Igric 2026 Jozef Pantlikáš a Sára Chripáková vo filme Potopa. Foto: Cintinental Film

Igric 2026 pre Potopu, Letopis aj seriál Neuer

Písmo: A- | A+

„Za nepatetický príbeh, ktorý nepodľahol zjednodušenému výkladu,“ ocenila porota 37. ročníka najstaršej slovenskej filmovej a televíznej ceny Igric film režiséra Martina Gondu Potopa. Snímka získala cenu Igric za réžiu v kategórii hraných filmov pre kiná. Počas odovzdávania cien Igric 2026, ktoré sa konalo v piatok 18. septembra v bratislavskom Štúdiu L+S, bodovali tvorcovia Potopy ešte niekoľkokrát.

„Príbeh presahuje do svetového kontextu zániku identity v mene globalizácie. Jeho hraný debut je zrelou výpoveďou hlboko premýšľajúceho tvorcu. Martin Gonda dosiahol vystavaním príbehu o strate domova autentickú až dokumentárnu výpoveď. Ponúka istý stav kultúrneho dedičstva, vážny generačný vývoj, koláž a fresku jednej doby,“ zdôvodnila porota ocenenie Potopy.

Igric 2026 pre Sáru Chripákovú a Milana Ondríka

Igrica za ženský herecký výkon vo filmovom alebo televíznom diele si odniesla Sára Chripáková za hlavnú postavu v Potope. Porota ju označila nielen za obrovský prínos pre Potopu, ale tiež za objav roka. „Režisérovi Martinovi Gondovi sa podarilo filmom priniesť viacero pozitív do slovenskej kinematografie, no k tým najväčším patrí práve objavenie jej hereckého talentu,“ uviedla porota.

V mužskej hereckej kategórii získal cenu Igric Milan Ondrík za film Terezy Nvotovej Otec. „Milan Ondrík verne stvárňuje muža, ktorému sa v sekunde rozsype celý život. Jeho herecký výkon nie je v žiadnom ohľade minimalistický – predvádza paniku, beznádejný smútok, neznesiteľnú vinu aj užialenú apatiu. Zároveň však jeho výkon nie je exhibicionistickým preháňaním, nemusí kričať, aby sme ho počuli,“ uviedla porota. „Urobiť z nenávideného človeka postavu, ktorú je publikum aspoň ochotné vypočuť a možno aj trochu pochopiť, je –nielen v našom spoločenskom podnebí – znakom mimoriadneho hereckého prístupu a nadania,“ dodala.

Igric 2026 pre Martina Kollara a Patrika Pašša ml.

Cenu Igric za filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu získal režisér a kameraman Martin Kollar s filmom Letopis. „Asociatívna montáž pôsobí ako brána do hlbšej, intuitívnej cesty vlastného vnútra. Namiesto lineárneho príbehu nám ponúka voľné asociácie – fragmenty, obrazy, emócie, ktoré sa spájajú v osobitú, jedinečnú skúsenosť pre každého diváka. Takto sprostredkovaný svet sa vlastne stáva našim vlastným zrkadlom, kde sa sami veľmi detailne pozorujeme. A to je vzácna chvíľa, ktorá je hodná najvyššieho ocenenia,“ píše sa v zdôvodnení poroty.

V kategórii animovanej tvorby si cenu Igric 2026 odniesol Patrik Pašš ml. za réžiu v rámci medzinárodnej koprodukcie – poviedkového filmu Príbehy z čarovnej záhrady. „K úspechu filmu významnou mierou prispel slovenský tvorivý tím pod vedením režiséra a scenáristu Patrika Pašša ml. Cítiť, že všetci sa stotožnili s láskavým humorom knižnej predlohy a veľmi citlivo dokázali interpretovať aj pre deti náročnejšie témy, ako staroba, strata blízkych, konflikty v rodine, strach, ale aj malé šibalstvá. Snažili sa ich podať odľahčene, láskavo, niekedy s humorom, niekedy metaforou. Ale predovšetkým obrazmi plnými nekonečnej hravej fantázie,“ zdôvodnila porota.

