Až na veky. Foto: Filmtopia

recenzia Až na veky 

O dôležitosti vzťahu so sebou samým

Karin Kissová

Písmo: A- | A+

Skutočne počúvať je náročné. Ešte náročnejšie je načúvať samému sebe. Nórska režisérka Lilja Ingolfsdottir o tom presviedča vo svojom dlhometrážnom debute Až na veky, ktorý na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch získal hneď niekoľko ocenení. Snímka nás núti zamyslieť sa nad tým, čo cítime, keď sa pozeráme do zrkadla, a predstavuje známe dialógy z novej perspektívy. Stačí však hodina a štyridsaťštyri minút na nápravu úplne všetkého? 

Dravá, čerstvo rozvedená matka Marie (Helga Guren) má v hľadáčiku nový úlovok – stále pozitívne naladeného Sigmunda (Oddgeir Thune). Nenápadné koketovanie prejde do vážneho vzťahu. Sigmund je však často na cestách a Marie ostáva, klasicky, na udržiavanie domácnosti sama. To, čo zozačiatku vyzerá ako nespokojná manželka v dôsledku neprítomnosti partnera, sa rýchlo preklopí do omnoho náročnejšieho problému. Hádka s manželom ústi do agresívneho amoku. Sigmund zvažuje odchod zo vzťahu. Marie je rozhodnutá urobiť čokoľvek, aby nestratila ďalšieho dôležitého človeka vo svojom živote. Postupne prichádza na to, že vina, ktorú celý čas pripisovala Sigmundovi, sa začína u nej samej.

Univerzálna téma vzťahov neúnavne vypĺňa celých stoštyri minút snímky. Herečka Helga Guren a jej filmový partner Oddgeir Thune vo filme Až na veky nemôžu byť rozdielnejší – Thuneho pomerne flegmatická a bezproblémová postava vyvažuje ostrosť hlavnej hrdinky. Herečka Guren za jej stvárnenie získala vo Varoch jednu zo spomínaných cien. Jej postavu Marie postupne dobiehajú predchádzajúce životy – či už bývalý manžel, alebo egocentrická a manipulatívna matka. Akoby to nestačilo, Marie neustále naráža na ostré útesy v komunikácii s dcérou. Keď na vyriešenie problémov v domácnosti ponúkne svoj vlastný odchod, sklame ju manželova vlažná, takmer spokojná reakcia. Dokonca ani deti z toho nie sú nešťastné. So Sigmundom navštívia partnerskú terapiu, na ktorú on časom prestane chodiť. Práve tu Marie prvýkrát počuje samu seba.

Terapia ponúka momenty náhleho precitnutia. Vďaka priamemu pohľadu do kamery s ubezpečujúcimi slovami možno dostaneme to, čo potrebujeme počuť, no zároveň ho môžeme odsúdiť ako ľahko patetický a voči celému krátkemu monológu zaujať chladný postoj. V každom prípade treba oceniť emotívnosť okamihu. Rekonštrukcia povedaného, aby Marie mohla odhaliť vnútorné pohnútky, prenikne vždy o čosi hlbšie k postavám a potvrdzuje ich plastickosť, a reálnosť. Úplné pochopenie a autenticitu retarduje čas – to, v akom časovom rozpätí sa Mariino prudké uvedomenie udeje, nie je celkom jasné. Film sa koncentruje na negatívne emócie a ich prekonanie a zabúda, že život sa skrýva v každodenných detailoch, nepríjemných aj príjemných.





Až na veky

Nórsko 2024

RÉŽIA Lilja Ingolfsdottir ● SCENÁR Lilja Ingolfsdottir ● STRIH Lilja Ingolfsdottir ● KAMERA Øystein Mamen ● HRAJÚ: Helga Guren, Oddgeir Thune, Heidi Gjermundsen Broch, Marte Magnusdotter Solem, Elisabeth Sand, Kyrre Haugen Sydness, Esrom Kidane, Victor Roll

MINUTÁŽ 104 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 12. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Otec Oscar Herečka Aňa Geislerová, producentka Veronika Paštéková a producent Anton Škreko. Foto: archív Veroniky Paštékovej

Kam dôjde Otec na ceste k Oscarom?

