Až na veky. Foto: Filmtopia

recenzia Až na veky 

O dôležitosti vzťahu so sebou samým

Karin Kissová

Písmo: A- | A+

Skutočne počúvať je náročné. Ešte náročnejšie je načúvať samému sebe. Nórska režisérka Lilja Ingolfsdottir o tom presviedča vo svojom dlhometrážnom debute Až na veky, ktorý na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch získal hneď niekoľko ocenení. Snímka nás núti zamyslieť sa nad tým, čo cítime, keď sa pozeráme do zrkadla, a predstavuje známe dialógy z novej perspektívy. Stačí však hodina a štyridsaťštyri minút na nápravu úplne všetkého? 

Dravá, čerstvo rozvedená matka Marie (Helga Guren) má v hľadáčiku nový úlovok – stále pozitívne naladeného Sigmunda (Oddgeir Thune). Nenápadné koketovanie prejde do vážneho vzťahu. Sigmund je však často na cestách a Marie ostáva, klasicky, na udržiavanie domácnosti sama. To, čo zozačiatku vyzerá ako nespokojná manželka v dôsledku neprítomnosti partnera, sa rýchlo preklopí do omnoho náročnejšieho problému. Hádka s manželom ústi do agresívneho amoku. Sigmund zvažuje odchod zo vzťahu. Marie je rozhodnutá urobiť čokoľvek, aby nestratila ďalšieho dôležitého človeka vo svojom živote. Postupne prichádza na to, že vina, ktorú celý čas pripisovala Sigmundovi, sa začína u nej samej.

Univerzálna téma vzťahov neúnavne vypĺňa celých stoštyri minút snímky. Herečka Helga Guren a jej filmový partner Oddgeir Thune vo filme Až na veky nemôžu byť rozdielnejší – Thuneho pomerne flegmatická a bezproblémová postava vyvažuje ostrosť hlavnej hrdinky. Herečka Guren za jej stvárnenie získala vo Varoch jednu zo spomínaných cien. Jej postavu Marie postupne dobiehajú predchádzajúce životy – či už bývalý manžel, alebo egocentrická a manipulatívna matka. Akoby to nestačilo, Marie neustále naráža na ostré útesy v komunikácii s dcérou. Keď na vyriešenie problémov v domácnosti ponúkne svoj vlastný odchod, sklame ju manželova vlažná, takmer spokojná reakcia. Dokonca ani deti z toho nie sú nešťastné. So Sigmundom navštívia partnerskú terapiu, na ktorú on časom prestane chodiť. Práve tu Marie prvýkrát počuje samu seba.

Terapia ponúka momenty náhleho precitnutia. Vďaka priamemu pohľadu do kamery s ubezpečujúcimi slovami možno dostaneme to, čo potrebujeme počuť, no zároveň ho môžeme odsúdiť ako ľahko patetický a voči celému krátkemu monológu zaujať chladný postoj. V každom prípade treba oceniť emotívnosť okamihu. Rekonštrukcia povedaného, aby Marie mohla odhaliť vnútorné pohnútky, prenikne vždy o čosi hlbšie k postavám a potvrdzuje ich plastickosť, a reálnosť. Úplné pochopenie a autenticitu retarduje čas – to, v akom časovom rozpätí sa Mariino prudké uvedomenie udeje, nie je celkom jasné. Film sa koncentruje na negatívne emócie a ich prekonanie a zabúda, že život sa skrýva v každodenných detailoch, nepríjemných aj príjemných.





Až na veky

Nórsko 2024

RÉŽIA Lilja Ingolfsdottir ● SCENÁR Lilja Ingolfsdottir ● STRIH Lilja Ingolfsdottir ● KAMERA Øystein Mamen ● HRAJÚ: Helga Guren, Oddgeir Thune, Heidi Gjermundsen Broch, Marte Magnusdotter Solem, Elisabeth Sand, Kyrre Haugen Sydness, Esrom Kidane, Victor Roll

MINUTÁŽ 104 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 12. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Oscar 2026 krátky film Záber z krátkeho hraného filmu Dvaja ľudia, ktorí si vymieňajú sliny. Foto: Misia Films

Oscar 2026 – aké sú najlepšie nominované krátke filmy?

