Záber z filmu Alenka a zázrak z cudzej krajiny. Foto: ASFK

recenzia Alenka a zázrak z cudzej krajiny

Tam a späť – a potom zas tam

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Dokumentárny film režiséra Daniela Dluhého Alenka a zázrak z cudzej krajiny je viacnásobným road movie – vonkajším aj vnútorným, smerujúcim do cieľa, ale potom zas rýchlo naspäť do oveľa bezpečnejšieho bodu štartu.

Mladá žena Alena Horváthová pochádza zo Spiša. Po mnohých osudových peripetiách dnes žije v Nemecku, pracuje, má vlastné bývanie, milujúcich ľudí po boku. A vydáva sa na výlet na Slovensko, ozajstný poznávací zájazd – do detského domova, kde vyrastala; do azylového domu, kde našla útočisko; do chudobnej rómskej osady, kde žije jej biologická rodina. Okrem filmového štábu ju na ceste sprevádza aj tútor Michael Jagdmann, ktorý spolu s manželkou Marion zohral v Alenkinom živote zásadnú úlohu, taký deus et machina.

Scenáristi Daniel Dluhý a Lukáš Marhefka vkročili svojím filmom do hneď niekoľkých trinástych komnát – dôvody a spôsoby štátom riadeného odoberania detí z pôvodných rodín, verejné vzdelávanie vo vylúčených komunitách, inštitucionálna starostlivosť o opustené deti, záchytná pomoc pre problematickú mládež, sanácia rodinného prostredia či vlastne jej donebavolajúca absencia, etnická inakosť, problém chudoby, žiaľ, už generačnej, no a napokon napríklad otázky vzťahovej väzby ne/nadobudnutej v útlom detstve, ktoré, možno viac než si vieme predstaviť, hýbu naším svetom.

Na šesťdesiatminútovú snímku je to veľké sústo, preto nečudo, že sa autori pri viacerých vstupoch do tých trinástych komnát dopustili aj omylov, či skôr formátom vynútených chýb ako v tenise, zjednodušení, ktoré, domnievam sa, publiku neveľmi zorientovanému vo vyššie načrtnutých oblastiach uniknú a dovolia mu vnímať v prvom rade Alenkino víťazné ťaženie a nádej na ešte krajšie zajtrajšky. Podotýkam, že je to tak úplne v poriadku.

Alenka sa narodila v biednej rómskej osade. Má troch súrodencov, dvaja žijú v adoptívnych rodinách, najmladšia sestra ostala doma, Alenka strávila detstvo v detskom domove, kde sa na ňu usmialo šťastie





Alenka a zázrak z cudzej krajiny (Slovensko, 2025)

RÉŽIA Daniel Dluhý ● SCENÁR Daniel Dluhý, Lukáš Marhefka ● PRODUCENT Lukáš Marhefka ● KAMERA Juraj Mravec ● HUDBA Ester Wiesnerová ● STRIH Dominik Jursa ● ZVUK Samuel Škubla ● ÚČINKUJÚ Alena Horváthová, Michael Jagdmann

MINUTÁŽ 68 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 24. apríla 2025

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Alenka a zázrak z cudzej krajiny. Foto: Robo Kočan / ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články