Záber z filmu Beetlejuice Beetlejuice

recenzia Beetlejuice Beetlejuice

Povzdych Beetlejuice Beetlejuice

Marcel Šedo

Písmo: A- | A+

Beetlejuice Beetlejuice… Už názov nového filmu Tima Burtona znie ako povzdych. Povzdych nostalgický, povzdych vkusový, povzdych morálny. A so všetkými týmito povzdychmi sa z filmu odlupujú rôzne vrstvy. Problém je, že žiadny z tých povzdychov ma nenapĺňa šťastím. Je teda zrejmé – minimálne pre mňa –, že je niečo zhnité v „štáte burtonovskom“. Ale netýka sa to len tohto konkrétneho útvaru. Beetlejuice Beetlejuice je dieťaťom doby v tej najčírejšej podobe.

Poďme však po poriadku. Burton vo filme sleduje príbeh troch žien a s nimi aj troch generácií rodiny Deetzovcov – Delie a Lýdie, ktoré poznáme z pôvodného filmu, a Lýdiinej dcéry Astrid. Tie sa po tragickej nehode Charlesa Deetza vracajú domov do Winter River. Lýdiu, ktorá je úspešnou televíznou hviezdou, však stále máta Beetlejuice. Príbeh naberie spád, keď Astrid objaví na pôde tajomný model mesta a omylom otvorí portál do posmrtného sveta Situáciu, zdá sa, môže zachrániť len Beetlejuice.

Čia je to doba? Čia? Vaša, vaša…

Z tohto opisu je nejasné, prečo by mal byť Burton dieťaťom doby. A čitateľ sa vlastne môže oprávnene pýtať: Akej doby? Nuž, týka sa to dneška. Dnešok sa, aspoň mne, nezdá príliš tehotný na nové riešenia a na vášnivú chuť po živote. Opatrne prestupuje na mieste, diskutuje, analyzuje, komentuje, hľadá riešenia starými spôsobmi, trpí úzkosťami z nemožnosti zmeny, odmieta sa zmeniť a hlavne sa neznesiteľne tiahne vo svojej zacyklenosti. Pripomína mi každodenný život postáv v Turínskom koni, prípadne v Beckettovom Konci hry. Každý rok nový remake, reboot, pokračovanie série atď. atp.

Tento aspekt by však možno ani nebol problematický, keby nebol tak úzko napojený na kontrolu. A na úzkosť spojenú s jej stratou. Snažíme sa zostať v známom prostredí, vymedziť si priestor, v ktorom môžeme byť bohmi a kontrolovať všetko správanie a svoje okolie. Hlavným nepriateľom sú chaos a náhoda, ktoré nás ohrozujú. Cyklickosť a návraty nám dávajú ilúziu kontroly nad časom, ktorý býva hlavným narušiteľom ustálených poriadkov. Snažíme sa žiť v starom známom svete, pretože žijeme v najlepšom z možných svetov, a pritom sa verbálne dušujeme, že z neho chceme uniknúť, lebo všade navôkol hrmia krízy.

Ak neexistoval argument voči Gadamerovmu dospievaniu k pravde diskusiou, vidím ho dnes pred sebou jasne a každodenne. Žijem ho. Pretože nato, aby diskusia niečím pohla, potrebuje skutočné impulzy a vízie. Pokojne aj uletené, šialené, bizarné, nebezpečné. Práve tie, ktoré sú prepojené s chaosom… a áno, v podstate aj s Beetlejuicom, démonom chaosu.

Tim! Čo sa to s tebou stalo?

A chaos bol, nech to všetko pekne prepojím, aj hybným princípom filmov Tima Burtona. To, v čom podľa mňa vždy tkvela Burtonova sila, bolo jeho ambivalentné poňatie malomesta. To malo vždy svoje podivné vízie, iracionálne strachy, mravné neduhy i svoju uniformitu, ale aj občasné závany ľudskosti a sem-tam aj schopnosti prijať nejakú formu inakosti (čiže ani to malomesto nebolo jednoliate a skrz-naskrz zlé). A aj samotné každodenné, „nudné“ prostredie dokázalo do seba integrovať prvky nadprirodzena a istej vyšinutosti, ktoré Burton spracúval svojimi typickými goticky štylizovanými víziami.

Hoci (malo)mestské prostredie dekonštruoval, nerobil to s otvoreným sarkazmom a ani sa „nerochnil“ v jeho najtemnejších stránkach a skrytých fetišoch, skôr akoby hľadel na postavy s ľahko parodickým úsmevom, za ktorým sa skrýva pochopenie pre všeobecnú ľudskú slabosť a nedostatky. A práve vďaka tomu mohli do jeho svetov prenikať momenty anarchie, chaosu, prevrátenia a aspoň chvíľkového prepisovania hodnôt a celková tá bizarná atmosféra, keď postavy a ani diváci akoby netušia, čo je dobro a čo je zlo, kde sa začína tá naša stará známa každodenná realita a kde sa končí realita nadprirodzená. Burton vo svojich najlepších momentoch stále vedel prekvapovať.

