Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy

Kam patrím?

Hľadanie domova a identity ako univerzálna skúsenosť

Žofia Ščuroková

Písmo: A- | A+

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Každý z filmov je zasadený do iného prostredia. V Maturantoch sledujú režisérky posledné momenty štúdia gymnazistov Kiery a Andreja z Rimavskej Soboty. Sebastian, protagonista Swaggiest of the Swaggiest je stredoškolák, ktorému sa s mamou a mladšou sestrou podarilo odísť z nebezpečnej štvrti v anglickom Coventry. Najstaršia spomedzi protagonistiek je Azi, hlavná postava Boshphorus Kid, študentka vysokej školy v Istanbule, kde si privyká na život v novom prostredí.

Režisérky si zvolili typologicky podobných protagonistov a protagonistky, ktorí  sa vyznačujú istou mierou uvedomelosti a citlivosti voči svojmu okoliu, so schopnosťou zhodnotiť životné situácie v ktorých sa nachádzajú, ako aj to, čo im budúcnosť ponúka, alebo ako ich, naopak, prostredie limituje.

Spoločným znakom dejových línií je síce výrazný vplyv rodiny na život a svetonázor, každý z príbehov však vo svojom jadre tematizuje čosi iné. Pri Kiere a Andrejovi je to otázka života v chudobnom regióne,  rozdelenia a odcudzenia rodiny kvôli odchodu za prácou do zahraničia. Blížiace sa maturitné skúšky dvojice tak so sebou prinášajú aj premýšľanie nad odchodom za štúdiom a tiež nad budúcnosťou za predpokladu, že by sa z okresu neodsťahovali. V prípade Sebastiana je to vysporiadavanie sa s náročnými životnými podmienkami, vplyv prostredia na jednotlivca a orientovanie sa v procese vlastného dospievania. Príbeh Azi má viac politický podtón, tematizuje vplyv represívnej štátnej politiky rozvracajúcej každodenný život na právo na vzdelanie a vzdelávaciu inštitúciu ako priestor, kde by sa mal mladý človek cítiť bezpečne a slobodne.

Zvolenie vekovo príbuzných protagonistov a protagonistiek by mohlo zvádzať k uvažovaniu o filme ako o generačnej výpovedi. Témy, ktoré dokumenty prezentujú, ale, práve naopak, nie sú nijako špecifické pre danú generáciu. Sú niečím, čo ju presahuje, čo generácie skôr spája, než od seba oddeľuje. Naprieč časom, ale aj geograficky, naprieč Európou. Skúsenosť dospievania, hľadania domova a toho, čo pre človeka predstavuje, ako aj vlastnej identity a osobných ambícií ovplyvnených rodinnými vzťahmi a širším sociálnym a kultúrnym prostredím, je absolútne univerzálna. Všetci mladí ľudia predsa hľadajú odpoveď na  prirodzene sa vynárajúce otázky: kto som a kam patrím?

Dokumentárny triptych umne kombinuje ľahkosť a veselosť s dávkou vážnosti. Formálne sa snímky líšia a každá z nich sa vyznačuje inou mierou odstupu režisérok od snímaných situácií, resp. ich sprítomňovania sa vo filmoch. Vždy sú však kombináciou observačných scén a monológov, prípadne dialógov či iných priamych interakcií mladých ľudí so štábom. Filmy nechávajú hovoriť svojich protagonistov a protagonistky, autorky sa nesnažia prezentovať publiku vlastné stanovisko, vyhýbajú sa vynášaniu súdov a neposkytujú konkrétne závery. Skôr so záujmom sledujú, aký obraz samých seba im v rámci každodenného života nakrúcané osoby ponúknu. Tie na oplátku ponúkajú prekvapivo intímnu úprimnosť a bezprostrednosť.

Občas človek narazí na film, ktorý zatiahne za nitky v jeho vnútri takým spôsobom, že sa o zážitok z neho nechce deliť s inými ľuďmi. Chce si intímny dialóg medzi sebou a filmom nechať iba pre seba, hovieť si v exkluzivite tohto vzťahu a nebyť nútený formulovať do slov pocity, ktoré vie, že jazyk neobsiahne. Ani pátrať po dôvodoch, prečo presne v ňom snímka daný pocit vyvoláva – vtedy hádam sprostredkúva čosi esenciálne z našej existencie. Stačí sa uspokojiť s tým, že to tak je a toto vzácne spojenie existuje. Hodnotenie snímok na základe štandardne zaužívaných binarít dobrý-zlý, invenčný-generický či prívlastkov typu „remeselne zvládnutý“, „artový“ a pod. stráca význam. Film nemusí byť ničím z toho, aby toto nutkanie ustráženia si zážitku a spracovania ho bez akejkoľvek formy externalizácie vyvolal. Tri krátke dokumenty Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej vo mne presne tento pocit vyvolávajú. Z hľadiska naratívnych a formálnych postupov sú síce veľmi štandardné, vnútorným obsahom však dostatočne silné na to, aby som s radosťou uťala akúkoľvek ďalšiu rozpravu o nich a aj ostatným divákom a diváčkam dopriala s troma príbehmi dospievania z rôznych kútov Európy nejaký čas osamote.

 


KAM PATRÍM? TRI PRÍBEHY DOSPIEVANIA Z RÔZNYCH KÚTOV EURÓPY
Slovensko, 2024
RÉŽIA: Martina Buchelová, Debora Pastirčáková ● KAMERA: Martin Jurči ● STRIH: Dušan Varmeďa ● ZVUK: Igor Jedinák ● HUDBA: DJ GÄP
MINUTÁŽ: 78 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články