Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy

Kam patrím?

Hľadanie domova a identity ako univerzálna skúsenosť

Žofia Ščuroková

Písmo: A- | A+

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Každý z filmov je zasadený do iného prostredia. V Maturantoch sledujú režisérky posledné momenty štúdia gymnazistov Kiery a Andreja z Rimavskej Soboty. Sebastian, protagonista Swaggiest of the Swaggiest je stredoškolák, ktorému sa s mamou a mladšou sestrou podarilo odísť z nebezpečnej štvrti v anglickom Coventry. Najstaršia spomedzi protagonistiek je Azi, hlavná postava Boshphorus Kid, študentka vysokej školy v Istanbule, kde si privyká na život v novom prostredí.

Režisérky si zvolili typologicky podobných protagonistov a protagonistky, ktorí  sa vyznačujú istou mierou uvedomelosti a citlivosti voči svojmu okoliu, so schopnosťou zhodnotiť životné situácie v ktorých sa nachádzajú, ako aj to, čo im budúcnosť ponúka, alebo ako ich, naopak, prostredie limituje.

Spoločným znakom dejových línií je síce výrazný vplyv rodiny na život a svetonázor, každý z príbehov však vo svojom jadre tematizuje čosi iné. Pri Kiere a Andrejovi je to otázka života v chudobnom regióne,  rozdelenia a odcudzenia rodiny kvôli odchodu za prácou do zahraničia. Blížiace sa maturitné skúšky dvojice tak so sebou prinášajú aj premýšľanie nad odchodom za štúdiom a tiež nad budúcnosťou za predpokladu, že by sa z okresu neodsťahovali. V prípade Sebastiana je to vysporiadavanie sa s náročnými životnými podmienkami, vplyv prostredia na jednotlivca a orientovanie sa v procese vlastného dospievania. Príbeh Azi má viac politický podtón, tematizuje vplyv represívnej štátnej politiky rozvracajúcej každodenný život na právo na vzdelanie a vzdelávaciu inštitúciu ako priestor, kde by sa mal mladý človek cítiť bezpečne a slobodne.

Zvolenie vekovo príbuzných protagonistov a protagonistiek by mohlo zvádzať k uvažovaniu o filme ako o generačnej výpovedi. Témy, ktoré dokumenty prezentujú, ale, práve naopak, nie sú nijako špecifické pre danú generáciu. Sú niečím, čo ju presahuje, čo generácie skôr spája, než od seba oddeľuje. Naprieč časom, ale aj geograficky, naprieč Európou. Skúsenosť dospievania, hľadania domova a toho, čo pre človeka predstavuje, ako aj vlastnej identity a osobných ambícií ovplyvnených rodinnými vzťahmi a širším sociálnym a kultúrnym prostredím, je absolútne univerzálna. Všetci mladí ľudia predsa hľadajú odpoveď na  prirodzene sa vynárajúce otázky: kto som a kam patrím?

Dokumentárny triptych umne kombinuje ľahkosť a veselosť s dávkou vážnosti. Formálne sa snímky líšia a každá z nich sa vyznačuje inou mierou odstupu režisérok od snímaných situácií, resp. ich sprítomňovania sa vo filmoch. Vždy sú však kombináciou observačných scén a monológov, prípadne dialógov či iných priamych interakcií mladých ľudí so štábom. Filmy nechávajú hovoriť svojich protagonistov a protagonistky, autorky sa nesnažia prezentovať publiku vlastné stanovisko, vyhýbajú sa vynášaniu súdov a neposkytujú konkrétne závery. Skôr so záujmom sledujú, aký obraz samých seba im v rámci každodenného života nakrúcané osoby ponúknu. Tie na oplátku ponúkajú prekvapivo intímnu úprimnosť a bezprostrednosť.

Občas človek narazí na film, ktorý zatiahne za nitky v jeho vnútri takým spôsobom, že sa o zážitok z neho nechce deliť s inými ľuďmi. Chce si intímny dialóg medzi sebou a filmom nechať iba pre seba, hovieť si v exkluzivite tohto vzťahu a nebyť nútený formulovať do slov pocity, ktoré vie, že jazyk neobsiahne. Ani pátrať po dôvodoch, prečo presne v ňom snímka daný pocit vyvoláva – vtedy hádam sprostredkúva čosi esenciálne z našej existencie. Stačí sa uspokojiť s tým, že to tak je a toto vzácne spojenie existuje. Hodnotenie snímok na základe štandardne zaužívaných binarít dobrý-zlý, invenčný-generický či prívlastkov typu „remeselne zvládnutý“, „artový“ a pod. stráca význam. Film nemusí byť ničím z toho, aby toto nutkanie ustráženia si zážitku a spracovania ho bez akejkoľvek formy externalizácie vyvolal. Tri krátke dokumenty Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej vo mne presne tento pocit vyvolávajú. Z hľadiska naratívnych a formálnych postupov sú síce veľmi štandardné, vnútorným obsahom však dostatočne silné na to, aby som s radosťou uťala akúkoľvek ďalšiu rozpravu o nich a aj ostatným divákom a diváčkam dopriala s troma príbehmi dospievania z rôznych kútov Európy nejaký čas osamote.