Odbornej porote tento rok predsedal režisér Jaro Rihák. Jej členmi boli režisér Adam Hanuljak, animátorka Gabriela Klaučová, dramaturgička Olga Kmeťová, režisér Róbert Šveda, dramaturgička Tatiana Rusnáková a filmový teoretik Martin Šmatlák.

Igric 2026 pre Ivana Fintu

Cenu Igric za televíznu dramatickú tvorbu udelili Ivanovi Fintovi za kameru v televíznom seriáli Neuer. „Tvorcovia televízneho seriálu Neuer sa pokúsili do slovenského audiovizuálneho prostredia priniesť dielo v štýle temného kriminálneho thrilleru zasadeného do obdobia, keď u nás naberali intenzitu prejavy toho najhrubšieho organizovaného zločinu. (…) Na vytvorení tejto atmosféry má spolu s režisérom Michalom Kollárom výnimočný tvorivý podiel kameraman Ivan Finta. Jeho vizuálny štýl je nielen prirodzenou súčasťou rozprávania deja, ale v štýle severských kriminálnych seriálov kladie dôraz na autentickosť prostredia, dynamiku snímania na strohú či priam drsnú obrazovú štylizáciu,“ zdôvodnila porota. Ivan Finta podľa nej „prináša modernú obrazovú štylizáciu do slovenskej televíznej dramatickej tvorby“.

Igric 2026 pre Dušana Dušeka a cena pre Martina Gazíka

Cenu Igric za celoživotný prínos slovenskej kinematografii získal spisovateľ, scenárista, pedagóg a básnik Dušan Dušek. „Desaťročia sedí Dušek na viacerých stoličkách, raz je prozaikom, inokedy scenáristom a pedagógom. Nepíše o veľkých a hlasných dobových témach visiacich vo vzduchu. Sám je tichý a taká je aj jeho tvorba,“ uvádza sa v zdôvodnení poroty. „Jeho Vlakári, Sojky v hlave a predovšetkým Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ a Krajinka priniesli do krajiny filmu a živého jazyka nezabudnuteľné postavy, reálne a pritom magické. (…) A ešte jedno dôležité, jeho príbehy sú neprenosné, odohrávajú sa na mape konkrétnej krajine detstva, voňajú krajom za aj pred horami, pravda, podľa toho odkiaľ sa dívame.“

Ústredie slovenskej televíznej tvorby udelilo počas večera cenu za celoživotné dielo kameramanovi Martinovi Gazíkovi. Viac o Martinovi Gazíkovi si prečítajte tu.

Cena pre Janu Dudkovú za knihu o Viere Čákanyovej

Popri Igricoch sa udeľovali aj tvorivé prémie. V kategórii Audiovizuálna teória a kritika ju získala Jana Dudková za publikáciu Človek na okrAI. Postantropocén Viery Čákanyovej, ktorú vydal Slovenský filmový ústav. Prémiu získala za „teoreticky ucelenú reflexiu tvorby Viery Čákanyovej, ktorá v kontexte súčasnej slovenskej kinematografie s filmárskou aj občianskou odvahou otvára otázky klimatickej zmeny, umelej inteligencie, modernity či ďalšieho osudu ľudstva vo vzťahu k zodpovednosti jednotlivca za svoj život aj za existenciu spoločenstva. Dudková zároveň podrobne mapuje aj prelínanie filmových rodov a tvorivé hľadanie hraníc filmovej eseje ako charakteristického tvorivého štýlu v dielach Viery Čákanyovej a jej komplexné filmárske pôsobenie vo viacerých profesiách,“ uviedla porota.

Prémie pre Boroša, Suzina aj Piussi

Tvorivú prémiu za hranú tvorbu pre kiná získal Rasťo Boroš za scenár filmu Kronika večných snílkov „za lyrický realizmus diela“. Ďalšiu prémiu v rovnakej kategórii udelila porota Adamovi Suzinovi za kameru vo filme Otec za „výnimočné obrazové stvárnenie príbehu v náročnej kompozícii, ktorá tvorivo rozvíja vizuálnu naráciu aj dramatické napätie.“ V kategórii filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby získala prémiu režisérka filmu Hlas lesa Zuzana Piussi. Porota ocenila „nesmierne dôležitú celospoločenskú tému odhaľujúcu systémový problém v prístupe k prírode.“

Tvorivé prémie za herecké výkony získali predstaviteľ otca z Potopy Jozef Pantlikáš, Juraj Loj za hlavnú úlohu v snímke Zbormajster a Zuzana Mauréry za stvárnenie trénerky Hildy Múdrej vo filme Nepela aj Kristína Spáčová ako Jessica v Kronike večných snílkov.

