Keď sa domov stane cudzinou

Na zvlnenej hladine Seiny, ktorú brázdia lode plné turistov túžiacich obdivovať krásy francúzskej metropoly s pohárikom sektu s ruke, sa vynárajú titulky: „Dvadsaťšesť dahomejských kráľovských pokladov sa chystá opustiť Paríž. Vrátia sa na rodné územia, z ktorých sa stal Benin. S tisíckami ďalších boli tieto umelecké diela vyrabované počas invázie francúzskych vojsk v roku 1892. Stotridsať rokov strávených v zajatí sa pre ne blíži ku koncu.“

Film, zaznamenávajúci putovanie artefaktov z parížskeho Musée du quai Branly do Námorného paláca v Cotonou, mohol ponúknuť zaujímavý pohľad na podobu repatriácie kultových predmetov, ktoré si koncom 19. storočia víťazné vojská odvliekli z afrického kontinentu ako vojnovú korisť do Francúzska. Mohol, ale filmárke narodenej v Paríži, ktorej korene sú senegalské, to nestačilo. Chcela viac. Neuspokojila sa s atraktivitou magnetizujúceho východiska a výsledkom jej filmárskej hravosti a invencie je nevšedný experiment na pomedzí podmanivej vizuálnej eseje a magického sna vystupujúceho z hlbín nepoznanej minulosti.

Vo svete filmu nie je Mati Diop neskúsená začiatočníčka. Začínala síce ako herečka, no rýchlo prešla na opačnú stranu kamery – zvábili ju posty režisérky a scenáristky. Od začiatku jej bolo jasné, na aké tematické okruhy chce vo svojich filmoch zaostriť. „Musím znovuobjaviť svoju africkú časť, ktorú kolonizovala moja biela kultúra.“ Objavovať ju začala v rodnej krajine svojho otca hudobníka Wasisa Diopa – v Senegale. Do nej zasadila príbeh dvojice priateľov púšťajúcich sa na vlny dobrodružstva nelegálnej migrácie. Experimentálny krátky film Atlantiques (2009) jej na festivale v Rotterdame vyniesol prestížneho Tigra. Po ďalších krátkych a dokumentárnych filmoch nasvietila tému mladých Senegalčanov túžiacich po lepšej budúcnosti – hoci z iného uhla pohľadu a iným príbehom – aj v celovečernom hranom debute s rovnakým názvom Atlantiques (2019). Na festivale v Cannes zaň získala Grand Prix.

Prvá správa o návrate dahomejských kráľovských pokladov do krajiny ich vzniku sa objavila 9. novembra 2021. Obraz nás zavedie do sterilného a všadeprítomnými kamerami ostro sledovaného podzemia múzejných depozitárov, v ktorých temnote „spia“ ukoristené artefakty. Do tmy, v ktorej ich ukrývajú, znie iba tajomný hlas. Hlas objektu číslo 26. Keď čerň z plátna vyženie svetlo, vidíme drevenú sochu muža so zdvihnutou rukou, ktorého telo pokrývajú železné čepele. Príprava na cestu zo sklenenej vitríny do debny, v ktorej sa vráti „domov“, je náročná práca pre špecialistov.

Cotonou – najväčšie mesto Beninu, v ktorom sídli vláda, sa zatiaľ pripravuje na privítanie zlomku odvlečených kultových a umeleckých pokladov. Treba im totiž pripraviť klimatizované priestory. Pri strohej kontrole ich vonkajšieho stavu sa dozvedáme o jednotlivých artefaktoch niečo viac: o sochách kráľov Ghéza, Glélého a Béhanzina, symbolizujúcich ich kultovú silu, o trónoch i prenosných oltároch.

Na otvorení výstavy v Námornom paláci, v ktorom je zároveň aj prezidentský úrad, sa schádza spoločenská elita súčasného Beninu. Muži aj ženy v rúchach hýriacich farbami, vyzdobení svojimi insígniami. Ide predsa o mimoriadnu udalosť, ktorá sa ocitá v centre pozornosti všetkých médií. „Budeme sa snažiť čo najlepšie konzervovať to, čo ostalo, čo sa nám vrátilo a čo sa ešte vráti,“ sľubuje prezident. Keď sa slávnosť skončí a návštevníci sa rozídu, „navrátilci“ sa znova ocitnú v tme. Ako v depozitároch francúzskeho múzea, pripomínajúcich väzenie. „Nezabúdam, netreba nič meniť. Vidím sa jasne cez vás, číslo 26 už neexistuje. Vo mne sa rozlieha nekonečno. Idem, už sa nezastavím,“ hovorí hlas kráľa Ghéza, ktorý vládol dahomejského kráľovstvu v prvej polovici 19. storočia.

Mati Diop je pozorovateľkou, sledujúcou repatriačnú cestu ukradnutých artefaktov a ich nadšené vítanie v krajine, kde vznikli a ktorá v roku 1975 dostala meno Benin. Je poetkou, ktorá prostredníctvom temného hlasu z útrob minulosti reflektuje následky kolonizácie čierneho kontinentu.

Zároveň je sociologičkou, skúmajúcou súčasnosť ekonomickými problémami sužovaného štátu. To, keď dá priestor búrlivej diskusii študentov univerzity, v ktorej na seba narážajú jednoznačné súdy s prenikavými postrehmi a nekompromisnými otázkami: Je návrat ukradnutých objektov len PR francúzskej vlády? Prečo vrátili len 26 predmetov, keď ich ukradli sedem tisíc? Nie je to vlastne urážka? Vyrastal som bez znalosti svojho kultúrneho dedičstva, doteraz k tým soškách nič necítim. Prečo diskutujeme vo francúzštine a nie v pôvodnom jazyku fon? Ukradli nám dušu!

V obrazovo, zvukovo a myšlienkovo dômyselne vybudovanom dokumente Dahomey zaostrila Mati Diop na tému previazanosti minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Bez poznania minulosti, poznamenanej ranami kolonizácie, hlbšími, ako by sa mohlo zdať, je ťažké formulovať predstavy o budúcnosti sebavedomej spoločnosti tvorenej sebavedomými ľuďmi. Na ploche necelých sedemdesiatich minút otvára jej bravúrny dokumentárny film množstvo otázok, ktoré sa aj vďaka invenčnej forme vizuálnej interpretácie zavŕtajú do mozgových závitov. Hoci sa nás na starom kontinente zdanlivo nedotýkajú. Omyl.