O dôležitosti vzťahu so sebou samým

Skutočne počúvať je náročné. Ešte náročnejšie je načúvať samému sebe. Nórska režisérka Lilja Ingolfsdottir o tom presviedča vo svojom dlhometrážnom debute Až na veky, ktorý na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch získal hneď niekoľko ocenení. Snímka nás núti zamyslieť sa nad tým, čo cítime, keď sa pozeráme do zrkadla, a predstavuje známe dialógy z novej perspektívy. Stačí však hodina a štyridsaťštyri minút na nápravu úplne všetkého? 

Dravá, čerstvo rozvedená matka Marie (Helga Guren) má v hľadáčiku nový úlovok – stále pozitívne naladeného Sigmunda (Oddgeir Thune). Nenápadné koketovanie prejde do vážneho vzťahu. Sigmund je však často na cestách a Marie ostáva, klasicky, na udržiavanie domácnosti sama. To, čo zozačiatku vyzerá ako nespokojná manželka v dôsledku neprítomnosti partnera, sa rýchlo preklopí do omnoho náročnejšieho problému. Hádka s manželom ústi do agresívneho amoku. Sigmund zvažuje odchod zo vzťahu. Marie je rozhodnutá urobiť čokoľvek, aby nestratila ďalšieho dôležitého človeka vo svojom živote. Postupne prichádza na to, že vina, ktorú celý čas pripisovala Sigmundovi, sa začína u nej samej.

Univerzálna téma vzťahov neúnavne vypĺňa celých stoštyri minút snímky. Herečka Helga Guren a jej filmový partner Oddgeir Thune vo filme Až na veky nemôžu byť rozdielnejší – Thuneho pomerne flegmatická a bezproblémová postava vyvažuje ostrosť hlavnej hrdinky. Herečka Guren za jej stvárnenie získala vo Varoch jednu zo spomínaných cien. Jej postavu Marie postupne dobiehajú predchádzajúce životy – či už bývalý manžel, alebo egocentrická a manipulatívna matka. Akoby to nestačilo, Marie neustále naráža na ostré útesy v komunikácii s dcérou. Keď na vyriešenie problémov v domácnosti ponúkne svoj vlastný odchod, sklame ju manželova vlažná, takmer spokojná reakcia. Dokonca ani deti z toho nie sú nešťastné. So Sigmundom navštívia partnerskú terapiu, na ktorú on časom prestane chodiť. Práve tu Marie prvýkrát počuje samu seba.

Terapia ponúka momenty náhleho precitnutia. Vďaka priamemu pohľadu do kamery s ubezpečujúcimi slovami možno dostaneme to, čo potrebujeme počuť, no zároveň ho môžeme odsúdiť ako ľahko patetický a voči celému krátkemu monológu zaujať chladný postoj. V každom prípade treba oceniť emotívnosť okamihu. Rekonštrukcia povedaného, aby Marie mohla odhaliť vnútorné pohnútky, prenikne vždy o čosi hlbšie k postavám a potvrdzuje ich plastickosť, a reálnosť. Úplné pochopenie a autenticitu retarduje čas – to, v akom časovom rozpätí sa Mariino prudké uvedomenie udeje, nie je celkom jasné. Film sa koncentruje na negatívne emócie a ich prekonanie a zabúda, že život sa skrýva v každodenných detailoch, nepríjemných aj príjemných.