Kontrolou za svetlé zajtrajšky

Od istého času však – a týka sa to aj jeho najnovšieho filmu – akoby prekvapovať nedokázal a premenil sa na moralizátora. V jeho filmoch musí existovať zlo a celkové hodnotové ukotvenie sa musí prispôsobovať meštiackej morálke. Už skrátka nestačí len sympatický antihrdina Beetlejuice, ktorý seje chaos, a hoci prekračuje hranice morálky, máme ho aj tak trochu radi. V najnovšom Beetlejuicovi preto musí existovať desivý démon, ktorého sa boja aj iní démoni, musí tu existovať duch sériového otcovraha, ktorý skutočne ohrozuje postavy a nejde mu len o takú banalitu, akou je svadba s Lýdiou, a musí tu existovať absolútne slabošská a pokrytecká mužská figúra, ktorá si zaslúži trest.

Kým za Beetlejuicom nám môže, ba priam musí byť smutno, pretože odišla dôležitá súčasť tohto sveta, za Rorym, Delores a Jeremym nám ľúto nebude, lebo zo sveta zmizlo diabolské zlo. A to sa k humornému, sebareferenčnému, anarchistickému podaniu Beetlejuica nehodí. Beetlejuice tak žiadne hodnoty narušiť nemohol. Anarchia sa nekonala, pretože nastavenie je jasné a Beetlejuice sa stáva nástrojom v rukách režiséra na porátanie sa so zlosynmi. Neprevracia morálku, ale funguje v jej rámci.

Kontrolu nad svojím životom sa však snažia získať aj postavy v tomto svete. Lýdia potrebuje získať kontrolu nad svojou kariérou a rodinnými vzťahmi, Delia kontroluje svoj svet pomocou svojho konceptuálneho umenia a vytvárania performancie z každej udalosti, vďaka čomu do jej života neprenikne žiadna skutočná emócia. A Astrid kontroluje všetko navôkol vďaka svojmu neznesiteľnému adolescentnému vševedátorstvu.

Beetlejuice tak aj v rozprávaní filmu slúži skôr ako kontrolovaný chaos v rukách postáv – najmä Lýdie –, ktorý všetko vráti do aspoň ako-tak normálnych koľají a potom sa vytratí, aby náhodou nepoburoval svojimi nemiestnosťami. A práve tu máme obraz doby ako na dlani. Takto sa správa Tim Burton a my všetci s ním, keď žijeme vo svete a bezcieľne kráčame v ústrety starým zajtrajškom. A pritom zúfalo potrebujeme Beetlejuicov, ktorý by prinášali nové vízie, prekvapovali, vášnivo žili a narúšali krusty.

Možno by som tak mohol obrátiť optiku a vnímať celý film ako tragický príbeh o zmene, vášni a náhode, ktoré boli potlačené zbabelými postavami. A tu potom povzdych Beetlejuice Beetlejuice získava hneď nové vyznenie. Žiaľ, stále sa to negatívne týka aj Tima Burtona.

 

Beetlejuice Beetlejuice
USA, 2024
RÉŽIA Tim Burton ● SCENÁR Alfred Gough, Miles Millar ● KAMERA Haris Zambarloukos ● STRIH Jay Prychidny ● HUDBA Danny Elfman ● HRAJÚ Michael Keaton, Winona Ryder, Jenna Ortega, Monica Bellucci, Justin Theroux, Willem Dafoe, Catherine O’Hara, Burn Gorman, Gianni Calchetti
MINUTÁŽ 105 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 40%

Záber z filmu Beetlejuice Beetlejuice. FOTO: Continental film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Zuzana Fialová vo filme Od marca do mája.

