Až na veky. Foto: Filmtopia

recenzia Až na veky 

O dôležitosti vzťahu so sebou samým

Karin Kissová

Písmo: A- | A+

Skutočne počúvať je náročné. Ešte náročnejšie je načúvať samému sebe. Nórska režisérka Lilja Ingolfsdottir o tom presviedča vo svojom dlhometrážnom debute Až na veky, ktorý na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch získal hneď niekoľko ocenení. Snímka nás núti zamyslieť sa nad tým, čo cítime, keď sa pozeráme do zrkadla, a predstavuje známe dialógy z novej perspektívy. Stačí však hodina a štyridsaťštyri minút na nápravu úplne všetkého? 

Dravá, čerstvo rozvedená matka Marie (Helga Guren) má v hľadáčiku nový úlovok – stále pozitívne naladeného Sigmunda (Oddgeir Thune). Nenápadné koketovanie prejde do vážneho vzťahu. Sigmund je však často na cestách a Marie ostáva, klasicky, na udržiavanie domácnosti sama. To, čo zozačiatku vyzerá ako nespokojná manželka v dôsledku neprítomnosti partnera, sa rýchlo preklopí do omnoho náročnejšieho problému. Hádka s manželom ústi do agresívneho amoku. Sigmund zvažuje odchod zo vzťahu. Marie je rozhodnutá urobiť čokoľvek, aby nestratila ďalšieho dôležitého človeka vo svojom živote. Postupne prichádza na to, že vina, ktorú celý čas pripisovala Sigmundovi, sa začína u nej samej.

Univerzálna téma vzťahov neúnavne vypĺňa celých stoštyri minút snímky. Herečka Helga Guren a jej filmový partner Oddgeir Thune vo filme Až na veky nemôžu byť rozdielnejší – Thuneho pomerne flegmatická a bezproblémová postava vyvažuje ostrosť hlavnej hrdinky. Herečka Guren za jej stvárnenie získala vo Varoch jednu zo spomínaných cien. Jej postavu Marie postupne dobiehajú predchádzajúce životy – či už bývalý manžel, alebo egocentrická a manipulatívna matka. Akoby to nestačilo, Marie neustále naráža na ostré útesy v komunikácii s dcérou. Keď na vyriešenie problémov v domácnosti ponúkne svoj vlastný odchod, sklame ju manželova vlažná, takmer spokojná reakcia. Dokonca ani deti z toho nie sú nešťastné. So Sigmundom navštívia partnerskú terapiu, na ktorú on časom prestane chodiť. Práve tu Marie prvýkrát počuje samu seba.

Terapia ponúka momenty náhleho precitnutia. Vďaka priamemu pohľadu do kamery s ubezpečujúcimi slovami možno dostaneme to, čo potrebujeme počuť, no zároveň ho môžeme odsúdiť ako ľahko patetický a voči celému krátkemu monológu zaujať chladný postoj. V každom prípade treba oceniť emotívnosť okamihu. Rekonštrukcia povedaného, aby Marie mohla odhaliť vnútorné pohnútky, prenikne vždy o čosi hlbšie k postavám a potvrdzuje ich plastickosť, a reálnosť. Úplné pochopenie a autenticitu retarduje čas – to, v akom časovom rozpätí sa Mariino prudké uvedomenie udeje, nie je celkom jasné. Film sa koncentruje na negatívne emócie a ich prekonanie a zabúda, že život sa skrýva v každodenných detailoch, nepríjemných aj príjemných.





Až na veky

Nórsko 2024

RÉŽIA Lilja Ingolfsdottir ● SCENÁR Lilja Ingolfsdottir ● STRIH Lilja Ingolfsdottir ● KAMERA Øystein Mamen ● HRAJÚ: Helga Guren, Oddgeir Thune, Heidi Gjermundsen Broch, Marte Magnusdotter Solem, Elisabeth Sand, Kyrre Haugen Sydness, Esrom Kidane, Victor Roll

MINUTÁŽ 104 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 12. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Režisér Marko Škop. Foto: Archív M. Š.

