„Za nepatetický príbeh, ktorý nepodľahol zjednodušenému výkladu,“ ocenila porota 37. ročníka najstaršej slovenskej filmovej a televíznej ceny Igric film režiséra Martina Gondu Potopa. Snímka získala cenu Igric za réžiu v kategórii hraných filmov pre kiná. Počas odovzdávania cien Igric 2026, ktoré sa konalo v piatok 18. septembra v bratislavskom Štúdiu L+S, bodovali tvorcovia Potopy ešte niekoľkokrát.
„Príbeh presahuje do svetového kontextu zániku identity v mene globalizácie. Jeho hraný debut je zrelou výpoveďou hlboko premýšľajúceho tvorcu. Martin Gonda dosiahol vystavaním príbehu o strate domova autentickú až dokumentárnu výpoveď. Ponúka istý stav kultúrneho dedičstva, vážny generačný vývoj, koláž a fresku jednej doby,“ zdôvodnila porota ocenenie Potopy.
Igric 2026 pre Sáru Chripákovú a Milana Ondríka
Igrica za ženský herecký výkon vo filmovom alebo televíznom diele si odniesla Sára Chripáková za hlavnú postavu v Potope. Porota ju označila nielen za obrovský prínos pre Potopu, ale tiež za objav roka. „Režisérovi Martinovi Gondovi sa podarilo filmom priniesť viacero pozitív do slovenskej kinematografie, no k tým najväčším patrí práve objavenie jej hereckého talentu,“ uviedla porota.
V mužskej hereckej kategórii získal cenu Igric Milan Ondrík za film Terezy Nvotovej Otec. „Milan Ondrík verne stvárňuje muža, ktorému sa v sekunde rozsype celý život. Jeho herecký výkon nie je v žiadnom ohľade minimalistický – predvádza paniku, beznádejný smútok, neznesiteľnú vinu aj užialenú apatiu. Zároveň však jeho výkon nie je exhibicionistickým preháňaním, nemusí kričať, aby sme ho počuli,“ uviedla porota. „Urobiť z nenávideného človeka postavu, ktorú je publikum aspoň ochotné vypočuť a možno aj trochu pochopiť, je –nielen v našom spoločenskom podnebí – znakom mimoriadneho hereckého prístupu a nadania,“ dodala.
Igric 2026 pre Martina Kollara a Patrika Pašša ml.
Cenu Igric za filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu získal režisér a kameraman Martin Kollar s filmom Letopis. „Asociatívna montáž pôsobí ako brána do hlbšej, intuitívnej cesty vlastného vnútra. Namiesto lineárneho príbehu nám ponúka voľné asociácie – fragmenty, obrazy, emócie, ktoré sa spájajú v osobitú, jedinečnú skúsenosť pre každého diváka. Takto sprostredkovaný svet sa vlastne stáva našim vlastným zrkadlom, kde sa sami veľmi detailne pozorujeme. A to je vzácna chvíľa, ktorá je hodná najvyššieho ocenenia,“ píše sa v zdôvodnení poroty.
V kategórii animovanej tvorby si cenu Igric 2026 odniesol Patrik Pašš ml. za réžiu v rámci medzinárodnej koprodukcie – poviedkového filmu Príbehy z čarovnej záhrady. „K úspechu filmu významnou mierou prispel slovenský tvorivý tím pod vedením režiséra a scenáristu Patrika Pašša ml. Cítiť, že všetci sa stotožnili s láskavým humorom knižnej predlohy a veľmi citlivo dokázali interpretovať aj pre deti náročnejšie témy, ako staroba, strata blízkych, konflikty v rodine, strach, ale aj malé šibalstvá. Snažili sa ich podať odľahčene, láskavo, niekedy s humorom, niekedy metaforou. Ale predovšetkým obrazmi plnými nekonečnej hravej fantázie,“ zdôvodnila porota.
Odbornej porote tento rok predsedal režisér Jaro Rihák. Jej členmi boli režisér Adam Hanuljak, animátorka Gabriela Klaučová, dramaturgička Olga Kmeťová, režisér Róbert Šveda, dramaturgička Tatiana Rusnáková a filmový teoretik Martin Šmatlák.
Igric 2026 pre Ivana Fintu
Cenu Igric za televíznu dramatickú tvorbu udelili Ivanovi Fintovi za kameru v televíznom seriáli Neuer. „Tvorcovia televízneho seriálu Neuer sa pokúsili do slovenského audiovizuálneho prostredia priniesť dielo v štýle temného kriminálneho thrilleru zasadeného do obdobia, keď u nás naberali intenzitu prejavy toho najhrubšieho organizovaného zločinu. (…) Na vytvorení tejto atmosféry má spolu s režisérom Michalom Kollárom výnimočný tvorivý podiel kameraman Ivan Finta. Jeho vizuálny štýl je nielen prirodzenou súčasťou rozprávania deja, ale v štýle severských kriminálnych seriálov kladie dôraz na autentickosť prostredia, dynamiku snímania na strohú či priam drsnú obrazovú štylizáciu,“ zdôvodnila porota. Ivan Finta podľa nej „prináša modernú obrazovú štylizáciu do slovenskej televíznej dramatickej tvorby“.
