Záber z filmu Mir nam.

Mir nam

„Ak vaše fotografie nie sú dosť dobré, nie ste dosť blízko.“

Katarína Mišíková

Písmo: A- | A+

Na tento výrok slávneho vojnového reportéra Roberta Capu som myslela počas sledovania filmu Juraja Mravca Mir nam, ktorý zachytáva prvý rok totálnej vojny na Ukrajine. Čo znamená byť dosť blízko?

Ísť s fotoaparátom a kamerou priamo na frontovú líniu? Zaznamenávať explicitné obrazy vojnového ničenia? Dostať sa do intímnej sféry protagonistov a protagonistiek? Porozumieť podstate ozbrojeného konfliktu? Hoci toto všetko režisér robí, formu jeho priblíženia k dokumentovanému svetu to celkom nevystihuje. Blízkosť totiž pre neho znamená, že sa sám stáva súčasťou príbehov, ktoré svojím filmom sprostredkúva.

Juraj Mravec vpisuje svoju prítomnosť do udalostí ukrajinskej vojny: film začína rozprávaním o tom, ako sa dozvedel, že Rusko napadlo Ukrajinu, a ako sa okamžite vydal do vojnou zasiahnutých oblastí. Jednoducho preto, lebo je vojnový fotograf. Neskôr ho sledujeme, ako učupený medzi stromami počúva zvuk rakiet a dúfa, že ho žiadna nezasiahne. Vidíme ho pomáhať starým ženám pri prechádzaní cez ruiny. Spolu s dôchodcom postaviť v rozbombardovanom byte spadnutú skriňu. S jedným z protagonistov popíjať v jeho zdevastovanom obydlí. S malými deťmi v kryte počúvať rozprávku, ktorú im číta mama. 

Prítomnosť režiséra priamo v obraze nie je snahou o autorskú sebaštylizáciu nebojácneho vojnového reportéra, ale signatúrou spečaťujúcou platnosť jeho očitého svedectva a poznania vojny. Mravec sa dlhodobo venuje reportážnej fotografii z krízových oblastí. Roku 2016 debutoval filmom Mir vam, ktorý zachytával udalosti Euromajdanu a bojov na Donbase. Následne nakrútil o vojne v Sýrii filmovú reportáž s titulom Stratený domov. Ruská invázia na Ukrajinu vo februári 2022 vyprovokovala pokračovanie Mravcovho debutového filmu, ktoré naň nadväzuje nielen témou a titulom, ale aj formálne. Ide o chronologicky usporiadaný sled epizód spojených s protagonistami a protagonistkami, ktorých režisér stretol počas svojho putovania krajinou. Okrem komentára opäť využíva aj fotografie a prostredníctvom titulkov a mapy orientuje publikum v časopriestorových súradniciach svojho pohybu. Táto kronika prvého roku vojny funguje v komplementárnom vzťahu filmu a fotografie: prostredníctvom fotografií zachytáva obraz postapokalyptického sveta a stopy vojny v tvárach a telách ľudí, ktorí v ňom žijú a umierajú; prostredníctvom filmu sprostredkúva rozhovory a dodáva fotografiám ľudský kontext. Prístup vojnového fotografa priznáva nielen zakomponovaním statických snímok, ale aj prostredníctvom charakteristického zvuku spúšte fotoaparátu. Oproti prvému ukrajinskému filmu však presúva ťažisko z fotografií na filmovú reportáž. Zatiaľ čo film Mir vam výrazne rytmizoval fotografiami a zameriaval sa tak najmä na obraz vojny, čím si od nej nevyhnutne udržiaval určitý odstup, v Mir nam venuje viacej priestoru interakciám s ľuďmi a nahrádza kompozične efektnejšie statické zábery neraz nedokonalými pohyblivými obrazmi. Toto tvorivé riešenie síce pôsobí dramaturgicky menej elegantne, zdôrazňuje však významný posun vyjadrený aj samotným filmom. Mir nam už nie je len želaním mieru Ukrajine, ale sprítomňuje vedomie toho, čo explicitne zaznie v závere ústami jedného z respondentov: že vojna na Ukrajine sa týka aj nás – na Slovensku a aj v Európe.

Ak chápeme dokumentárny film ako nástroj spoznávania skutočnosti, jeho reportážnym formám môžeme prisúdiť poznávanie tejto skutočnosti sprostredkovaním jej prežívania. V prípade Mir nam nemáme do činenia s poznaním vojny na Ukrajine poetickým filtrom ako v Svetloplachosti Ivana Ostrochovského a Pavla Pekarčíka. Ale ani s dokumentačnou metódou cyklu Tí, ktorí zostali od Viery Dubačovej. Mravcov reportážny prístup namiesto analytického odstupu ponúka mozaiku osudov a rôznych postojov k vojne. Namiesto prieniku do podstaty vojny sprostredkúva zážitok každodennosti vojnového stavu. Súčasťou každodennosti sú hrôzy: stĺpy hanby, na ktorých sú podľa kozáckeho zvyku vystavení tí, čo využili vojnové ohrozenie na krádeže; skaličené telá tých, čo prežili; zmrzačené mŕtvoly ukrajinských vojakov v márnici. Avšak patria do nej aj poetické banality: náhodné stretnutie dvoch túlavých psov uprostred spustošenej ulice; či pokojné rozhovory pri cigarete, ktoré dočasne stíšia aj vojnové ničenie. 