rozhovor Marko Škop

Cez psychologickú drámu Láska sa režisér Marko Škop zamýšľa nad pôvodom narcizmu v rodinách a pokúša sa vysporiadať s chorobami tela aj duše, ktoré sa v istom momente už nedajú liečiť. Jeho nový film príde do kín 24. septembra, vo festivalovej predpremiére ju premietne MFF Cinematik.     Príbeh lekárky Anny a jej pacienta vstúpil do života režiséra Marka Škopa v čase, keď jeho mama bojovala s nevyliečiteľnou chorobou ALS. Rodina odrazu stála zoči-voči utrpeniu, ktoré akoby nemalo konca. S vážnou situáciou riešil aj hlboké dilemy o tom, či je horšie mať chorú dušu alebo choré telo a ako to môže alebo nemôže súvisieť. Zákonite v ňom vyvolali otázku, ako a kedy nechať človeka z tohto sveta odísť. Preto sa v dráme Láska rozhodol zisťovať, ako prijímame smrť, v čom sme dozreli a v čom sme stále deti, ktoré zostávajú čiastkovými objektmi svojich mám. Mnohé médiá dnes odzrkadľujú, že téma mentálneho zdravia začína ľudí čoraz viac zaujímať. Ako to vnímate vy? Vnímam to rovnako. Jedným z dôvodov môže byť, že máme viac času zaoberať sa sami sebou, svojím vnútrom. Osobne sa teším, že sa objavuje čoraz viac článkov, rozhovorov, podcastov s odborníkmi z oblasti psychoterapie a psychiatrie, ale aj s ľuďmi, ktorí majú alebo mali rozličné zdravotné problémy a prešli istým terapeutickým procesom. Aj váš nový film nesie výraznú terapeutickú stopu....
Cinematik 2026 SFÚ Z nakrúcania filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Režisér Dušan Hanák, herec Roman Klosowski a herečka Iva Janžurová (chrbtom). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Na Cinematiku uvedie Slovenský filmový ústav Kristove roky a svoje dva nové koprodukčné dokumenty

Na 21. medzinárodnom filmovom festivale Cinematik uvedie Slovenský filmový ústav (SFÚ) dva nové dokumentárne filmy, na ktorých sa podieľal ako koprodukčný partner. Oba predstavia dvoch významných slovenských tvorcov. Režiséra a scenáristu Dušana Hanáka a už zosnulého kameramana Igora Luthera. Pri príležitosti dokumentu o Lutherovi festival premietne aj dva klasické filmy. Debut Juraja Jakubiska Kristove roky (1967) a krátky animovaný film Pingvin (1964) Vladimíra Popoviča a Veroniky Margótsyovej. Pri oboch stál Luther za kamerou. MFF Cinematik 2026 sa koná v termíne od 8. do 13. septembra v Piešťanoch. V súťažnej sekcii dokumentárnych filmov Cinematik.doc sa do výberu šiestich titulov dostali aj dva dokumenty, na ktorých participoval Slovenský filmový ústav ako koprodukčný partner. Život alebo film Dokumentárny film Život alebo film (2026) režisérskej dvojice Juraj Johanides a Marek Šulík je meditatívna reflexia o živote a tvorbe Dušana Hanáka, jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej kinematografie. Snímka v mozaike skladá obraz tvorcu, pre ktorého film nikdy nebol iba remeslom, ale spôsobom hľadania pravdy, slobody a ľudskosti. Vracia sa k dielam, ktoré formovali podobu našej kinematografie. K ľuďom a témam na okraji záujmu aj k okamihu, keď sa Hanák rozhodol zachrániť svoj život pred ďalším filmom. Zároveň skúma Hanákovu metódu zbierania fragmentov zo života a pýta sa, čo z jeho sveta zostáva naliehavé aj...
Hlavička Záber z filmu Hlavička. Foto: objectif

Hlavička prináša farebné detektívne detské dobrodružstvo

Ukázať na konkrétnom príbehu, aké zázraky dokáže robiť bezpodmienečné prijatie a ako nás naša jedinečnosť všetkých vzájomne obohacuje, je ambícia tvorkýň nového dobrodružného rodinného filmu Hlavička. Vznikol v chorvátsko-slovensko-slovinsko-lotyšsko-srbskej koprodukcii. Do kín prichádza 10. septembra. Užijú si ho deti od siedmich rokov aj ich rodičia.   Podľa explikácie režisérky a producentky Vandy Raýmanovej pre Audiovizuálny fond, ktorý snímku podporil, Hlavička „prostredníctvom dobrodružstva a humoru odkrýva, ako veľa v živote všetkých detí znamená porozumenie a prijatie ostatných. Hlavnou hrdinkou príbehu je Alica, ktorá reprezentuje všetkých tých, často neviditeľných, súrodencov mentálne ,alebo fyzicky postihnutých detí , ktorí sa s mnohými životnými okolnosťami musia vyrovnávať oveľa náročnejšie,“ napísala Raýmanová. „Chceme deťom prostredníctvom dobrodružného príbehu a zábavného vizuálu priblížiť prežívanie ostatných deti, aby sme v nich podporili porozumenie, súcit, sebadôveru a radosť žiť,“ dodala režisérka, ktorú diváci poznajú vďaka animovanému večerníčkovému seriálu Drobci. Hlavička je pre Raýmanovú celovečerným debutom, nakrútila ho spolu s Marinou Andree Škop. Obe film tiež produkovali. „Obe sa dlhodobo venujeme detskej tvorbe, Marina hranej, ja animovanej, obe sme zároveň producentky, vzájomne sa dopĺňame a spojil nás záujem točiť tento film,“ hovorí pre Filmsk.sk Raýmanová. „Pre mňa ako animátorku bolo mimoriadne dôležité preniesť do výroby filmu  procesy, ktoré sú dôležité pre celkový design filmu a...
Zobraziť všetky články