Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy

Kam patrím?

Hľadanie domova a identity ako univerzálna skúsenosť

Žofia Ščuroková

Písmo: A- | A+

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Každý z filmov je zasadený do iného prostredia. V Maturantoch sledujú režisérky posledné momenty štúdia gymnazistov Kiery a Andreja z Rimavskej Soboty. Sebastian, protagonista Swaggiest of the Swaggiest je stredoškolák, ktorému sa s mamou a mladšou sestrou podarilo odísť z nebezpečnej štvrti v anglickom Coventry. Najstaršia spomedzi protagonistiek je Azi, hlavná postava Boshphorus Kid, študentka vysokej školy v Istanbule, kde si privyká na život v novom prostredí.

Režisérky si zvolili typologicky podobných protagonistov a protagonistky, ktorí  sa vyznačujú istou mierou uvedomelosti a citlivosti voči svojmu okoliu, so schopnosťou zhodnotiť životné situácie v ktorých sa nachádzajú, ako aj to, čo im budúcnosť ponúka, alebo ako ich, naopak, prostredie limituje.

Spoločným znakom dejových línií je síce výrazný vplyv rodiny na život a svetonázor, každý z príbehov však vo svojom jadre tematizuje čosi iné. Pri Kiere a Andrejovi je to otázka života v chudobnom regióne,  rozdelenia a odcudzenia rodiny kvôli odchodu za prácou do zahraničia. Blížiace sa maturitné skúšky dvojice tak so sebou prinášajú aj premýšľanie nad odchodom za štúdiom a tiež nad budúcnosťou za predpokladu, že by sa z okresu neodsťahovali. V prípade Sebastiana je to vysporiadavanie sa s náročnými životnými podmienkami, vplyv prostredia na jednotlivca a orientovanie sa v procese vlastného dospievania. Príbeh Azi má viac politický podtón, tematizuje vplyv represívnej štátnej politiky rozvracajúcej každodenný život na právo na vzdelanie a vzdelávaciu inštitúciu ako priestor, kde by sa mal mladý človek cítiť bezpečne a slobodne.

Zvolenie vekovo príbuzných protagonistov a protagonistiek by mohlo zvádzať k uvažovaniu o filme ako o generačnej výpovedi. Témy, ktoré dokumenty prezentujú, ale, práve naopak, nie sú nijako špecifické pre danú generáciu. Sú niečím, čo ju presahuje, čo generácie skôr spája, než od seba oddeľuje. Naprieč časom, ale aj geograficky, naprieč Európou. Skúsenosť dospievania, hľadania domova a toho, čo pre človeka predstavuje, ako aj vlastnej identity a osobných ambícií ovplyvnených rodinnými vzťahmi a širším sociálnym a kultúrnym prostredím, je absolútne univerzálna. Všetci mladí ľudia predsa hľadajú odpoveď na  prirodzene sa vynárajúce otázky: kto som a kam patrím?

Dokumentárny triptych umne kombinuje ľahkosť a veselosť s dávkou vážnosti. Formálne sa snímky líšia a každá z nich sa vyznačuje inou mierou odstupu režisérok od snímaných situácií, resp. ich sprítomňovania sa vo filmoch. Vždy sú však kombináciou observačných scén a monológov, prípadne dialógov či iných priamych interakcií mladých ľudí so štábom. Filmy nechávajú hovoriť svojich protagonistov a protagonistky, autorky sa nesnažia prezentovať publiku vlastné stanovisko, vyhýbajú sa vynášaniu súdov a neposkytujú konkrétne závery. Skôr so záujmom sledujú, aký obraz samých seba im v rámci každodenného života nakrúcané osoby ponúknu. Tie na oplátku ponúkajú prekvapivo intímnu úprimnosť a bezprostrednosť.

