Záber z filmu Mir nam.

Mir nam

„Ak vaše fotografie nie sú dosť dobré, nie ste dosť blízko.“

Katarína Mišíková

Na tento výrok slávneho vojnového reportéra Roberta Capu som myslela počas sledovania filmu Juraja Mravca Mir nam, ktorý zachytáva prvý rok totálnej vojny na Ukrajine. Čo znamená byť dosť blízko?

Ísť s fotoaparátom a kamerou priamo na frontovú líniu? Zaznamenávať explicitné obrazy vojnového ničenia? Dostať sa do intímnej sféry protagonistov a protagonistiek? Porozumieť podstate ozbrojeného konfliktu? Hoci toto všetko režisér robí, formu jeho priblíženia k dokumentovanému svetu to celkom nevystihuje. Blízkosť totiž pre neho znamená, že sa sám stáva súčasťou príbehov, ktoré svojím filmom sprostredkúva.

Juraj Mravec vpisuje svoju prítomnosť do udalostí ukrajinskej vojny: film začína rozprávaním o tom, ako sa dozvedel, že Rusko napadlo Ukrajinu, a ako sa okamžite vydal do vojnou zasiahnutých oblastí. Jednoducho preto, lebo je vojnový fotograf. Neskôr ho sledujeme, ako učupený medzi stromami počúva zvuk rakiet a dúfa, že ho žiadna nezasiahne. Vidíme ho pomáhať starým ženám pri prechádzaní cez ruiny. Spolu s dôchodcom postaviť v rozbombardovanom byte spadnutú skriňu. S jedným z protagonistov popíjať v jeho zdevastovanom obydlí. S malými deťmi v kryte počúvať rozprávku, ktorú im číta mama. 

Prítomnosť režiséra priamo v obraze nie je snahou o autorskú sebaštylizáciu nebojácneho vojnového reportéra, ale signatúrou spečaťujúcou platnosť jeho očitého svedectva a poznania vojny. Mravec sa dlhodobo venuje reportážnej fotografii z krízových oblastí. Roku 2016 debutoval filmom Mir vam, ktorý zachytával udalosti Euromajdanu a bojov na Donbase. Následne nakrútil o vojne v Sýrii filmovú reportáž s titulom Stratený domov. Ruská invázia na Ukrajinu vo februári 2022 vyprovokovala pokračovanie Mravcovho debutového filmu, ktoré naň nadväzuje nielen témou a titulom, ale aj formálne. Ide o chronologicky usporiadaný sled epizód spojených s protagonistami a protagonistkami, ktorých režisér stretol počas svojho putovania krajinou. Okrem komentára opäť využíva aj fotografie a prostredníctvom titulkov a mapy orientuje publikum v časopriestorových súradniciach svojho pohybu. Táto kronika prvého roku vojny funguje v komplementárnom vzťahu filmu a fotografie: prostredníctvom fotografií zachytáva obraz postapokalyptického sveta a stopy vojny v tvárach a telách ľudí, ktorí v ňom žijú a umierajú; prostredníctvom filmu sprostredkúva rozhovory a dodáva fotografiám ľudský kontext. Prístup vojnového fotografa priznáva nielen zakomponovaním statických snímok, ale aj prostredníctvom charakteristického zvuku spúšte fotoaparátu. Oproti prvému ukrajinskému filmu však presúva ťažisko z fotografií na filmovú reportáž. Zatiaľ čo film Mir vam výrazne rytmizoval fotografiami a zameriaval sa tak najmä na obraz vojny, čím si od nej nevyhnutne udržiaval určitý odstup, v Mir nam venuje viacej priestoru interakciám s ľuďmi a nahrádza kompozične efektnejšie statické zábery neraz nedokonalými pohyblivými obrazmi. Toto tvorivé riešenie síce pôsobí dramaturgicky menej elegantne, zdôrazňuje však významný posun vyjadrený aj samotným filmom. Mir nam už nie je len želaním mieru Ukrajine, ale sprítomňuje vedomie toho, čo explicitne zaznie v závere ústami jedného z respondentov: že vojna na Ukrajine sa týka aj nás – na Slovensku a aj v Európe.

