Diabol nosí pravdu o tom, ako pomáhame sebe, keď chceme pomôcť iným

Meryl Streep si zgustla na vlastnej dobrote.

Zdalo by sa, že v časopise o módnom biznise plnom značkových produktov sa nebudeme baviť o serióznosti žurnalistiky. Novinárska etika, hrdosť mediálneho titulu, autorská suverenita a talent, estetika myslenia a nezávislé nastavenie však platia pre každé médium. Tak ako v každom existuje hranica medzi obsahom a reklamou. Hádam by ste vo Vogue nechceli diktát Diora. Alebo áno? Aj túto dilemu rieši filmové pokračovanie Diabol nosí Pradu 2.

Zohraná hrozba

Fenomén zafungoval už pred dvadsiatimi rokmi, keď sme sa v americkej komédii režiséra Davida Frankela zoznámili s Mirandou Priestly, šéfkou magazínu Runway. Jej filmový príbeh založil na skutočnej reputácii prísnej a nekompromisnej módnej ikony Anny Wintour, ktorej kariéra sa spája s vedením svetoznámeho módneho časopisu Vogue. Oba filmy na túto inšpiráciu odkázali aj cez použitie kultovej piesne Madonny (1990).

Pokračovaniu pridala hudobný punc Lady Gaga pod vedením rovnakého tvorivého tímu (režisér David Frankel, scenáristka Aline Brosh McKenna). Aj pred kamerou sa stretávame so známou zohranou hereckou zostavou, ktorá tvorí jadro redakcie prestížneho časopisu Runway.

Za aktuálnych a nie veľmi príjemných okolností do nej opäť mieri Andy Sachs. Jej životnú púť práve zasiahla radikálna zmena. Skúsenosť v pozícii Mirandinej asistentky síce kedysi ohrozovala jej osobný partnerský život a preto sa aj vtedy rozhodla nadobro z Runway odísť, aby si budovala status serióznej reportérky v malej redakcii, no teraz je situácia iná.

Na špičke

Vyššia moc spôsobila, že Andy sa ocitla na trhu práce a bombastická ponuka nedáva na seba dlho čakať. Tentoraz však Andy nebude Mirandinou podržkabelkou, ani jej v najnevhodnejších chvíľach nebude nosiť kávu či s nasadením vlastného života zháňať rukopisy ešte nevydaných bestsellerov. Jej zodpovednosťou bude postaviť na nohy reportážne oddelenie spomínaného časopisu, ohrozené finančným krachom. Samozrejme, že aj v tejto pozícii je ľahké stať sa terčom ponižovania. Žeby vstupovala do tej istej rieky?

Svojím spôsobom áno. Andy nachádza piliere uznávanej biblie módy nepohnuté. Pevnou rukou tu stále vládne vplyvná a charizmatická, ale neľútostná, chladná a vypočítavá Miranda. Vyžaduje dokonalosť v každom detaile a využíva akýkoľvek moment na studenú sprchu pre premotivovaných.

Jej pravou rukou po celé roky ostal zdržanlivý Nigel, tichý profík s absolútne vycibreným vkusom. Na kľúčovú obchodnú partnerku časopisu sa však z pozície dievčaťa pre všetko vypracovala ctižiadostivá Emily. Bez nej by Mirande dnes ťažko fungovali reklamné rozpočty, preto si určite nebude pripúšťať, že si v minulosti chovala na hrudi hada.

Dennodenný pohyb na špičke okázalého sveta módneho biznisu, kde sa chyby neodpúšťajú a v hre sú veľké finančné operácie, všetkých na scéne už dávno naučil, ako v drobnohľadnej spoločnosti horných desaťtisíc žiť na primeranej nohe a ako víťazne sa tváriť pred objektívmi.

Nosí sa plytké, ale objemné

Silu výkladnej skrine módy napriek tomu postihla v uplynulom období dilema o zmysle fungovania v tradičných rámcoch, najmä keď krutá realita hovorí, že náklad printu raketovo klesá, novinárska práca sa scvrkáva do displaya v sieťach metakonkurencie a vaša práca má pol sekundy na to, aby zaujala.

