého seba a mať sa rád, aby sme boli v dostatočnej miere pripravení na akékoľvek partnerské spolužitie,“ dodáva. Režisérka Mária Kraľovič má za sebou už niekoľko krátkych animovaných filmov. Jej snímka Fifi Fatale (2018) získala nomináciu na Slnko v sieti. Ako animátorka sa Kralovič podieľala aj na ďalších snímkach. Venuje sa tiež ilustrovaniu. „Lákajú ma situácie, kde je človek nútený mimo svojej komfortnej zóny zakúsiť nebezpečie, či boj o svoj život. Krutosť prírody, ktorá vie byť...
Zobraziť všetky články