Bez betónu sa nedá žiť s traumou. Je to brutálna skúsenosť

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom.

Na hranici chudoby

László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, ktorý je síce vkusom a štýlom Lászlóovi na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco.

Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca a emigranta, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu.

Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, a nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou.

Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch Gordon a jeho syn, ktorým na ulici práve on podal pomocnú ruku. Verí v súdržnosť rodiny, ktorá mu zostala, a práve tým vystavuje svoju nespútanú umeleckú dušu sile zištných konvencií, v ktorých sa dá ľahko podľahnúť pokrytectvu.

Spektakulárny sen

Kým sa László pomaly, ale isto ponára do temného srdca Ameriky, jeho architektonické predstavy ďalej sledujú corbusiérovské čisté línie v štýle Bauhausu. V Európe vytvoril viaceré stavby a všetky vďaka použitému materiálu prežili vojnu. Fascinuje ho totiž betón ako architektonický materiál budúcnosti.

Predvojnové mediálne uznanie Lászlóovej práce v odborných a spoločenských kruhoch pritiahne v Amerike pozornosť milionárskej rodiny Van Burenovcov. Bohatý priemyselník z kaštieľa v pensylvánskom Doylestowne mu v návrhu serióznej spolupráce zverí do rúk architektonický projekt. Od tej chvíle sa architektov život začne poberať iným smerom.

Van Buren sa ako investor a konzument necháva viesť inšpirujúcimi modernými premenami Európy. Na kopci neďaleko rodinného kaštieľa chce dať postaviť veľký inštitút a otvoriť ho miestnemu obyvateľstvu, aby mohol šíriť dobro, lásku, kultúru, múdrosť.

V spektakulárnej stavbe s multifunkčnými využitím navrhuje vybudovať komunitné centrum, divadlo, telocvičňu, knižnicu a na naliehanie miestnej samosprávy aj kresťanskú kaplnku. Hoci na nové svetové trendy v architektúre naskakuje Van Buren v správnu chvíľu, v skutočnosti nad jeho inteligenciou, vzdelaním a estetickým povedomím vládnu peniaze napojené na prekvitajúci rodinný biznis.

Uveril vo vlastnú dokonalosť a ako mecenáš je patologicky pripútaný k matke aj po jej smrti. Jedináčik v ňom samom mu nedovoľuje nahliadnuť do duše a pohnútok umelca hlbšie, než dovoľuje strohá konverzácia pri obede. Lászlóovi síce poskytol zázemie, jeho exotickou prítomnosťou si však radšej posilňuje vlastný spoločenský status.

Žena a stav ducha

László intenzívne pracuje na projekte, boľavú dušu utišuje drogami, ktoré iba prehlbujú jeho slabosti. Dostáva sa mu nebývalej pozornosti od kritiky, naráža na nečakané situácie, a hoci naďalej spĺňa zadanie, stáva sa čoraz problematickejším chránencom investora a otrokom vlastnej závislosti.

Príchod manželky z Európy jeho stav nezlepší, dodá však jeho životu nový zmysel: pri Erzsébet môže byť tým, kým naozaj je – umelcom. Nie obeťou násilia. Architektúra je preňho tým, čím aj pre Le Corbusiéra: stavom ducha. Majestátny brutalizmus sa dokonale snúbi s jemnou dušou, krehkou telesnou schránkou, s neohrabaným správaním aj s nedokonalou rečou.

Akoby tá nepriestrelná sivá hmota zhmotňovala bezpečie a pomáhala obrniť sa pred neustále narastajúcou traumou. Bez betónu s ňou László nie je schopný žiť. Jeho dielo tak nesie v sebe kontroverziu. Pôsobí chladne, neprístupne, megalomansky až neľudsky, a pritom jedným dychom pracuje s minimalistickými prvkami, so svetlom, je transparentné, kompaktné, vzdušné.

Ničotný, slobodný, osudový

Režisér Brady Corbet zrežíroval oslavu umeleckého štýlu zvaného brutalizmus, pre ktorý je charaktetistický betón ako hlavný výrazový prostriedokm zdôrazňujúci pevnosť, váhu a hĺbku objektu.

Vystihol jeho viacrozmerný odkaz na mrazivý a ničotný priestor koncentračných táborov rovnako ako na moderné pamätníky obetiam holokaustu podčiarkujúce ideu slobody a rovnosti. Zároveň ním zosobnil komplikovaný, hlboký a trvalý vzťah vykoreneného tvorcu a jeho emancipovanej ženy, osudovú lásku hrdinskej dvojice.