Igric 2026 pre Dušana Dušeka a cena pre Martina Gazíka
Cenu Igric za celoživotný prínos slovenskej kinematografii získal spisovateľ, scenárista, pedagóg a básnik Dušan Dušek. „Desaťročia sedí Dušek na viacerých stoličkách, raz je prozaikom, inokedy scenáristom a pedagógom. Nepíše o veľkých a hlasných dobových témach visiacich vo vzduchu. Sám je tichý a taká je aj jeho tvorba,“ uvádza sa v zdôvodnení poroty. „Jeho Vlakári, Sojky v hlave a predovšetkým Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ a Krajinka priniesli do krajiny filmu a živého jazyka nezabudnuteľné postavy, reálne a pritom magické. (…) A ešte jedno dôležité, jeho príbehy sú neprenosné, odohrávajú sa na mape konkrétnej krajine detstva, voňajú krajom za aj pred horami, pravda, podľa toho odkiaľ sa dívame.“
Ústredie slovenskej televíznej tvorby udelilo počas večera cenu za celoživotné dielo kameramanovi Martinovi Gazíkovi. Viac o Martinovi Gazíkovi si prečítajte tu.
Cena pre Janu Dudkovú za knihu o Viere Čákanyovej
Popri Igricoch sa udeľovali aj tvorivé prémie. V kategórii Audiovizuálna teória a kritika ju získala Jana Dudková za publikáciu Človek na okrAI. Postantropocén Viery Čákanyovej, ktorú vydal Slovenský filmový ústav. Prémiu získala za „teoreticky ucelenú reflexiu tvorby Viery Čákanyovej, ktorá v kontexte súčasnej slovenskej kinematografie s filmárskou aj občianskou odvahou otvára otázky klimatickej zmeny, umelej inteligencie, modernity či ďalšieho osudu ľudstva vo vzťahu k zodpovednosti jednotlivca za svoj život aj za existenciu spoločenstva. Dudková zároveň podrobne mapuje aj prelínanie filmových rodov a tvorivé hľadanie hraníc filmovej eseje ako charakteristického tvorivého štýlu v dielach Viery Čákanyovej a jej komplexné filmárske pôsobenie vo viacerých profesiách,“ uviedla porota.
Prémie pre Boroša, Suzina aj Piussi
Tvorivú prémiu za hranú tvorbu pre kiná získal Rasťo Boroš za scenár filmu Kronika večných snílkov „za lyrický realizmus diela“. Ďalšiu prémiu v rovnakej kategórii udelila porota Adamovi Suzinovi za kameru vo filme Otec za „výnimočné obrazové stvárnenie príbehu v náročnej kompozícii, ktorá tvorivo rozvíja vizuálnu naráciu aj dramatické napätie.“ V kategórii filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby získala prémiu režisérka filmu Hlas lesa Zuzana Piussi. Porota ocenila „nesmierne dôležitú celospoločenskú tému odhaľujúcu systémový problém v prístupe k prírode.“
Tvorivé prémie za herecké výkony získali predstaviteľ otca z Potopy Jozef Pantlikáš, Juraj Loj za hlavnú úlohu v snímke Zbormajster a Zuzana Mauréry za stvárnenie trénerky Hildy Múdrej vo filme Nepela aj Kristína Spáčová ako Jessica v Kronike večných snílkov.
Tvorivá prémia za ostatnú filmovú a televíznu tvorbu putovala k Hannah Dale za réžiu krátkeho študentského filmu Neznáme miesto. Ide o „citlivo nakrútený príbeh o nenápadnej vzbure proti prázdnej morálke všednej rodiny“. V oblasti animovanej tvorby si prémiu odniesla Katarína Jelínková za za scenár, réžiu a výtvarné návrhy filmu Strážcovia brány – „príbeh o špekulantoch a manipulátoroch, zneužívajúcich dôveru ľudí, ich túžbu po bohatstve a úspechu“.
Zvláštne uznanie producentovi si tento rok odniesli Katarína Krnáčová a Tomáš Gič za realizáciu filmu Potopa – „nevšedne silný a pôsobivý film. Navonok jednoduchý a pritom rozsahom skoro veľkofilm.“
Cena Jána Fajnora pre Valentoviča, Smetanovú aj Przeworskú
Cenu Jána Fajnora za hranú filmovú a televíznu tvorbu získal režisér filmu Nepela Gregor Valentovič. Udelili mu ju za „citlivé podanie životného príbehu slovenského krasokorčuliara Ondreja Nepelu, ktorým priniesol výpoveď nielen o dobe ale aj tabu“. Cenu Jána Fajnora v kategórii dokumentov si odniesla Tereza Smetanová. Zvíťazila s krátkym filmom Seablindness – esej o problémoch námornej dopravy a opúšťaní námorníkov vlastnými firmami, ktorí sú uväznení na lodiach dlhé mesiace bez možnosti ich opustiť. V kategórii animovanej tvorby cenu udelili Wande Przeworskej. Zaujal jej krátky animovaný film Bublina – metafora o krutom vládcovi-tyranovi, ktorého porazí jednoduchá upratovačka, jedna z týraných „poddaných“, aj za cenu sebaobetovania.