Skreslená realita v nás i vo filme na Febiofeste

Má zaostrené na dobrý film. Už po 32. raz prinesie filmovým fanúšikom výber snímok, ktoré uspeli na prestížnych festivaloch, získali status kultového diela či vypovedajú o živote v strednej Európe. Medzinárodný filmový festival Febiofest uvedie v Bratislave od 19. do 25. marca viac ako 70 filmov. Ponúkne tiež podujatie pre filmových profesionálov i bohatý sprievodný program. Festival sa nesie v téme Skreslená realita. „Od diskusie o tom, čo je pravdivé, sme sa posunuli ďalej a aj vďaka AI sa už začíname pýtať, čo je a čo nie je reálne. Od skreslenia faktov sme sa posunuli k skreslenej realite. Skresľovanie a ohýbanie reality povýšila na novú úroveň pred vyše 100 rokmi kinematografia, dnes do hry vstupujú sociálne médiá a najnovšie umelá inteligencia," približuje pre Film.sk umelecký riaditeľ festivalu Ondrej Starinský. „Možno takým ,vlajkovým filmomʻ skreslenej reality v programe festivalu je dokumentárny experiment O hrdinovi. Debutujúci poľský režisér Piotr Winiewicz v ňom skúma hranice umelej inteligencie a umenia. Inšpirovaný výrokom legendárneho režiséra Wernera Herzoga, ktorý povedal, že ,počítač nebude schopný vytvoriť film na mojej úrovni aspoň ďalších 4 500 rokovʻ, Winiewicz trénoval AI na Herzogovej tvorbe a nechal ju vygenerovať scenár. Výsledkom je znepokojivá reflexia o autenticite, umení a budúcnosti filmu. Film mal svetovú premiéru na IDFA...
Fotografia z filmu Autíčkári. Foto: BFilm

recenzia Autičkári

Autičkári – kto sú a koho oslovia? Dokumentárny film Dominika Bariho sa týka každého, kto vlastní auto. Téma krádeží vozidiel totiž nie je vzdialená realita, ale riziko, s ktorým sa môže stretnúť prakticky každý z nás. Film poodhaľuje fungovanie takzvaného leopoldovského gangu. Jeho členovia síce operujú po celom Slovensku, no zázemie, veliteľské centrum a sklad nakradnutého majetku mali – a podľa všetkého stále majú – najmä v Leopoldove. Aranžovaná dokumentácia v snímke Autičkári predstavuje komplexne vystavanú estetiku dokurealizmu, v ktorej sa autori programovo pohybujú na jemnej hrane medzi faktickou presnosťou a dramatickou interpretáciou. Starostlivo inscenované rekonštrukcie, odvíjajúce sa od policajných záznamov a osobných svedectiev priamych účastníkov, rafinovane prechádzajú od vernosti faktom až po ich umeleckú variáciu. Tento prístup ukazuje krehkosť hranice medzi reálnym a esteticky dotvoreným. Mimoriadne pôsobivé sú výpovede obetí, ktorých osobné príbehy sú umne konfrontované s detailnými opismi zlodejských praktík. Akoby sa pred nami otvorili hlbiny dvoch protichodných entít. Sedemdesiatštyri minút, v ktorých kontrapunkt vďaka sugestívnym vsuvkám udiera na tú správnu notu. „Mne zomrel otec, keď som mal dvanásť, ... a maminka to nezvládla, no, nezvládla nás nejako držať medzi mantinelmi. Samozrejme, že bola z toho smutná, bola z toho smutná dlhé roky,“ zoznamujeme sa v úvode so zlodejom zo„starej školy“. Jeho životná cesta sa neskôr radikálne...
Strihač Jay Rabinowitz. Foto: VFF

Príde strihač filmov Jarmuscha a Aronofského aj strihačka Jacquesa Audiarda

Odkrývajú zložitý a tvorivý svet za filmami a ponúkajú ponor do profesií, vďaka ktorým môžeme v kinách prežívať príbehy. Medzinárodné networkingové podujatie Visegrad Film Forum už viac ako desaťročie prináša na študentskú pôdu oceňovaných profesionálov z filmového priemyslu a počas niekoľkých dní ich intenzívne spája so študentmi i verejnosťou. 12. ročník sa bude konať tradične na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave od 19. do 22. marca a prinesie strihačskú špičku, jednu z najúspešnejších európskych producentiek či vhľad do súčasnej maďarskej kinematografie. Filmy, ktoré strihal, patria medzi kultové kúsky a pozná ich hádam každý študent filmu. Rekviem za sen (r. Darren Aronofsky, 2000) a Strom života (r. Terrence Malick, 2011) sa dostali na prestížny zoznam najlepšie zostrihaných filmov všetkých čias, ktoré zostavuje strihačská asociácia Motion Picture Editors Guild. Ako dvorný strihač Jima Jarmuscha sa podpísal pod snímky Noc na zemi (1991), Mŕtvy muž (1995), Káva a cigarety (1999), Ghost Dog – Cesta samuraja (1999) a ďalšie. Pracoval však aj na mnohých ďalších známych filmoch, ako napríklad 8. míľa (r. Curtis Hanson, 2002) či Fontána (r. Darren Aronofsky, 2006). Americký strihač Jay Rabinowitz tak už desaťročia posúva hranice filmového rozprávania. Iný, no rovnako zaujímavý pohľad na profesiu strihača prinesie Francúzka Juliette Welfling, ktorá má tiež za sebou dlhú...
Zobraziť všetky články