Slovenským kandidátom na Oscara v kategórii medzinárodných filmov je tento rok snímka Otec Terezy Nvotovej. To, či dostane šancu priblížiť sa k Oscarovi, sa dozvieme už 16. decembra, keď americká Akadémia filmových umení a vied zverejní takzvaný shortlist s pätnástkou predvybraných filmov. Z nich vzíde pätica nominovaných titulov. O tom, že Slovensko bude v oscarovom súboji zastupovať Otec, sa jeho tvorcovia dozvedeli v deň slovenskej premiéry filmu na festivale Cinematik 10. septembra. „Je to trochu nešťastné, lebo iné krajiny už pracovali na kampani. Tá pozostáva zo zabezpečenia PR agentúry v Amerike – my máme aj európsku agentúru a tiež agentúry na sociálne siete. Vzhľadom na krátkosť času bolo ťažké zabezpečiť skúsené, ale zároveň cenovo dostupné agentúry,“ vysvetľuje pre filmsk.sk producentka Otca Veronika Paštéková zo spoločnosti DANAE Production. Kvituje, že tvorcom vyšiel v ústrety Audiovizuálny fond a promptne hodnotil ich žiadosť o podporu reprezentácie Slovenska v súvislosti s domácou oscarovou nomináciou. „Inak by sme museli čakať na výsledky až niekedy do decembra,“ hovorí Paštéková a dodáva, že na prezentáciu filmu v zahraničí v súvislosti s Oscarmi zohnali financie aj z ďalších súkromných zdrojov a tiež ich podporila televízia Joj. Rady od skúsených kolegov O kampani sa tvorcovia radili aj s kolegami zo zahraničia. „Vo chvíli, keď sme sa dozvedeli o nominácii, radili sme sa s českým koprodukčným partnerom moloko film, s Jiřím Mádlom (ten sa vlani...
recenzia Potopa Sára Chripáková vo filme Potopa. Foto: Continental film/Oliver Záhlava

recenzia Potopa

Trojicu silných debutov roku 2025 uzatvára film Potopa Martina Gondu. Podobne ako Nepela Gregora Valentoviča a Hore je nebo v doline som ja Kataríny Gramatovej ide o filmový príspevok ku kolektívnej identite Slovenska. S prvým ho spája historická doba štátneho socializmu, s druhým vykreslenie života izolovanej vidieckej komunity. Gonda sa v Potope vrátil do kraja, kam zasadil už svoj absolventský film Pura Vida (2019). Okrem autentického prostredia a obsadenia rolí nehercami využil aj tentokrát v dialógoch rusínčinu. Casting spája neopozerané tváre z Rusínskeho národného divadla Alexandra Duchnoviča s typovo vhodne obsadenými a režijne výborne vedenými neherečkami a nehercami. Ide o prvý celovečerný hraný film nakrútený dominantne v jazyku štvrtej najväčšej národnostnej menšiny na Slovensku. Pre látku, ktorú spracúva, je to kľúčové. Pojednáva totiž o pamäti miesta, kultúrnej identite a traume vysídlenia. Jazyk, ktorým postavy rozprávajú, vyrastá priamo z krajiny a jej tradícií – zračí sa v ňom spôsob myslenia i života. Krajina zvaná Starina Nomen-omen: Starina. Dnes najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu na Slovensku. Názov dostala podľa jednej zo siedmich zatopených rusínskych obcí, z ktorých sa muselo obyvateľstvo vysťahovať. Staré dediny, ktoré si naprieč generáciami zachovávali spôsob života, jazyk i tradície, museli ustúpiť novému životu v socialistickom zriadení. Nebol to ojedinelý príbeh. Počas štyroch povojnových dekád takto zanikli desiatky dedín pri výstavbe Oravskej priehrady, Domaše, Liptovskej Mary a Novej Bystrice....
Zobraziť všetky články