Nedávno mal na festivale v Cannes, v súťažnej sekcii Istý pohľad premiéru česko-slovensko-taliansky film Karavan českej režisérky Zuzany Kirchnerovej. Na sociálnych sieťach vyvolal diskusiu, nakoľko je pri ňom možno hovoriť o tom, že ide o slovenský film. O viacnárodných a minoritných koprodukciách a ich zmysle pre Slovensko sa diskutovalo aj na Týždni slovenského filmu. Takéto diskusie sa cyklicky vracajú. Rozhodli sme sa preto pozrieť na to, čo je možné považovať za slovenský film?

Slovenský Oscar?

Kým sa dostaneme k aktuálnej domácej produkcii, vráťme sa na chvíľu do histórie. Keď v roku 2000 Klub filmových novinárov Slovenského syndikátu novinárov usporiadal anketu o najlepší slovenský film 20. storočia, zvíťazila v nej snímka Jána Kadára a Elmara Klosa Obchod na korze (1965). Dodnes sa polemizuje o tom, do akej miery ide o slovenský film.

„V súvislosti s filmom Obchod na korze sa často vynára z filmologického pohľadu navonok nepodstatná otázka – či je to film český alebo slovenský. Táto otázka naozaj nie je z hľadiska hodnôt samého filmu a jeho interpretácie vôbec podstatná, no neraz býva predmetom rôznych skreslení či nedorozumení, akým je napríklad aj mediálne občas živený mýtus o slovenskom Oscarovi (…),“ píše v stati v zborníku Interpretácia a film (2007) filmový kritik a historik Martin Šmatlák.

„Z prísne faktografického pohľadu, ktorý nazerá na pôvod filmu podľa krajiny jeho vzniku či presnejšie podľa krajiny, ktorá financovala výrobu filmu, je to film, ktorý vznikol v Československu, v produkcii pražského štúdia Barrandov. (…) Je to však krajina, ktorá dnes už neexistuje a z právneho pohľadu (teda z hľadiska výkonu tzv. producentských práv) je pri tomto filme nástupníckou krajinou pôvodu Česká republika. Z historického aj obsahového pohľadu je to však film, ktorý je väčšmi ,slovenskejšíʻ než mnohé iné,“ píše Šmatlák.

Slovensko-český film

Vo svojom texte v už spomínanom zborníku Interpretácia a film cituje filmový historik a autor monografie o Jánovi Kadárovi Václav Macek z osobného rozhovoru s Jurajom Herzom. Ten pri filme Obchod na korze pôsobil ako asistent réžie. Elmar Klos podľa Herza chcel, aby sa nakrúcalo na južnej Morave. Kadár však tvrdil, že je to slovenský príbeh, preto sa musí nakrúcať na Slovensku.

V prospech „slovenskosti“ filmu hovorí aj téma, slovenské zastúpenie v hlavných tvorivých profesiách či to, že sa v ňom hovorí po slovensky. „Obchod na korze patrí k najvýraznejším dielam slovenskej kinematografie, aj keď ho vyrobili na Barrandove, môžeme ho označiť za slovensko-český film, nie za český film so slovenským dialógom (ako boli v minulosti napríklad Jánošík /1935/ Martina Friča či Matčina zpověď /1937/ Karla Špelinu),“ uvádza v Dejinách slovenskej kinematografie 1896 – 1969 ich spoluautor Macek.

Definícia v zákone

Slovenský film definuje audiovizuálny zákon. Slovenské audiovizuálne dielo je podľa neho audiovizuálne dielo:
„a) vyrobené výrobcom audiovizuálneho diela, ktorý má alebo v čase jeho prvého uvedenia na verejnosti mal trvalý pobyt, miesto podnikania alebo sídlo na území Slovenskej republiky,
b) na ktorého výrobe sa investíciami a technickou účasťou alebo umeleckou účasťou podieľal ako koproducent výrobca audiovizuálneho diela, ktorý má alebo v čase jeho prvého uvedenia na verejnosti mal trvalý pobyt, miesto podnikania alebo sídlo na území Slovenskej republiky, a to
1. podielom vo výške najmenej 20 % celkových nákladov na výrobu audiovizuálneho diela pri dvojstrannej koprodukcii,
2. podielom vo výške najmenej 10 % celkových nákladov na výrobu audiovizuálneho diela, ktorý má charakter finančného vkladu, pri dvojstrannej koprodukcii, alebo
3. podielom vo výške najmenej 10 % celkových nákladov na výrobu audiovizuálneho diela pri mnohostrannej koprodukcii, alebo
c) na ktorého výrobu boli použité verejné prostriedky.“