 


KAM PATRÍM? TRI PRÍBEHY DOSPIEVANIA Z RÔZNYCH KÚTOV EURÓPY
Slovensko, 2024
RÉŽIA: Martina Buchelová, Debora Pastirčáková ● KAMERA: Martin Jurči ● STRIH: Dušan Varmeďa ● ZVUK: Igor Jedinák ● HUDBA: DJ GÄP
MINUTÁŽ: 78 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Kinobus 2026 Atmosféra na festivale Kinobus. Foto: Kinobus/Marek Jančúch

Kinobus 2026 prepojí Oravu so susedným Poľskom

Dva autobusy, štyri dni na cestách, bývalé aj súčasné kiná. Filmy premietané zo starých premietačiek a filmových pásov, rozhovory s miestnymi, prechádzky, exkurzie a objavovanie Oravy spôsobom, ktorý by vám bežný navigačný systém pravdepodobne nikdy nenavrhol. Tohtoročný (nielen) filmový festival Kinobus sa koná od 27. do 30. augusta 2026. Publikum prevedie Námestovom, Oravským Veselým, Mútnym a bývalými kúpeľmi Slaná voda. Zavíta aj do susedného Poľska do obcí Łękawica a Żywiec, kde sa po prvýkrát prepojí s poľským partnerským festivalom Kinobus. Podtitulom a témou ročníka je Pospolu. Téma vychádza z charakteristickej vlastnosti Oravcov – silnej súdržnosti a komunitného života. „Fascinujú ma miestne kultúrne domy. Ich architektúra je tu úplne iná ako inde na Slovensku,“ približuje výber tohtoročného regiónu riaditeľ a dramaturg festivalu Martin Krištof. „Na Orave je kino súčasťou veľkého kultúrneho domu, kde sídli aj obecný úrad, materská škôlka a knižnica. Dominantou je spoločenská sála a celé je to na naše pomery veľmi predimenzované,“ dodáva. „Festivaly, svadby, pohreby, všetko sa deje komunitne, spolu. Na druhej strane, nikde ani známky, že ste kúsok od Poľska. Žiadne prepojenie nápismi, spojmi, jazykom, značkami. Ale akoby asi s ostatným Slovenskom,“ vysvetľuje Krištof. Historickým míľnikom festivalu bude cezhraničné prepojenie s poľským festivalom Kinobus - festiwal kinowy na kółkach. Vznikol...
Česko Oscar 2026 Berlinale 2026 Tomáš Gič Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Česko posiela na Oscary Holuby, študentského Oscara má za Volklore

Česká filmová a televízna akadémia (ČFTA) oznámila, že českým kandidátom na cenu 99. ročníka americkej Academy of Motion Picture Arts and Sciences (AMPAS) Oscar v kategórii medzinárodných celovečerných filmov bude dokument Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. „V intímnom a formálne originálnom dokumente zaznamenáva režisérka päť rokov osudy svojho brata a dvoch bratrancov, ktorým závislosť postupne vzala vzťahy, domov aj pocit bezpečia. S využitím estetiky DIY prepája denníkové zábery, štylizované spomienky, oživené fotografie aj grafické koláže a bez sentimentu sa pokúša pochopiť príčiny ich pádu aj jeho dopad na celú rodinu,“ uviedla ČFTA. Snímka si z Berlinale 2026 odniesla cenu pre najlepší dokument. Premietala sa aj v Karlových Varoch. Na Slovensku ju ako prví uvidia v septembri diváci na MFF Cinematik v Piešťanoch, v októbri príde do distribúcie. Film vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. Za Slovensko film koprodukoval Matej Sotník zo spoločnosti guča films. Česko sa v týchto dňoch tešilo aj zo študentského Oscara. V kategórii alternatívnych a experimentálnych diel ho začiatkom augusta získala študentka FAMU Viktorie Štěpánová s videoesejou Volklore. Na študentských Oscaroch v jednotlivých kategóriách udeľujú zlatú, striebornú a bronzovú cenu. Ktorú z nich Volklore získa, oznámia na festivale v Toronte 14. septembra. Do najužšieho oscarového výberu v rovnakej kategórii ako Volklore sa tento rok dostal aj slovenský...
Zobraziť všetky články