Tvorivá prémia za ostatnú filmovú a televíznu tvorbu putovala k Hannah Dale za réžiu krátkeho študentského filmu Neznáme miesto. Ide o „citlivo nakrútený príbeh o nenápadnej vzbure proti prázdnej morálke všednej rodiny“. V oblasti animovanej tvorby si prémiu odniesla Katarína Jelínková za za scenár, réžiu a výtvarné návrhy filmu Strážcovia brány – „príbeh o špekulantoch a manipulátoroch, zneužívajúcich dôveru ľudí, ich túžbu po bohatstve a úspechu“.

Zvláštne uznanie producentovi si tento rok odniesli Katarína Krnáčová a Tomáš Gič za realizáciu filmu Potopa – „nevšedne silný a pôsobivý film. Navonok jednoduchý a pritom rozsahom skoro veľkofilm.“

Cena Jána Fajnora pre Valentoviča, Smetanovú aj Przeworskú

Cenu Jána Fajnora za hranú filmovú a televíznu tvorbu  získal režisér filmu Nepela Gregor Valentovič. Udelili mu ju za „citlivé podanie životného príbehu slovenského krasokorčuliara Ondreja Nepelu, ktorým priniesol výpoveď nielen o dobe ale aj tabu“. Cenu Jána Fajnora v kategórii dokumentov si odniesla Tereza Smetanová. Zvíťazila s krátkym filmom Seablindness – esej o problémoch námornej dopravy a opúšťaní námorníkov vlastnými firmami, ktorí sú uväznení na lodiach dlhé mesiace bez možnosti ich opustiť. V kategórii animovanej tvorby cenu udelili Wande Przeworskej. Zaujal jej krátky animovaný film Bublina – metafora o krutom vládcovi-tyranovi, ktorého porazí jednoduchá upratovačka, jedna z týraných „poddaných“, aj za cenu sebaobetovania.

Autor:

Jozef Pantlikáš a Sára Chripáková vo filme Potopa. Foto: Cintinental Film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Martin Ťapák Režisér Martin Ťapák. Foto: archív SFÚ/Miro Nôta

Martin Ťapák

Od narodenia významnej osobnosti slovenskej kinematografie Martina Ťapáka uplynulo 13. októbra 2026 sto rokov. Hoci režisér, ktorého meno si spájame s početnými klasikami nášho filmového dedičstva, už nie je medzi nami (zomrel 1. februára 2015 vo veku 88 rokov), mnohé diela s jeho rukopisom sú dodnes súčasťou televízneho programu nielen počas sviatočných dní. Spolu s umeleckým odkazom jeho obľúbeného herca, tiež už zosnulého Jozefa Kronera, sa nám dodnes ich tvorba inšpirovaná ľudovými zvykmi a slovesnosťou pripomína v takých filmoch ako je Pacho, hybský zbojník (1975), Sváko Ragan (1976) či Popolvár najväčší na svete (1982). Martin Ťapák sa narodil 13. októbra 1926 v oravskej obci Liesek, z ktorej pochádza napríklad aj úspešný herec Milan Ondrík. Herecké vlohy dostal do vienka aj samotný Ťapák, ktorý sa k filmovej tvorbe dostal práve cez herecké začiatky. V rázovitej dedine na severe Slovenska sa tým, čo dnes vnímame ako folklórne tradície, žilo v rámci každodenného života. Ľudia si tu, podobne ako v iných regiónoch špecifických folklórnymi tradíciami, si dni ozvláštňovali rôznymi veselicami, sprievodmi či tanečnými zábavami spojenými s vystúpeniami divadelníkov – ochotníkov. Ťapáka toto prostredie výrazne ovplyvnilo. Všetky zážitky z detstva a dospievania pretavil vo svojej autorskej tvorbe do autentických umeleckých diel. Martin Ťapák a kameraman Karol Krška pri nakrúcaní filmu Rodná zem (1953) režiséra Josefa Macha. Foto: archív SFÚ...
Záber z filmu Pina o legendárnej tanečnici Pine Bausch v réžii Wima Wendersa. Foto: Be2Can