Mravcom zachytené frontové línie sú po vyše dvoch rokoch trvania vojny prekreslené. Obrazy prežívania hrôz i banalít vojny a sila jeho svedectva sú však aj dnes cennou protiváhou nezúčastneného televízneho spravodajstva. Aj vykalkulovaných politických sloganov a fráz o mieri, ktoré legitimizujú ruskú agresiu na úkor mieru pre nás všetkých.

 

MIR NAM
Slovensko, 2024
RÉŽIA A KAMERA: Juraj Mravec ● ZVUK: Juraj Mravec, Boris Vereš ● HUDBA: Boris Vereš, Marek Hradský
MINUTÁŽ: 70 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 2. 5. 2024

 

Hodnotenie: 80%

FOTO: Peacemaker films / Juraj Mravec

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Otázka budúcnosti (r. Maroš Brázda) / Zdroj: ASFK

A posledný zhasne?

„Po dokumente Pravda je to najdôležitejšie, ktorý mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary, prichádza režisér Maroš Brázda so závažnou a aktuálnou sociálnou témou. Má však širšie pole záberu, ako to bolo v predchádzajúcom filme, ktorý bol portrétom významného režiséra,“ píše v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond producent Ján Meliš. „Nový projekt poukazuje na celé Slovensko, ktoré práve teraz prechádza turbulentnými časmi, aké v jeho novodobej histórii nemajú obdobu, a v jeho spoločnosti vládne enormné napätie a situácia v nej je nestabilná a nepredvídateľná,“ dodáva Meliš. V čase, keď explikáciu písal, nemohol vedieť, že situácia bude eskalovať a v rámci záberov dokumentujúcich politicko-spoločenskú situáciu v krajine, film zaznamená aj atentát na premiéra. V centre Brázdovho záujmu je pätica nadchádzajúcich maturantov. Nevybral si ich náhodne – jedným z nich je jeho syn David. Náhoda však bola, že termín posledných parlamentných volieb, 30. 9. 2023, pripadol na rovnaký dátum, aký si budúci maturanti ešte predtým zvolili za termín svojej trochu predčasnej stužkovej. A táto náhoda bola jedným z impulzov na vznik filmu, ktorého producentom je spoločnosť Artileria a koproducentom STVR. Na parlamentné voľby, ktoré boli vnímané ako kľúčové vo vzťahu k ďalšiemu smerovaniu krajiny, Brázda nazerá z pohľadu prvovoličov. Nie sú však kľúčovou témou filmu, skôr východiskom na otváranie tém spojených so...
Foto: Jiří Šeda, Film Europe

Cez mikrokozmos kuchyne som chcel povedať čosi viac o modernom svete

Čo vás zaujalo na divadelnej hre britského dramatika Arnolda Weskera, ktorá film inšpirovala? Hru som objavil v čase svojich divadelných štúdií v Londýne. Pracoval som v kuchyni, aby som si pomohol pri splácaní školného. Aha, tak vás niekde vo filme „nájdeme“? Áno, som prítomný v niektorých charakteroch a niektorých momentoch, určite v postave mexického dievčaťa, ktoré sa príde do reštaurácie pýtať na prácu. Je nová a vykoľajená celou tou mašinériou, ktorá sa javí spočiatku ako nepriateľská, rýchla, hlučná. Takto tá práca v reštaurácii a neskôr v bare ostala v mojej pamäti a vždy som s tým chcel niečo podniknúť. Na hre, na tomto materiáli ma zaujímalo, že sa autor nesnažil prostredie „glamourizovať“, nejako ho vylepšovať a zatraktívňovať, skôr naopak. So snahou vidieť ho ako reprezentáciu stravovacieho priemyslu, kde sa kladie dôraz na kvantitu, nie na kvalitu, som sa stotožnil. Je to priemerná reštaurácia, zbavená lesku toho, čo často vidíme v médiách. Cez toto prostredie, tento mikrokozmos, som chcel povedať čosi viac o modernom svete. A jeho charakteristika dvoma slovami? Neskorý kapitalizmus. Presne nato som pri sledovaní vášho filmu myslela. Sledujeme v ňom skupinu ľudí, ktorí sú podriadení nejakej hierarchizácii, musia poslúchať a musia slúžiť. Je v tom čosi odhumanizované, a to nechcem použiť slovo nehumánne, lebo by to bolo príliš. Rozmýšľala som, čo presne takýto pocit vyvoláva... Bude to...
Zobraziť všetky články