Európsky dohovor o koprodukciách

Zo zákonnej definície vyplýva, že aj minoritné koprodukcie sú považované za slovenské audiovizuálne diela. Rovnako to vyplýva z európskeho dohovoru o filmovej koprodukcii, ktorý podpísalo aj Slovensko. V jeho článku 4 sa dočítame o zrovnoprávnení koprodukčného diela s národnou filmovou tvorbou. „Európske filmové diela vyrobené v mnohostrannej koprodukcii, na ktoré sa vzťahuje tento Dohovor, majú plné právo na výhody priznávané národným filmom v súlade s ustanoveniami zákonov a právnych predpisov platných v krajine každej zo strán tohto Dohovoru, ktorá sa zúčastňuje na danej koprodukcii,“ píše sa v Dohovore. Jeho cieľom je podpora európskych filmových koprodukcií. Pre úplnosť dodajme, že verejne prístupnú evidenciu slovenských audiovizuálnych diel vedie zo zákona Slovenský filmový ústav.

Hoci v zmysle zákona a dohovoru o koprodukciách sa dá aj pri koprodukčných tituloch hovoriť o tom, že ide o slovenský film, v určitom zmysle je to „skratka“. Na stránke Filmsk.sk túto „skratku“ využívame občas napríklad v titulkoch textov. V samotných textoch však potom špecifikujeme, že ide o minoritnú koprodukciu a konkretizujeme krajiny, ktoré sa na snímke podieľali.

Prirodzené spájanie síl

Vzhľadom na veľkosť krajiny a trhu je slovenská kinematografia, nielen pri ambicióznejších projektoch, do značnej miery odkázaná na koprodukcie. Navyše máme silné kultúrne a iné väzby na Českú republiku a českých tvorcov. Takže spájanie síl je do veľkej miery prirodzené. Je však štandardom v celom európskom audiovizuálnom priestore a podpora fondu či televízie v jednej krajine zvyšuje kredibilitu projektu a možnosti podpory v inej koprodukčnej krajine.

„Ako sa varia dejiny je rovnako rakúsky film, slovenský film, český film. Slovenský kameraman, strihač, režisér a hudobný skladateľ. Nehovorí sa v ňom po slovensky, nie je v ňom ani jeden slovenský príbeh. Cenzorka je natočená na Ukrajine s ukrajinskými herečkami so slovensko-ukrajinsko-českým štábom. Wishing on a Star je finančne majoritne taliansky film, natočený v taliančine s majoritne slovenským kreatívnym vkladom (réžia, kamera, strih, hudba). Hranice našich filmov presahujú hranice národných štátov. V týchto zložitých podmienkach existuje na určenie ,národnosti’ filmu európsky koprodukčný dohovor. Ostatné je dojmológia,“ reagoval na facebooku na status otvárajúci diskusiu o „slovenskosti“ filmu Karavan režisér a producent Peter Kerekes. O statuse bude reč nižšie.

46 filmov, 22 minoritných koprodukcií

V uplynulom roku malo premiéru 46 celovečerných slovenských filmov. Z nich bolo 22 minoritných koprodukcií. Medzi hranými filmami bolo minoritných 13 z 24 titulov. „Som k týmto filmom s minoritnou slovenskou účasťou veľmi kritická. Je skutočne možné, aby v jednej krajine bola situácia, kedy je vyrobených viacej filmov s minoritnou účasťou ako reálnych filmov?“ pýtala sa na Týždni slovenského filmu v rámci panela o hranej tvorbe filmová kurátorka a kritička Viera Langerová. V diskusii poznamenala, že sa jej zdá, že „my platíme za účasť slovenských tvorcov v iných filmoch, ktoré so Slovenskom nemajú v podstate nič.“ Minoritné koprodukcie označila za prevažne mechanické.

Neskôr sa k diskusii na Týždni slovenského filmu vrátila statusom na facebooku. „Bola som toho názoru, že ak Slovensko prispeje na islandský, alebo maďarský film a je tam v tíme jeden, alebo dvaja Slováci (…), nejde o slovenský film, ale o koprodukčný film so slovenskou účasťou. Podľa Slovenského filmového ústavu, resp. podľa jeho zástupcov v auditóriu to tak nie je a na moju výhradu, že slovenský hraný film je v tvorivom regrese a defenzíve, búrlivo reagovali tvrdením, že kvitne a že sme v Cannes a slovenský film si dokonca takmer siahol na Oscara. Mali prirodzene na myslí Vlny a v Cannes je film Karavan, český film so slovenskou koprodukčnou účasťou.“

Ako je to s Karavanom?

