O prístupnosti v slovenskej audiovízii sa stále dostatočne veľa nehovorí. Preto možno niekoho prekvapí, že je nám v skutočnosti vlastná a tvorí v podstate organickú súčasť distribučnej stratégie.
Všetky cudzojazyčné filmy prinášame slovenskému publiku so slovenskými prekladovými titulkami. A, naopak, naše filmy vypúšťame do sveta s anglickými dialógovými listinami, aby boli potenciálne prístupné aj publikám v iných krajinách. Aj mňa pôvodne priviedlo do oblasti audiovizuálnej prístupnosti práve titulkovanie filmov na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. Spolupracujeme na ňom s Katedrou translatológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre pod vedením Doc. Emílie Perez, PhD.
Emília Perez predstavila nášmu organizačnému tímu hneď v úvodnom roku spolupráce možnosť pripojiť pri niekoľkých festivalových tituloch okrem prekladových titulkov aj špeciálne popisné titulky. Touto cestou sme ich mohli sprístupniť pre ľudí s poruchami sluchu. Princíp prístupnosti veľmi rýchlo, logicky a organicky expandoval do štruktúr festivalovej organizácie. Spolu s prístupnosťou programu Jedného sveta však rástlo aj uvedomenie si, aké štrukturálne prekážky jej kladie inštitucionálne zázemie, ale aj mentálne nastavenie nášho profesionálneho prostredia.
Šesť modulov
Korene tohto problému vidím v nedostatočnej informovanosti a absencii tejto témy vo umeleckom a kultúrnom vzdelávaní. A tak som sa rozhodla začať od seba. Na radu Emílie Perez som podstúpila časť ročného diaľkového vzdelávacieho programu Prístupnosť médií, umenia a kultúry na univerzite v talianskej Macerate. Docentka Perez tam pôsobí ako jedna z lektoriek.
Tento magisterský program pozostáva zo šiestich modulov: 1. Štúdiá prístupnosti, 2. Audiovizuálna prístupnosť, 3. Prístupnosť múzeí a kultúrneho dedičstva, 4. Prístupnosť živých podujatí a múzických umení, 5. Výcvik manažérstva prístupnosti, 6. Tlmočenie do posunkovej reči pre médiá a umenie. Ja som v roku 2025 absolvovala dva z nich. Išlo o moduly dva a päť, ktoré v najväčšej miere súvisia s praxou v oblasti audiovízie.
Každý z modulov obsahoval päťdesiat až šesťdesiat hodín, rozdelených na poldňové lekcie. Viedli ich expertky a experti z rôznych krajín Európy a pomerne dobre pokrývali teóriu aj prax v jednotlivých odvetviach. Prednášajúci pritom bez výnimky začínali svoj ponor do témy ukotvením v legislatívnych rámcoch. Tým základným je Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Členské krajiny sa na ňom uzniesli v roku 2009 a na Slovensku nadobudol platnosť v roku 2010.
Podnetné boli tiež diskusie s lektormi a študentmi z rôznych častí sveta (Grécko, Rumunsko, Taliansko, Kolumbia) o miere implementácie Dohovoru do kultúrnej praxe v jednotlivých krajinách. V tomto kontexte viditeľne vyčnievala prax Veľkej Británie, kde je už prístupnosť na všetkých úrovniach spoločenského života takmer samozrejmosťou. Usmerňuje ju množstvo domácich legislatívnych rámcov, implementujú ju inštitúcie a systematicky ju kontroloujú. V poslednej dobe sa však veľmi pohlo vpred aj susedné Poľsko.
Modul 2 – Audiovizuálna prístupnosť
Modul otvorila už spomínaná Emília Perez svojou teoretickou prednáškou o intralingválnom titulkovaní filmov. To znamená, že nás voviedla do problematiky titulkovania v rámci toho istého jazyka, akým je jazyk filmu so zámerom sprístupnenia pre osoby, pre ktoré je hovorené slovo v danom jazyku z nejakého dôvodu neprístupné (napr. pri poruchách sluchu, pre ľudí sledujúcich obsah v hlučnom prostredí, ale tiež, keď sa niekto ešte len učí jazyk a potrebuje sa oprieť o napísaný text). Takéto titulky neobsahujú len preklad hovoreného prejavu, ale aj opis ostatných zvukových zložiek filmu, ako je hudba, atmosféra, či ruchy.