Ak chápeme dokumentárny film ako nástroj spoznávania skutočnosti, jeho reportážnym formám môžeme prisúdiť poznávanie tejto skutočnosti sprostredkovaním jej prežívania. V prípade Mir nam nemáme do činenia s poznaním vojny na Ukrajine poetickým filtrom ako v Svetloplachosti Ivana Ostrochovského a Pavla Pekarčíka. Ale ani s dokumentačnou metódou cyklu Tí, ktorí zostali od Viery Dubačovej. Mravcov reportážny prístup namiesto analytického odstupu ponúka mozaiku osudov a rôznych postojov k vojne. Namiesto prieniku do podstaty vojny sprostredkúva zážitok každodennosti vojnového stavu. Súčasťou každodennosti sú hrôzy: stĺpy hanby, na ktorých sú podľa kozáckeho zvyku vystavení tí, čo využili vojnové ohrozenie na krádeže; skaličené telá tých, čo prežili; zmrzačené mŕtvoly ukrajinských vojakov v márnici. Avšak patria do nej aj poetické banality: náhodné stretnutie dvoch túlavých psov uprostred spustošenej ulice; či pokojné rozhovory pri cigarete, ktoré dočasne stíšia aj vojnové ničenie. 

Mravcom zachytené frontové línie sú po vyše dvoch rokoch trvania vojny prekreslené. Obrazy prežívania hrôz i banalít vojny a sila jeho svedectva sú však aj dnes cennou protiváhou nezúčastneného televízneho spravodajstva. Aj vykalkulovaných politických sloganov a fráz o mieri, ktoré legitimizujú ruskú agresiu na úkor mieru pre nás všetkých.

 

MIR NAM
Slovensko, 2024
RÉŽIA A KAMERA: Juraj Mravec ● ZVUK: Juraj Mravec, Boris Vereš ● HUDBA: Boris Vereš, Marek Hradský
MINUTÁŽ: 70 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 2. 5. 2024

 

Hodnotenie: 80%

FOTO: Peacemaker films / Juraj Mravec

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...
Letná filmová škola

50 rokov filmovej nezávislosti LFŠ

„Keď sme premýšľali, ako jubilejný ročník poňať, prvé rozhodnutie bolo, že základná koncepcia programu sa nezmení, len každú sekciu naplníme maximálne atraktívnym obsahom,“ približuje pre Film.sk programová riaditeľka Iva Hejlíčková a pokračuje: „Navyše sme zaradili sekciu Comeback, do ktorej sme pozvali zahraničných hostí, ktorí v minulosti LFŠ už navštívili. Teraz sa sem vrátia a premietnu svoj nový film a k nemu ešte jeden, ktorý by radi dali divákom.“ Divákov tak čakajú stretnutia s Fridrikom Thór Fridrikssonom, Pedrom Costom, Seanom Ellisom, Mohsenom Makhmalbafom alebo Petrom Stricklandom. Tento britský režisér si ako filmový darček vybral film zo Slovenska – Solanov Prípad Barnabáš Kos. Do tvorby programu sa tentokrát zapojili aj samotní obyvatelia Uherského Hradišťa. Hlasovaním v ankete si vybrali tituly, ktoré si počas podujatia môžu pozrieť v kine na Masarykovom námestí.   Letná filmová škola predstaví napríklad retrospektívy venované Federicovi Fellinimu, Davidovi Lynchovi, Novému Hollywoodu, Jasudžirovi Ozuovi aj Chantal Akerman.  Všetky programové sekcie nájdete na Programové sekce 2024 - Letní filmová škola Uherské Hradiště (lfs.cz) Spomienka na Jana Kačera i gesto k slovenskej kinematografii S významným jubileom sa spája tiež ocenenie, ktoré organizátor festivalu, Asociácia českých filmových klubov, udelí výnimočným osobnostiam, čo zanechali hlbokú a trvalú stopu, nielen, v českom filme. „Tým prvým je Jiří Suchý, ktorého tvorivá dráha je natoľko komplexná, že ho...