Ako je to s filmom Karavan režisérky Zuzany Kirchnerovej vysvetlil nedávno pre Filmsk.sk slovenský producent filmu Jakub Viktorín. „Pôvodne som si myslel, že Slovensko bude minoritný koproducent a že to bude koprodukcia možno s Francúzskom alebo s inou krajinou. Ale ako sme sa o tom začali baviť, tak Zuzka (Kirchnerová – pozn. red.) prišla s tým, že jedna z hlavných postáv má byť Slovenka, a zaujala ju i práca kameramanky Denisy Buranovej,“ povedal Viktorín. Nakoniec sa pod kameru podpísali dve Slovenky – okrem Denisy Buranovej aj Simona Weisslechner. Jednu z hlavných úloh stvárnila slovenská herečka Juliana Oľhová.

 „Postupne sme si uvedomili, že projekt môže mať aj silnejšie slovenské zastúpenie a stať sa aj paritnou alebo ko-majoritnou koprodukciou. (…) Takže film je teraz po tretinkách česko-slovensko-taliansky,“ dodal producent. Okrem Karavanu sa podieľal na snímkach ako Cez kosti mŕtvych (2017) Agnieszky Holland či Tonko, Slávka a kúzelné svetlo (2023) Filipa Pošivača. Produkoval však aj debuty Teodora Kuhna Ostrým nožom (2019) a Michala Blaška Obeť (2022).

Slováci v oscarovej akadémii

To, že „slovenský film si dokonca takmer siahol na Oscara“ je fakt. Hoci Vlny Jiřího Mádla zastupovali v súťaži medzinárodných filmov Česko, výrazne sa na nich podieľali slovenskí tvorcovia – od producentky Wandy Adamík Hrycovej, cez kameramana Martina Žiarana, kostýmovú výtvarníčku Katarínu Štrbovú Bielikovú či hercov ako Táňa Pauhofová alebo Tomáš Maštalír.

Katarína Štrbová Bieliková naviac iba nedávno dostala pozvanie stať sa členkou americkej akadémie, ktorá o Oscaroch rozhoduje. Zo slovenských tvorcov takéto pozvanie tento rok získal už iba zvukový majster Viktor Krivosudský. Podieľal sa na diváckych hitoch ako Čiara, Invalid či Miki a Černák, ale aj na viacerých minoritách. Štrbová Bieliková, ale aj Krivosudský patria k profesionálom, ktorým účasť v českých či iných zahraničných projektoch naozaj netreba „kupovať“.

Samozrejme, Langerovej námietka vznesená najmä voči istým spôsobom „mechanickému“ pristupovaniu k minoritným koprodukciám, ktoré „slovenskej filmovej tvorbe nepridávajú žiadne významy“ a nehovoria o našej realite, je relevantnou témou na diskusiu medzi tvorcami aj odbornou verejnosťou. Viac sa jej budeme venovať v samostatnej druhej časti tejto témy o mesiac.

Zmysluplné Vlny

Vráťme sa ešte na chvíľu k Vlnám. Práve tie dala Langerová ako príklad zmysluplnej minoritnej koprodukcie. „Je to presne ten typ projektu, kde je slovenská strana zastúpená dôstojne. Ide o tému, ktorá sa dotýka našej spoločnej histórie a zodpovedajúca je aj účasť slovenských tvorcov,“ povedala počas diskusie Langerová. „Aj s ohľadom na celoeurópsky trend je jasné, že kritérium národného určenia a pôvodu filmov stráca niekdajšiu relevanciu. Stačí sa pozrieť k susedom – dánsko-poľsko-švédsky film Dievča s ihlou dominoval ako poľským filmovým cenám tak pri udeľovaní cien na festivale poľských filmov na festivale v Gdyni ,“ povedala Langerová. Podobne „české“ Vlny zožali na udeľovaní Slnka v sieti 9 cien, vrátane trofejí pre najlepší film a réžiu.

V oscarovom súboji sa Vlny dostali do užšieho výberu 15 „semifinalistov“. Úspechy v poslednom čase však slávili aj ďalšie filmy, na ktorých sa Slovensko koprodukčne podieľalo. Hoci výraznejšie než slovenské hrané koprodukcie zaujali napríklad animované snímky.

Animované úspechy

Vlani sa do programu najprestížnejšieho svetového festivalu animovaného filmu v Annecy dostalo až šesť filmov s koprodukčnou účasťou Slovenska. Tri z nich aj ocenili. Majoritný krátky film Ahoj leto Martina Smatanu a Veroniky Zacharovej (koprodukcia Slovenska, Česka a Francúzska) získal v Annecy Cenu mladého publika. Krátky film Hurikán českého režiséra Jana Sasku, ktorý vznikol v širokej medzinárodnej koprodukcii, vrátane Slovenska, získal Cenu publika. A koprodukčný česko-slovensko-francúzsky celovečerný film Keď život chutí (r. Kristina Dufková) si z Annecy, zo súťažnej sekcie Contrechamp, odniesol Cenu poroty. Neskôr získal dokonca dve nominácie na Európsku filmovú cenu. Festival v Annecy zaradil do programu aj krátky film Matúša Vizára Free the Chickens.

