Je toto pre teba príliš skutočné?

Andrea Arnold sa po ôsmich rokoch vracia s ďalším celovečerným hraným filmom. Drámou Bird (2024) pokračuje v témach, ktoré definujú jej tvorbu, významnú pre kontext európskeho nezávislého filmu: mladí ľudia, chudoba, vyčlenenie, zacyklenie. Príbeh dvanásťročnej Bailey situuje do prostredia rodného Kentu, kde natočila už svoj oscarový krátkometrážny film Osa (2003).

Tvorba Andrey Arnold vychádza z tradície britského sociálneho realizmu (Ken Loach). Sústreďuje sa na to, čo väčšinou na plátne vidieť nechceme – nepríjemnú a nefiltrovanú skutočnosť, na ktorej môžeme len málo zmeniť. Jej postavy, väčšinou ženy a tínedžerky, sa ocitajú v zlých životných situáciách, často v dôsledku systémového vyčlenenia, ako tá najchudobnejšia pracujúca trieda. Surovosť zobrazenia podčiarkuje aj vplyv dokumentarizmu – rozostrenie kamery či využívanie záberov z ruky. Arnold ich kombinuje s poetickými zábermi v indie estetike, čím vytvára simultánnu kombináciu estetizovaného s odestetizovaným. Bird je nakrútený na 16 milimetrovú kameru, už v materiáli sa tak prejavuje táto dichotómia: drsná zrnitosť so scenériami a farebnou paletou ako zo zlatého obdobia platformy Tumblr.

Čo vlastne hľadá?

Bailey žije v polorozpadnutej rodine s nevlastnými súrodencami a svojím primladým otcom. V chudobnej ubytovni, no ani vo svojej vlastnej komunite, sa necíti tak, akoby tam patrila. Túla sa po okrajoch mesta, nasleduje ľudí a natáča ich, ale ona, a ani my, nevieme, čo vlastne hľadá. Obraz ju uväzňuje v mrežiach, zaklietkovaných mostoch a slobodu do jej života prináša až osudové zjavenie Birda, mladého podivína v sukni, ktorý v meste hľadá svoju rodinu.

Bird zo všetkých režisérkiných filmov najväčšmi vystupuje zo skutočnosti do akejsi fantázie a pohráva sa s hranicami medzi sociálnym a magickým realizmom. Čo pôsobí na prvý pohľad akosi nesúrodo, napokon nie je až také zvláštne. Magickosť sa v istej forme nachádza v každom sociálnom realizme, lebo práve magické momenty vytvárajú kontrast voči tomu, čo je príliš skutočné.

Andrea Arnold vždy spájala tieto momenty magickosti s fascináciou zvieratami a hmyzom, akoby boli nositeľmi čohosi nadpozemského. Vyústenie do veľmi sústredeného pohľadu na zvieratá, v tomto prípade na vtáky, sa dalo očakávať. Arnold vždy pracovala s prírodnými elementmi a neraz prerývala filmové rozprávanie zábermi, najmä detailmi na zvieratá a hmyz – spomínam si na včely, vrany, žubrienky, koňa, psy, korytnačku či medveďa. Jej dokument Krava (2021) dokonca sleduje zviera ako hlavnú postavu.

Výrazné hudobné momenty

Arnold sa tematicky drží motívu vtáctva, pričom ide skôr o vizuálny kód prostredia než subtílnu metaforu. Využíva charakter miesta, polorozpadnutej ubytovne, nápisy na stenách slúžia ako dopovedanie scén. Rovnako pracuje aj so soundtrackom, ktorý nielen sprevádza, ale aj slovne dopĺňa či komentuje dianie, čo je súčasťou režisékinho rukopisu. Nejde len o úvodné scény filmu Bird, kde sa z Bugovho repráku na kolobežke ozývajú výkriky “Is it too real for ya?“ (Je to pre teba príliš skutočné?) ale aj povestná scéna tanca v supermarkete v úvode American Honey (2016).

Prvé stretnutie dvoch stratených, mladých a vyčlenených ľudí takmer ako predzvesť komentuje verš „We found love in a hopeless place“ (Našli sme lásku na beznádejnom mieste). Bird je výraznými hudobnými momentmi možno až presýtený. Ospravedlňuje ich najmä línia s ropuchou, ktorá vypúšťa halucinogénny sliz pri „úprimnej pesničke”. Opäť ide o prepojenie mágie, fantázie, a možno len nádeje, ktorú formuje životná situácia postáv.

Prieniky svetov

Režisérkina poetika a práca so symbolizmom je ľahko čitateľná, takmer priesvitná, to ale neznamená, že ide o vyprázdnenú znakovosť. Ide skôr o pohrávanie sa s významami, hľadanie prienikov medzi scenárom a skutočnosťou, veď aj sám život neraz imituje umenie. Svet vo filme Bird je svetom ľudí-vtákov a ľudí-chrobákov. Na to odkazuje nielen meno Baileyinho otca „Bug“, v preklade „chrobák“ (aj „chyba“), nehovoriac o jeho tetovaniach hmyzu a stonožky lezúcej až po jeho líce.

Aj Bailey sa do svojho starého spacáka zakukľuje ako larva, ktorá čaká na svoju premenu. Na druhej strane, ľudia ako Bird sa nemrvia vnútri squatov, ale pozorujú dianie z vyvýšeného miesta, pričom ide naozaj len o fyzickú polohu. Jeho prítomnosť mení charakter osudovosti príbehu aj charakter žánru. Bird je ako z iného sveta, z iného filmu. V jeho postave sa materializuje všetko, čo sa Andrea Arnold možno dosiaľ neodvážila urobiť.

Prostredie chudoby, zúfalstva a determinizmu ukazuje tak surovo, ako predtým a nie každý s tým súhlasí. Opakovane sa objavujú výčitky, že ide o „pornografiu chudoby“. Najmä zo scén s trpiacimi deťmi, tak ako ony samy, nemôžeme ujsť. Bird však ako celok nie je ignorantský ani emocionálne vypočítavý. Oceňujem, že Arnold prispôsobuje sociálnej realite aj vzhľad postáv, ktoré nevyzerajú len ako v otrhaných šatách navlečené hollywoodske hviezdy. Herecké obsadenie aj výkony sú navyše najvýraznejšími kvalitami tohto filmu. Od vynikajúcich maličkých detí až po Nykiyu Adams v úlohe Bailey, Franza Rogowskeho ako Birda či Buga v podaní Barryho Keoghana, herca známeho z filmu o aristokratoch Saltburn (2023). Naň Arnold urobila vo filme vtipný a ironický odkaz.