Občas človek narazí na film, ktorý zatiahne za nitky v jeho vnútri takým spôsobom, že sa o zážitok z neho nechce deliť s inými ľuďmi. Chce si intímny dialóg medzi sebou a filmom nechať iba pre seba, hovieť si v exkluzivite tohto vzťahu a nebyť nútený formulovať do slov pocity, ktoré vie, že jazyk neobsiahne. Ani pátrať po dôvodoch, prečo presne v ňom snímka daný pocit vyvoláva – vtedy hádam sprostredkúva čosi esenciálne z našej existencie. Stačí sa uspokojiť s tým, že to tak je a toto vzácne spojenie existuje. Hodnotenie snímok na základe štandardne zaužívaných binarít dobrý-zlý, invenčný-generický či prívlastkov typu „remeselne zvládnutý“, „artový“ a pod. stráca význam. Film nemusí byť ničím z toho, aby toto nutkanie ustráženia si zážitku a spracovania ho bez akejkoľvek formy externalizácie vyvolal. Tri krátke dokumenty Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej vo mne presne tento pocit vyvolávajú. Z hľadiska naratívnych a formálnych postupov sú síce veľmi štandardné, vnútorným obsahom však dostatočne silné na to, aby som s radosťou uťala akúkoľvek ďalšiu rozpravu o nich a aj ostatným divákom a diváčkam dopriala s troma príbehmi dospievania z rôznych kútov Európy nejaký čas osamote.

 


KAM PATRÍM? TRI PRÍBEHY DOSPIEVANIA Z RÔZNYCH KÚTOV EURÓPY
Slovensko, 2024
RÉŽIA: Martina Buchelová, Debora Pastirčáková ● KAMERA: Martin Jurči ● STRIH: Dušan Varmeďa ● ZVUK: Igor Jedinák ● HUDBA: DJ GÄP
MINUTÁŽ: 78 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

slovenský dokumentárny film 2025 Ondřej a František Klišíkovci v dokumente Raději zešílet v divočině Foto: Arsy Versy

téma Hodnotenie slovenského dokumentárneho filmu 2025

V roku 2025 uviedli distribučné spoločnosti v slovenských kinách 15 celovečerných dokumentárnych filmov nakrútených v domácej produkcii alebo v koprodukcii s inými krajinami. Spomedzi týchto snímok bolo sedem majoritne slovenských, jeden film vznikol v paritnej koprodukcii s Českou republikou. V ďalších siedmich prípadoch bola slovenská strana len menšinovým koproducentom. Hladinu domáceho audiovizuálneho prostredia rozvlnilo aj niekoľko krátkometrážnych filmov či dokumentárna séria pre televíziu. Tieto čísla naznačujú, že dokumentárny rok 2025 sa niesol v znamení doznievajúcich dobrých čias. Z odstupu aj zblízka Potešujúcou správou o dokumentárnych filmoch, ktoré vlani prišli do slovenských kín, je v prvom rade ich tematická i estetická rôznorodosť. Zameriavajú sa na skutočne rozmanité publikum. Od toho najširšieho, priam mainstreamového, ktoré konzumuje primárne obsah VOD platforiem (Netflix, Voyo, Max), cez zvedavé a skôr klubové publikum až po vyložene niche okruh festivalových divákov a diváčok. Príjemne ma prekvapilo aj to, že tvorcovia a tvorkyne vlaňajších filmov pri práci využívali celé spektrum režijných metód a prístupov k rozprávaniu. Ich filmy navyše ponúkajú celú škálu intenzít a tónov. Záber z filmu Letopis režiséra Martina Kollara. Na festivale Cinematik v Piešťanoch získal cenu pre najlepší slovenský dokumentárny film. Foto: Film Expanded Niektoré si volia dištančné, prevažne statické snímanie ústiace až do experimentálneho, takmer galerijného filmu, akým je Letopis (r. Martin Kollar), iné sa rozhodli pre štylizovaný,...
Martin Pechlát a Emanuel Bugala vo filme Šviháci. Foto: Bontonfilm