Tento rok uviedli v Annecy v sekcii Contrechamp česko-slovensko-slovinsko-francúzsku animovanú bábkovú snímku Príbehy z čarovnej záhrady. Premiéru mala na Berlinale. Jej slovenským producentom je Juraj Krasnohorský. Podpísal sa tiež pod už spomínaný film Hurikán. A takisto víťaznú snímku žilinskej Fest Anče Zomrela som v Irpini ukrajinskej režisérky Anastasie Falileievej v česko-slovensko-ukrajinskej koprodukcii. Produkoval tiež maďarsko-slovenskú animovanú snímku Umelohmotné nebo maďarskej režisérskej dvojice Tibor Bánóczki a Sarolta Szabó. Do programu ju zaradili festivaly ako Berlinale či Annecy a získala aj nomináciu na Európsku filmovú cenu.

Práca pre slovenských profesionálov

„Je pre mňa prirodzené, že pri každom projekte sa snažím zabezpečiť, aby bol v pomere k podielu Slovenska na projekte aj adekvátny podiel zastúpenia kreatívnych zložiek. Mám to šťastie, že pracujem so zahraničnými partnermi, ktorým toto nemusím vysvetľovať,“ povedal pred časom v rozhovore pre Filmsk.sk Krasnohorský.

„Výhodou animovaného filmu je, že je na ňom možno viac kľúčových pozícií, ktoré ovplyvňujú kreatívnu zložku výsledného filmu než pri hranom filme. Napríklad vedúci animácie vie byť nesmierne determinujúci pre výsledný vzhľad filmu, alebo hlavný výtvarník či storyboardista – v niečom omnoho viac ako povedzme strihač alebo kameraman. Ako producent sa snažím vždy dosiahnuť komajoritu alebo paritu, čo v aktuálnom nastavení Audiovizuálneho fondu pre nás znamená mať aspoň 40 % finančných prostriedkov na Slovenskej strane pri dvojstrannej koprodukcii, respektíve aspoň 30 % pri trojstrannej koprodukcii,“ vysvetlil nastavenie interné vnímanie paritnej koprodukcie v rámci AVF. Za paritnú dvojstrannú koprodukciu sa bežne považuje taká, ktorá je v pomere 50:50.

Veľmi dôležitou súčasťou rôznych koprodukčných projektov je, že pri nich na rôznych pozíciách dostávajú prácu slovenskí filmoví profesionáli. „S každým projektom mám navyše aj cieľ, aby na ňom vyrástli slovenskí profesionáli a aby ten projekt zanechal na Slovensku nejakú infraštruktúru, ktorá posunie celý priemysel o krok ďalej. To sa podarilo na Umelohmotnom nebi, kde prakticky vzniklo nové štúdio. Ale aj krátke filmy pomohli mnohým, dnes etablovaným profesionálom, nabrať skúsenosť,“ ozrejmil Krasnohorský. 

Podporené minority

Filmová teoretička Mária Ferenčuhová v diskusii na Týždni slovenského filmu pripomenula, že „nemôžeme hodnotiť filmy na základe toho, či sú majority a minority bez toho, aby sme sa metodologicky dôsledne pozreli na to, v rámci akého programu boli podporované.“ Podľa nej je dôležité rozlišovať automatickú podporu a oddeliť ju od podpory, o ktorej rozhodujú na Audiovizuálnom fonde jednotlivé komisie aj na základe umeleckých kritérií.

V rokoch 2010 – 2019 bola priemerná výška podpory Audiovizuálneho fondu v programe 1 v sume 6 107 378 eur. Z toho bola priemerná podpora pre minoritné koprodukcie 629 950 eur, čiže zhruba 10 % z celkovej sumy. Počas nasledujúcich rokov tento podiel veľmi mierne vzrástol, celkový počet minoritných koprodukcií sa však výrazne zvýšil. V rokoch 2010 – 2019 malo premiéru v priemere cca osem minoritných  koprodukčných filmov (a cca 17 majoritných filmov). V rokoch 2020 – 2024 to bolo už v priemere cca 17 minorít (a cca 21 majorít). Priemerná výška podpory v tomto období bola necelých 7,3 milióna eur, pričom na minority priemerne išlo o cca 927-tisíc eur, teda zhruba  12,7 % z celkovej sumy v programe.

Samozrejme, roky podpory projektu sa nekryjú s rokmi neskoršieho uvedenia filmov v kinách, takže porovnanie je orientačné.

K téme o tom, aký je prínos minoritných koprodukcií pre slovenský film, sa vrátime v pokračovaní tohto textu o mesiac. V ňom oslovíme teoretikov aj tvorcov a prinesieme ich názory na to prečo, prípadne kedy majú minoritné koprodukcie pre slovenský film zmysel.