Listovať kriedový papier a hľadať medzi stránkami vzorky najlepších značiek či iné exkluzívne prílohy skrátka prestalo byť v kurze. Nosí sa dobrovoľná reklamná služba vlastným virtuálnym profilom s dôrazom na množenie sledovateľov, z čoho môžu byť plytké, ale zato objemné výnosy.

Strategické budovanie kultov osobností stavajúcich na vlastnej vyhranenosti v digitálnom priestore síce posúva do popredia otázku o nezávislosti žurnalistiky, zároveň ju však vystavuje nivelizácii. Médiá sa skrátka zmenili a aj klasické vydavateľské domy, pod aký patrí fiktívny Runway, dávno akceptujú zrýchlenú platformu pôsobenia.

Lenže vesmír haute couture je aj tak neskutočne príťažlivý. Veľkolepé fashion, nádherné dizajny, červené koberce pre vyvolených pulzujúcich vo vzrušujúcom rytme cool hudby tu a teraz vytvárajú pocit, že hoci sa len prizeráme, sme súčaťou čohosi výnimočného, priam nadpozemského, čomu dynamika doby veľmi svedčí. A nie je to pozlátko ani potemkinovská kulisa, len drahý kreatívny život s krédom strike a pose.

Jazda dôveryhodnosti

Pokračovanie filmového príbehu Runway je obrazom tohto diania a ponúka rozprávku pre dospelých. Ľahkú, nie príliš komplikovanú, s presným zámerom vzdať hold vizuálnemu umeniu a zaručiť pastvu pre oči. Precízny kasting potvrdzuje, že Runway je srdcovka, médium, ktoré naozaj existuje, aj keď len ako kinematografická súradnica.

Meryl Streep si úlohu Mirandy užíva, v každom kostýme sa jej telo pohybuje neomylne do posledného článku prsta, hrá aj najmenším mihnutím viečka aj mrazivým tichom, ktoré okolo seba rada vytvára. Svoju minimalistickú jazdu dôveryhodnosti dáva s prehľadom aj Stanley Tucci, sympaťák, ktorý strčí do vrecka najväčších playboyov. Emily Blunt nezaprela nevraživosť ani labilitu a stále zostala chrumkavou.

Anne Hathaway ako Andy Suchs nevyšla zo svojej naivnej polohy, za jej postavou však predsa cítime skúsenosť, že pristupovať k výzvam bez predsudkov a nehanbiť sa za idealistické túžby je lepšie ako zavádzať mrchavé likvidačné postupy. Je síce trochu zvláštne, že aj v štyridsiatke vyvaľuje veľké čierne oči ako prekvapené dieťa, ale prečo nie. Veď za toľké roky nestihla byť ani mamou a ani submisívnou puťkou.

Veľa gagov, málo pitvania

Andy tak ostáva nositeľkou odkazu, že diabol nielenže nosí Pradu, ale hovorí aj pravdu o tom, ako pomáhame sebe, keď pomáhame iným. A ako sa sami zachraňujeme, keď zubami-nechtami bránime priestor, ktorý našej práci dáva zmysel. Dokonca pri tom môžeme zažiariť aj v prastarom svetríku, stačí v správnej chvíli pristrihnúť rukávy.

Príbeh o nových osudoch Runway je rozprávkou pre dospelých, kde fungujú gagy, vedome však nikto nič príliš nepitvá. Nanajvýš vyvolá spomienku na seriál Emily v Paríži, kde na všetky problémy sveta a medziľudských vzťahov stačí systém zázračný prútik. Je škoda viacerých motívov či liniek postáv, ktoré nedostali hlbšiu pointu.

Happyend o tom, že stále existujú osvietení a duchom neschudobnení miliardári, ktorí vycítia, ako byť správnym mecenášom, však príbehu rozhodne nechýba. Pokojne si ho dajte aj dvakrát, vizuál za to stojí a oplatí sa odsledovať, ako očarujúco si Merylina Miranda zgustla na vlastnej dobrote.