recenzia Bird Andrea Arnold

recenzia Bird

Je toto pre teba príliš skutočné?

Zuzana Goleinová

Písmo: A- | A+

Andrea Arnold sa po ôsmich rokoch vracia s ďalším celovečerným hraným filmom. Drámou Bird (2024) pokračuje v témach, ktoré definujú jej tvorbu, významnú pre kontext európskeho nezávislého filmu: mladí ľudia, chudoba, vyčlenenie, zacyklenie. Príbeh dvanásťročnej Bailey situuje do prostredia rodného Kentu, kde natočila už svoj oscarový krátkometrážny film Osa (2003).

Tvorba Andrey Arnold vychádza z tradície britského sociálneho realizmu (Ken Loach). Sústreďuje sa na to, čo väčšinou na plátne vidieť nechceme – nepríjemnú a nefiltrovanú skutočnosť, na ktorej môžeme len málo zmeniť. Jej postavy, väčšinou ženy a tínedžerky, sa ocitajú v zlých životných situáciách, často v dôsledku systémového vyčlenenia, ako tá najchudobnejšia pracujúca trieda. Surovosť zobrazenia podčiarkuje aj vplyv dokumentarizmu – rozostrenie kamery či využívanie záberov z ruky. Arnold ich kombinuje s poetickými zábermi v indie estetike, čím vytvára simultánnu kombináciu estetizovaného s odestetizovaným. Bird je nakrútený na 16 milimetrovú kameru, už v materiáli sa tak prejavuje táto dichotómia: drsná zrnitosť so scenériami a farebnou paletou ako zo zlatého obdobia platformy Tumblr.

Čo vlastne hľadá?

Bailey žije v polorozpadnutej rodine s nevlastnými súrodencami a svojím primladým otcom. V chudobnej ubytovni, no ani vo svojej vlastnej komunite, sa necíti tak, akoby tam patrila. Túla sa po okrajoch mesta, nasleduje ľudí a natáča ich, ale ona, a ani my, nevieme, čo vlastne hľadá. Obraz ju uväzňuje v mrežiach, zaklietkovaných mostoch a slobodu do jej života prináša až osudové zjavenie Birda, mladého podivína v sukni, ktorý v meste hľadá svoju rodinu.

Bird zo všetkých režisérkiných filmov najväčšmi vystupuje zo skutočnosti do akejsi fantázie a pohráva sa s hranicami medzi sociálnym a magickým realizmom. Čo pôsobí na prvý pohľad akosi nesúrodo, napokon nie je až také zvláštne. Magickosť sa v istej forme nachádza v každom sociálnom realizme, lebo práve magické momenty vytvárajú kontrast voči tomu, čo je príliš skutočné.

Andrea Arnold vždy spájala tieto momenty magickosti s





Bird (Spojené kráľovstvo/USA/Francúzsko/Nemecko, 2024)

SCENÁR A RÉŽIA Andrea Arnold ● KAMERA Robbie Ryan ● HUDBA Burial ● STRIH Joe Bini ● HRAJÚ Nykiya Adams, Barry Keoghan, Franz Rogowski, Jason Buda, Jasmine Jobson, Frankie Box, James Nelson-Joyce

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 12. Júna 2025

MINUTÁŽ 119 min.

Hodnotenie: 70%

Záber z filmu Bird. Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Digger Tom Cruise a Riz Ahmed vo filme Digger. Foto: Itafilm/Warner Bros. Pictures

recenzia Digger

Alejandro González Iñárritu sa vo svojom najnovšom filme Digger pokúša rozpovedať hneď niekoľko príbehov cez optiku znepokojivo aktuálnych otázok. Primárnym ohniskom je príbeh ropného magnáta, ktorého bezohľadná chamtivosť a absolútna absencia morálnych hraníc privádzajú svet k totálnej environmentálnej skaze. Hlavný hrdina Digger predstavuje dokonalé stelesnenie karikatúry človeka zaslepeného mocou – ide o antagonistu v tej najextrémnejšej a najgrotesknejšej forme. Jeho charakter zrkadlí celý prehnitý svet, ktorý ho obklopuje a živí. Je to bizarný egoista a cynik. Bezočivo sa pridŕža toho jediného, čo miluje. Ilúzie, že práve on patrí medzi nedotknuteľnú hŕstku vyvolených, ktorá má právo rozhodovať o hodnote života a existencii samotnej planéty. Avšak v momente, keď sa divák usadí s očakávaním klasickej lineárnej drámy, nastáva doslovný a prekvapujúci zlom, v ktorom nekompromisným pádom štvrtej steny Iñárritu strháva odstup a stavia nás zoči-voči našej spoluvine. Svojou podstatou ide o dielo vyhýbajúce sa šablónam bežného mainstreamu. Zároveň však disponuje dravosťou a energiou, ktorými je schopný osloviť aj širšie publikum. Zaujímavá je najmä spleť dejových liniek. Ich funkčnosť spočíva v tom, že si každá z nich drží svoje tajomstvo až do úplného záveru. Tvorcovia nám tak informácie dávkujú s rafinovanou presnosťou podľa toho, koľko daný okamih vyžaduje. Vďaka tomu pointa zasiahne diváka v správny...
Keby sa holuby premenili na zlato Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než on sám

Česko-slovenský dokumentárny film režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je českým kandidátom na Oscara. Premiéru mal na festivale v Berlíne. Odniesol si odtiaľ dve ocenenia, vrátane ceny pre najlepší dokumentárny film. Odvtedy získal aj viacero ďalších cien a od 8. októbra je aj v slovenských kinách. Protagonistom filmu Pepy Lubojacki je jej brat David. Žije v podstate na ulici a bojuje so závislosťou od alkoholu. Závislosťou trpia aj ďalší príbuzní režisérky. „Ostrakizácia ľudí žijúcich so závislosťou a so skúsenosťou života na ulici často prehliada faktory, ktoré prispievajú k vzniku a rozvoju závislosti, ako medzigeneračná trauma, trauma v detstve či dospelosti, chudoba alebo sociálne vylúčenie,“ hovorí Pepa Lubojacki. „Filmom som chcela poukázať na zaužívané presvedčenie, že ide o zlyhanie vôle, a naopak ponúknuť citlivú perspektívu prostredníctvom trauma-informovaného prístupu. Takú, ktorá sa na môjho staršieho brata a bratrancov žijúcich na ulici a so závislosťou pozerá cez spomienky, spoločné detstvo a lásku a ukazuje ich ako komplexné bytosti s minulosťou, snami a obavami,“ pokračuje filmárka. „Tento prístup nevníma závislosť ako osobné zlyhanie, ale ako možnú reakciu na bolesť, odcudzenie a nenaplnené citové potreby. Je však pre mňa dôležité ukázať aj to, aké je byť dieťaťom alebo súrodencom človeka so závislosťou. A že je potrebné premýšľať...
Zobraziť všetky články