Be2Can 2026 – od Minotaura cez fiktívnu Afriku až po famóznu Pinu

Cestovateľská prehliadka má zmysel, hovorí zakladateľ festivalu Be2Can Ivan Hronec. Jeho trinásty ročník sa koná v takmer päťdesiatke kín naprieč slovenskými regiónmi. V niektorých momentoch im vyčítajú, že Be2Can ani nie je seriózny festival, len prehliadka s pár filmami, ktorá cestuje po Česku a po Slovensku. Jeho zakladateľ Ivan Hronec však nemá prečo meniť zámer. Cieľom je vidieť to najzaujímavejšie zo svetových festivalov v Benátkach, Cannes a v Berlíne. „Be2Can je skrátka prehliadka, ktorá funguje niekde medzi veľkými festivalmi a štandardnou distribúciou,“ hovorí. Spolu s kreatívnym manažérom Dominikom Hroncom sú presvedčení, že cestovanie s vybranými filmami je dobrá vec aj pre desiatky českých a slovenských kín, ktoré sa do ich projektu pravidelne zapájajú a stále ich pribúda. Prehliadka Be2Can 2026 sa začína v stredu 14. októbra a potrvá týždeň. Vzťahové paranoje Tento rok uvádza Be2Can osem filmov v rekordných 49 kinách v 39 slovenských mestách naprieč všetkými regiónmi. Tematicky sú rozdelené do troch blokov – v prvom ide o headlinerov, ktorí rezonujú na najväčších festivaloch, v druhom o výber filmov z paralelných alebo vedľajších sekcií s geografickými, tematickými či formálnymi zvláštnosťami a v treťom o klasické veľké filmové návraty. Otváracím filmom festivalu je rodinná dráma Minotaur režiséra Andreja Zvjiaginceva pretkaná prvkami trileru. Sleduje úspešného podnikateľa Gleba v Rusku vo februári 2022, ktorého vojnový chaos a vzťahová paranoja postupne sťahujú do morálneho labyrintu. Je to prvý...
Jeden svet NAZA Záber z filmu NAZA. Foto: The Guardian

MFDF Jeden svet uvedie dokument NAZA

Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet uvedie v spolupráci s Novou Cvernovkou slovenskú premiéru filmu NAZA. Na tohtoročnom festivale v Benátkach získal Zvláštnu cenu poroty a vyslúžil si aj 25-minútový potlesk publika. Dokument Yuvala Abrahama a Rachel Szor, spolutvorcov oscarového filmu No Other Land, prináša svedectvá príslušníkov izraelskej armády a spravodajských služieb o zabíjaní palestínskych civilistov v Gaze. Diváci a diváčky ho uvidia 23. októbra o 18. h v Novej Cvernovke ako súčasť festivalového programu venovaného dekolonizácii. Slovo NAZA je hebrejská vojenská skratka pre „vedľajšie škody“, teda počet civilných obetí, s ktorými sa pri útoku vopred počíta. Rovnomenný film vznikol po takmer trojročnom vyšetrovaní, v spolupráci s denníkom The Guardian a nezávislými médiami. „Žijeme si tu v našich zemepisných šírkach v pomerne mnohých sebaklamoch, predsudkoch, morálnych aj etických klišé vo vzťahu ku zvyšku sveta. Dokumentárny film s jeho silnými osobnými príbehmi je skvelým nástrojom na rozkrývanie týchto zautomatizovaných vzorcov, ktoré nám často znemožňujú potrebnú empatiu. Film NAZA je toho skvelým príkladom, o to vzácnejším, že k svetu cez neho prehovárajú práve izraelskí tvorcovia, ktorí sa rozhodli odporovať oficiálnej ideológii a propagande vlastnej krajiny,“ povedala riaditeľka festivalu Eva Križková. Film vyvolal rozporuplné reakcie. Dočkal sa odsúdenia zo strany izraelskej vlády, izraelský minister...
Zobraziť všetky články