recenzia Šviháci

Šviháci nezahanbili tradíciu rodinnej komédie. V dnešných časoch priniesli chýbajúce osvieženie z domácej kuchyne a objavili veľký detský talent. Kultové rodinné komédie s deťmi v hlavných úlohách sa nerodia často. Preto milujeme najmä tie československé. Ich pointy za desiatky rokov preveril čas a väčšinou v nich majú prsty Marie Poledňáková alebo Zdeněk Svěrák. Predsa sa však nájdu nové osobnosti, ktoré cítia, že vetrať krehké rodinné putá s humorom v srdci nie je len taká komerčná banalita a samozrejmosť. Veria v silu scenára a ešte aj majú nos na detského hrdinu. Medzi nich patrí režisér Braňo Mišík, sám kedysi výrazný detský herecký zjav. Do slovenských a českých kín teraz prišiel s filmom Šviháci. Na prvý pohľad akoby šlo len o ďalšiu produkciu vypočítanú pre konzumenta, ale je v tom čosi viac. Obnažený háčik Príbeh je vcelku jednoduchý: traja hudobníci v zmiešanom česko-slovenskom pomere chodievajú počas sezóny pravidelne do piešťanských kúpeľov za prácou. Aj sympatický Dan (Martin Pechlát) si pri týchto príležitostiach vždy zbalí svoje „fidlátka“ a odoberie sa od manželky a čerstvo dospelej dcéry z pražského bytu, aby s ostrieľanou kapelou na osvedčenom mieste slušne zarobil. Má najmilujúcejšiu rodinu, akú si len vieme predstaviť. Sám pritom pôsobí ako ojedinelý maskulínny druh bytosti, o ktorú sa možno nielen oprieť, ale ju aj na chlieb natrieť, dokonca s ňou zábavne spolužiť. Zdalo...
Oscar 2026 nominácie Fotografia z filmu Hriešnici

Hriešnici „prebili“ Jednu bitku za druhou, majú 16 nominácií na Oscara

Najviac nominácií na Oscara 2026, spolu až 16, získal hororový film Hriešnici režiséra Ryana Cooglera v hlavnej dvojúlohe s Michaelom B. Jordanom. Hviezdne obsadený satirický triler Jedna bitka za druhou Paula Thomasa Andersona má 13 nominácií. Po 9 nominácií získali snímky Frankenstein, Veľký Marty a Citová hodnota. Nominácie zverejnila americká filmová akadémia vo štvrtok 22. januára. V kategórii zahraničných filmov sa medzi nominované tituly prebojovali národní kandidáti z Brazílie, Francúzska, Nórska, Španielska a Tunisu. Viac-menej podľa očakávaní tak o Oscara súperia triler Tajný agent (r. Kleber Mendonça Filho), Drobná nehoda (r. Džafar Panahi), Citová hodnota (r. Joachim Trier), Sirat (r. Oliver Laxe) a Hlas Hind Radžab (r. Kaouther Ben Hania). Slovenským zástupcom v oscarovom súboji bol Otec Terezy Nvotovej, ktorý sa však nedostal do užšieho výberu. Naopak, do užšieho výberu v kategórii krátkych animovaných filmov sa dostali dve slovenské koprodukčné snímky. Ani Hurikán Jana Sasku, ani Zomrela som v Irpini Anastasie Falileievy však napokon nomináciu nezískali. O cenu pre najlepší celovečerný hraný film roka sa uchádza 9 filmov. Akadémia nominovala snímky Bugonia (r. Yorgos Lanthimos), F1 (Joseph Kosinski), Frankenstein (r. Guillermo del Toro), Hamnet (Chloé Zhao), Veľký Marty (r. Josh Safdie), Jedna bitka za druhou, Tajný agent, Citová hodnota, Hriešnici a Sny o vlakoch (r. Clint Bentley)....
Zobraziť všetky články