Tam a späť – a potom zas tam

Dokumentárny film režiséra Daniela Dluhého Alenka a zázrak z cudzej krajiny je viacnásobným road movie – vonkajším aj vnútorným, smerujúcim do cieľa, ale potom zas rýchlo naspäť do oveľa bezpečnejšieho bodu štartu.

Mladá žena Alena Horváthová pochádza zo Spiša. Po mnohých osudových peripetiách dnes žije v Nemecku, pracuje, má vlastné bývanie, milujúcich ľudí po boku. A vydáva sa na výlet na Slovensko, ozajstný poznávací zájazd – do detského domova, kde vyrastala; do azylového domu, kde našla útočisko; do chudobnej rómskej osady, kde žije jej biologická rodina. Okrem filmového štábu ju na ceste sprevádza aj tútor Michael Jagdmann, ktorý spolu s manželkou Marion zohral v Alenkinom živote zásadnú úlohu, taký deus et machina.

Scenáristi Daniel Dluhý a Lukáš Marhefka vkročili svojím filmom do hneď niekoľkých trinástych komnát – dôvody a spôsoby štátom riadeného odoberania detí z pôvodných rodín, verejné vzdelávanie vo vylúčených komunitách, inštitucionálna starostlivosť o opustené deti, záchytná pomoc pre problematickú mládež, sanácia rodinného prostredia či vlastne jej donebavolajúca absencia, etnická inakosť, problém chudoby, žiaľ, už generačnej, no a napokon napríklad otázky vzťahovej väzby ne/nadobudnutej v útlom detstve, ktoré, možno viac než si vieme predstaviť, hýbu naším svetom.

Na šesťdesiatminútovú snímku je to veľké sústo, preto nečudo, že sa autori pri viacerých vstupoch do tých trinástych komnát dopustili aj omylov, či skôr formátom vynútených chýb ako v tenise, zjednodušení, ktoré, domnievam sa, publiku neveľmi zorientovanému vo vyššie načrtnutých oblastiach uniknú a dovolia mu vnímať v prvom rade Alenkino víťazné ťaženie a nádej na ešte krajšie zajtrajšky. Podotýkam, že je to tak úplne v poriadku.

Alenka sa narodila v biednej rómskej osade. Má troch súrodencov, dvaja žijú v adoptívnych rodinách, najmladšia sestra ostala doma, Alenka strávila detstvo v detskom domove, kde sa na ňu usmialo šťastie