Opis rôznych zvukových modov sa odlišuje zvyčajne viacerými formálnymi postupmi. Rôzne krajiny alebo platformy (Netflix, verejnoprávne televízie) majú vlastné smernice a technické usmernenia. Týkajú sa napr. typu a veľkosti písma, množstva znakov v riadku či rýchlosti, akou sa titulky striedajú. Pre vytvorenie kvalitných titulkov je nevyhnutné nielen dôsledne ovládať zodpovedajúce formálne usmernenia, ale tiež vedieť úsporne vystihnúť a pritom imaginatívne pomenovať to najpotrebnejšie zo zvukovej zložky. Prioritu majú zvuky, ktoré významným spôsobom posúvajú naratív filmu.
Praktické lekcie titulkovania
Po teoretických prednáškach nasledovali praktické lekcie intralingválneho titulkovania s Robertom Dawom. Tu sme si mali možnosť v špeciálnej aplikácii Ooona overiť praktické implikácie teoretických východísk.
Do sveta interlingválneho titulkovania, teda z jedného jazyka do druhého, nás vo svojej košatej teoretickej prednáške zaviedol Alejandro Bolaños García Escribano. Praxi sme sa venovali (opäť v aplikácii Ooona) s Kristijanom Nikoličom, expertom s bohatými skúsenosťami zo spolupráce s platformou Netflix. Jeho praktické lekcie boli intenzívne a vďaka možnosti titulkovať časti obľúbených filmov a seriálov, akými sú napríklad Sex v meste alebo Fleabag aj zábavné a pútavé. Viaceré spolužiačky v programe pochádzali práve z prostredia prekladateľstva a titulkovania. Napriek tomu podľa nich tieto cvičenia významne rozšírili či aktualizovali ich poznatky z oboru a boli pre ne náročné.
Pre tie z nás, ktoré sa v praxi s titulkovaním stretli po prvý raz, boli cvičenia veľkou výzvou. Zároveň bolo základom, na ktorom by sa dalo dobre stavať, ak by sme sa v budúcnosti chceli aktívne venovať titulkovaniu. Osobne však pre moju profesionálnu prax kultúrnej manažérky v audiovízii považujem za najväčší prínos týchto sond do interlingválneho a intralingválneho titulkovania uvedomenie si komplexnosti tejto práce. Vykonáva sa naraz vo viacerých kontextoch od technologických cez lingvistické a kulturologické až po etické. Oboznámenie sa so všetkými týmito kontextmi odkrýva tiež priepastný rozdiel v kvalite titulkov, s ktorými sa bežne ako užívatelia stretávame (či už kvôli čoraz častejšiemu nedbanlivému využívaniu AI nástrojov alebo množstvu amatérsky vytvorených titulkov v internetovom prostredí) a podnecuje podporu zavedenia určitých základných štandardov do sprístupňovania filmov s titulkami v slovenskej distribúcii.
Ako čo najmenej slovami opísať filmový obraz?
Druhá časť modulu pokrývala problematiku audiokomentárov. Slúžia na sprístupnenie audiovizuálnych obsahov pre osoby so zrakovým znevýhodnením, ako sú nevidiaci, ale napríklad aj starší ľudia, ktorým postupne slabne zrak, alebo ľudia, ktorí z nejakých dôvodov preferujú hovorené slovo pred čítaním prekladových titulkov. Aj do tejto problematiky sme prenikli najskôr cez obsažnú teoretickú prednášku hlavnej odbornej garantky tohto študijného programu, Francescy Raffi.
Potom sme si nadobudnuté poznatky preverili v praxi s mimoriadne skúsenou britskou tvorkyňou audiokomentárov z BBC, Louise Freyer. Ak by som mala tieto inšpiratívne lekcie zhrnúť do niekoľkých slov, učili sme sa, ako čo najmenej slovami opísať filmový obraz. Audiokomentár musí nechávať dostatok priestoru pre pôvodný filmový zvuk (hudba, ruchy, atmosféra, dialógy) a nevenovať sa zbytočne významom, ktoré si publikum dokáže domyslieť a odvodiť práve zo zvukovej zložky filmu.
Dobrý audiokomentár dokáže jedným slovom vyvolať v mysli poslucháča rovnako obraz ako emócie potrebné na správne pochopenie a precítenie filmárom či filmárkou zamýšľaného významu. To tiež súvisí s jedným z hlavných princípov tvorby audiokomentára:
Ilustračné foto. Foto: MFDF Jeden svet