Aj na 98. ročníku cien americkej filmovej akadémie Oscar 2026 udelia tri sošky tvorcom krátkych filmov. Víťazov spoznáme 16. marca, slávnostný ceremoniál sa začne o jednej v noci stredoeurópskeho času. O filmy nominované na Oscara v kategóriách krátkometrážnych filmov sa nezaujímam iba preto, že som strihal americký krátky hraný film Most (r. Bobby Garabedian, 2003), natočený v Prahe s českými hercami, ktorý bol pred rokmi nominovaný na Oscara. Môj záujem o krátkometrážne filmy sa totiž zrodil už počas štúdia dokumentárnej tvorby na VŠMU. Nielen z „prinútenia“ pretože to bol cieľ môjho štúdia, alebo ako z núdze cnosť, pretože krátky film urobíte ľahšie a lacnejšie ako film celovečerný. Vždy som obdivoval poviedku ako literárnu formu oproti rozsiahlemu románu a vo filme sa tento fenomén v mojich očiach prejavil práve ako krátky film. Je úctyhodné, že Americká filmová akadémia si stále považuje za dôležité udeľovať ceny aj v krátkej metráži, čo je v ich prípade do 40 minút. Navyše plejáda filmových festivalov, ktoré práve krátku formu preferujú, je obrovská a pokrýva nielen základné rody filmu ako je dokument, animovaný film, hraný film, ale aj art- a arsfilmy, teda umelecké filmy, filmy o umení (čo nie je to isté), o vede, experimentálne, avantgardné, tematicky zamerané na šport, prírodné krásy, horolezectvo, poľnohospodárstvo, ekológiu, cestopisné filmy, populárno-vedecké filmy, nevraviac o hudobných...
33. Febiofest Záber z filmu Ružové sny. Foto: archív SFÚ

33. MFF Febiofest pripomenie Hanáka, Wajdu, Kubricka aj Borušovičovú

Medzinárodný filmový festival Febiofest Bratislava ponúkne až do 17. marca v kinách Lumière a Mladosť súťažné sekcie, nové snímky z veľkých svetových festivalov, ale aj filmové klasiky. „Mne osobne je veľmi blízka sekcia Zrkadlo minulosti – filmy staršieho dátumu, ktoré sú stále mimoriadne atraktívne aj pre dnešného diváka,“ hovorí prezident festivalu Peter Dubecký. Jedným z týchto titulov bude klasika zo zbierky Slovenského filmového ústavu Ružové sny (1976), ktorá si tento rok pripomína 50 rokov od svojho vzniku. „Je to poetický príbeh krásnej Johanky v podaní Ivy Bittovej a Juraja Nvotu ako poštára Jakuba. Aj po päťdesiatich rokoch si ho opäť veľmi rád pozriem a verím, že si ho radi vychutnajú aj diváci,“ približuje prezident MFF Febiofest Bratislava. Na slávnostnom uvedení sa osobne zúčastní režisér Dušan Hanák spolu so scenáristom Dušanom Dušekom, kameramanom Dodom Šimončičom a hlavným predstaviteľom Jurajom Nvotom. Uvedením titulu Vadí – nevadí chce 33. Febiofest vzdať poctu režisérke, scenáristke, spisovateľke a pedagogičke Eve Borušovičovej. Zomrela vlani vo veku 55 rokov. „Je fajn, že si Evu pripomenieme rok po jej smutnom odchode filmom, ktorý sa dnes už nehrá ani v kinách, ani v televízii a ktorý vytvorila spolu so svojou sestrou,“ pokračuje Peter Dubecký. Vo filme účinkujú Alexander Bárta,...
recenzia Otec Matka Sestra Brat Záber z filmu Otec Matka Sestra Brat . Foto: FILMTOPIA

recenzia Otec Matka Sestra Brat

Otec Matka Sestra Brat – názov nového filmu Jima Jarsmucha odkazuje na staré šlabikárové predstavy o ukážkovej nukleárnej rodine, svete pre seba, s presne zadefinovanými rodovými a sociálnymi rolami. No namiesto jednej rodiny prezentuje sled troch poviedok. Ich tituly odkazujú vždy iba na jeden segment šlabikárovej predstavy a ich obsah na jej vážne narušenie. V prvej poviedke otec upratuje svoj dom kdesi v zasneženom zapadákove (tak ho nazve dcéra) Spojených štátov. Zdá sa, že v skutočnosti iba nemotorne prekladá krabice z jedného miesta na druhé. Nestihne ani rozvešať bielizeň, kým dorazia jeho dve dospelé deti. Huhňavo a ustarostene sa im potom snaží niečo ponúknuť. No prinesie iba vodu a zrejme vo svojej zanedbanosti a dezorientácii nič iné doma ani nemá. (Chvíľu ho podozrievame, že voda je iba maskovací manéver skrývajúci jeho alkoholizmus, no množstvo kníh z antickej literatúry a kritickej filozofie, aj nádherný výhľad na jazero ako vytrhnutý z Thoreauovho Waldenu alebo života v lese naznačujú niekdajší potenciál. Rolexky na jeho ruke zas skrývajú tajomstvo, ktoré vyjde na povrch v závere). V ďalšej poviedke matka, vytrhnutá z celkom iného sveta, elegantná dáma v červených šatách, telefonuje s terapeutkou predtým, ako uvíta svoje dve dcéry. A v tretej sa brat so sestrou vezú ulicami Paríža na ceste k prázdnemu bytu po svojich rodičoch. Tí zahynuli počas leteckého nešťastia. Tajnosti, klamstvá aj teplo...
Zobraziť všetky články