Kto nakŕmi biele slony?

Peking 2018. Do opusteného volejbalového štadiónu postaveného pre Letné olympijské hry v roku 2008 vnikajú dve osoby: autorka filmu Haruna Honcoop a čínsky urbexový umelec Ťiang dokumentujúci ruiny kedysi veľkolepých športových štadiónov. Opustené megalomanské stavby majú svojský pôvab. Pod tribúnou s vyblednutými tyrkysovými a žltými sedadlami stojí skupinka obrovských elektrických ventilátorov. Cez zvetraný betón sa derie rastlinstvo. Príroda nakoniec zvíťazí. Japonci vraj takéto veľké a nepoužívané stavby nazývajú bielymi slonmi. Sú drahé a pre toho, kto ich prijme, predstavujú danajský dar.

Keď Honcoop začala nakrúcať Olympijský medzičas, na olympijské hry sa pripravovali tri mestá. Tokio chystalo LOH naplánované na rok 2020, v Pekingu (a aj v 250 km vzdialenej horskej oblasti) sa pripravovali ZOH 2022. V Paríži sa má letná olympiáda konať tento rok – vypukne už o mesiac, v auguste 2024. Nasadenie filmu do kín je premyslené.

Lenže aj Tokio a Paríž o udržateľnosti developerských projektov olympijských štvrtí niekedy len hovoria. Environmentálna i ekonomická realita je často iná. Napokon, ako upozorňuje Honcoop, aj k ekonomickej kríze Grécka v roku 2008 prispela práve olympiáda, ktorá sa v Aténach konala v roku 2004 a jej rozpočet desaťkrát prekročil pôvodné odhady. (A to ešte ani nebola pandémia Covidu-19, ktorá nielenže presunula LOH v Tokiu na rok 2021, ale pripravila ich aj o divákov, pre ktorých sa nová infraštruktúra vlastne stavala…)

No Haruna Honcoop sa na tému olympijských hier a olympijskej architektúry nedíva len z makroekonomického hľadiska. Vníma ju aj z hľadiska environmentálnych dopadov na jednotlivé časti miest. Pátra po olympijských bielych slonoch v rôznych krajinách a zaujíma ju vplyv výstavby novej olympijskej infraštruktúry na život ľudí, ktorí bývajú v jej bezprostrednej blízkosti, alebo ktorí kvôli nej boli presídlení inam.Olympijský medzičas má podobu vizuálnej eseje a povahu autorskej úvahy. Miestami sa mení na reportáž a nebráni sa ani politicky angažovanému apelu. Haruna Honcoop sleduje v prvom rade niť  ideí a logiku argumentov, a preto vo filme strieda rôzne priestory i časy nakrúcania. Ak si to vyžaduje argumentácia, ak tvrdenie treba vizuálne ilustrovať alebo podložiť svedectvom, tak sa vo filme promptne presunieme z Číny do Atén, odtiaľ do Japonska, potom do Francúzska a vzápätí opäť do Číny. Údaje o miestach i časoch nakrúcania Honcoop zakaždým uvádza nevtieravým titulkom, a tým vnáša poriadok do inak košatej množiny veľkomestských panorám, „detailov“ monumentálnych športových stavieb či nenápadných zákutí odsúdených na zánik.

Priznám sa, že na filmovú formu Olympijského medzičasu som si musela chvíľu zvykať. Film je totiž pevne, občas až toporne, vystužený autorským voiceoverovým komentárom a zábery miest, budov, ruín a otvorenej krajiny sa v ňom rázne striedajú s hovoriacimi hlavami architektov, expertov, aktivistiek a so svedectvami roztrpčených občanov. Nakoniec som ju však prijala. Významne mi v tom pomohla nielen čistá a kultivovaná kamera, ale aj hudba Jonatána Pastirčáka, ktorý si urbánny soundtrack vyskúšal už v Čiarach Barbory Sliepkovej.

Priamo do srdca ma však film zasiahol až po jeho skončení: keďže som časť svojej mladosti prežila v Paríži a dnes sa do tohto neustále sa meniaceho mesta vraciam iba zriedka, rozhodla som sa novú olympijskú štvrť v parížskom Saint-Denis, kam sa vybrala aj Haruna Honcoop, navštíviť aspoň cez Google mapy. Našla som aj domček francúzskej dvojice na kedysi tichej ulici, ktorú zasiahla intenzívna výstavba. Cez street view s fotkami z rokov 2021 a 2023 som sa preklikala okolo obrovského staveniska až k domu. Len na jednom maličkom úseku ešte ostali fotografie nasnímané v roku 2014. Na nich je možné vidieť ulicu ako v časovej kapsule: malý dom stojí na samom konci mesta, spoza stromov síce presvitá protihlukový múr diaľnice, no vedľa neho je len úzka príjazdová cesta, cyklistická trať, a potom už len nekosená tráva a stromy, stromy, stromy… Až vtedy som Olympijský medzičas naozaj precítila.