Témou Letného filmového festivalu 4 živly bude Cesta

Letný filmový festival 4 živly sa už 26 rokov koná v auguste v Banskej Štiavnici. Tento rok bude v termíne 7. – 11. 8. a jeho témou bude Cesta. „Kurátorský výber filmov tento rok publikum zavedie na cesty do skutočne rôznorodých destinácií v skutočne rôznorodých snímkach. Po rozľahlej americkej krajine sa bude môcť túlať s hrdinami a hrdinkami klasických filmov Bezstarostná jazda (r. Dennis Hopper, 1969), Lost Highway (r. David Lynch, 1997) či Mŕtvy muž(r. Jim Jarmusch, 1995), ale aj noviniek, ktoré zarezonovali na svetových festivaloch v posledných rokoch – Lillian (r. Andreas Horvath, 2019) či Bežec (r. Marian Mathias, 2022). K protinožcom do Austrálie ho zavedú kultové snímky Šialený Max (r. George Miller, 1979) a Dobrodružstvá Priscilly, kráľovnej púšte (r. Stephan Elliott, 1994), každá z celkom iného žánrového súdka,“ uviedli organizátori. Festival v programe nezabudol ani na Áziu (Dobytie Everestu, r. George Lowe, 1953), Afriku (senegalská snímka Návrat hyeny (r. Djibril Diop Mambéty, 1973, ktorá je u nás napriek nespornému významu pre svetovú kinematografiu trestuhodne neznámou) a Európu. Domáci kontinent bude zastupovať aj kolekcia krátkometrážnych filmov z archívu Slovenského filmového ústavu a dve premiéry slovenských snímok. Zmenou prešla pozícia umeleckého riaditeľa festivalu, ktorú organizačný tím nastavil ako štafetovú – každý rok ju preberie iný člen či členka dramaturgického tímu. Prvým členom štafety...
Záber z filmu Hurikán

48. MFAF Annecy

Tento ročník festivalu bol tiež príležitosťou vzdať hold Portugalsku, hosťujúcej krajine, a tancu, ktorý bol ďalšou hlavnou témou. Odozva na festival a bohatá návštevnosť len potvrdzuje jeho postavenie ako hlavného centra svetovej animácie. Na záverečnom ceremoniáli získal Krištáľ celovečerný film Memoir of a Snail od Adama Elliota, zatiaľ čo digitálna artová 3D animácia pre dospelých Flow od Gintsa Zilbalodisa si odniesla až štyri ceny. Krištáľ za krátky film udelili portugalskému filmu Percebes od Alexandry Ramires a Laury Gonçalves. Pre slovenskú animáciu bol tento rok významným míľnikom, keď v Annecy predstavili rekordné množstvo slovenských a koprodukčných filmov, pričom tri zo šiestich slovenských filmov získali ocenenia. Prvým oceneným filmom bol Keď život chutí. Tento česko-slovensko-francúzsky koprodukčný film v réžii Kristiny Dufkovej a v slovenskej produkcii spoločnosti NOVINSKI získal Cenu poroty v kategórii Contrechamps. Film sa venuje témam zdravej lásky k sebe samému a v Annecy mal svetovú premiéru. O jeho distribúciu prejavilo záujem viac ako pätnásť krajín vrátane Japonska, Španielska, Portugalska, krajín severnej Európy, Stredného východu, bývalej Juhoslávie, Francúzska, Beneluxu a ďalších. Ďalším oceneným bol krátky film Ahoj leto v réžii Martina Smatanu a Veroniky Zacharovej, ktorý získal Cenu mladého publika. Pre Smatanu je to po filme Šarkan v roku 2019 už...
Zobraziť všetky články