Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa, matka odsúdená na zlyhanie

Ema Nemčovičová

Písmo: A- | A+

Druhý celovečerný film švédskeho režiséra Gustava Möllera Dozorkyňa je intenzívny psychologický triler. So scenáristom Emilom Nygaardom Albertsenom, s ktorým Möller spolupracoval aj pri svojom debute Tiesňové volanie (2018), vybudovali štruktúru filmu na motíve pomsty. Pomsta ako hlavná motivácia postáv je v kinematografii prítomná, ba až nadužívaná natoľko, že sa môžeme pýtať, či je ďalší film o pomste nutný a čo ešte môže priniesť. Dozorkyňa sa síce nezapíše medzi sto najlepších filmov storočia, ale napriek tomu sa oplatí ju vidieť.

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím.

Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení.

Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená.

Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy keď je dozorkyňa príliš blízko odsúdených v nevyspytateľných situáciách.

Film je priamy a surový nielen v téme, ale i v rozprávaní. Eva, ktorá sa snaží o kamarátstvo so všetkými odsúdenými mladými mužmi, sa začne správať inak, keď do väznice na prísne strážené oddelenie prichádza ani nie tridsaťročný odsúdený Mikkel odpykať si ťažký trest.

Eva sa na nového väzňa Mikkela zameria ako na votrelca vo svojom dome, ktorý chce ohroziť všetkých jej „synov“. Bez vysvetlenia ju priťahuje a Eva sa dá preradiť na klaustrofobické oddelenie v suteréne bez okien, kde sa cely ozývajú viacnásobnými vraždami, aby mohla byť Mikkelovi nablízku.

Správa sa k nemu nevraživo, skúša jeho hranice, ide jej o pomstu. Začína sa vojna dvoch ľudí. Diváckosť tohto filmu spočíva v hre s tajomstvom a v postupnom dávkovaní informácií. Hoci nám režisér väčšinu súvislostí prezradí hneď na začiatku, hmla vôkol Eviných motivácii sa drží. Preto má divák priestor na domýšľanie a jeho očakávania sa s vývinom lineárneho rozprávania trojaktovej štruktúry Dozorkyne menia.

Otrlejšiemu publiku môže takýto puzzle príbeh s naoko skrytými dielikmi pripomínať viacero známych festivalových snímok. Napokon, príbehy s určitou dávkou kalkulu ako Dozorkyňa sú na festivaloch obľúbené, o čom svedčí aj jej nominácia na Zlatého medveďa z Berlína. Premiére na tomto áčkovom festivale určite dopomohla i prítomná polemika o dobre a zle. Eva sa totiž v prítomnosti Mikkela premieňa na nemorálnu, samu seba z úvodu filmu by pravdepodobne nespoznala. V istom bode jej taktiež začne hroziť väzenie, a tak, aby sa zachránila, začína vo vlastný prospech kolaborovať so zločinom a ide proti zákonu i svojim zásadám. Režisér nám tak ukazuje, aké ľahké je zostupovať po kruhoch pekla a ako nespravodlivo ľahké môže byť oslobodenie sa z neho.

V momente, keď sa Eva s Mikkelovým osudom začína viac a viac zapletať, stane sa na jej pôvodnom oddelení nešťastie. Eva pred Bohom priznáva ďalšie zlyhanie a pred divákom sa odkrýva jej osobný život. Počas celého filmu univerzálnu ženu, matku Evu nevidíme v civilnom oblečení a len dvakrát mimo priestoru budovy väzenia. Svoju prácu vníma ako poslanie a pokus napraviť, čo nezvládla. Alebo nemohla zvládnuť? Eva dostáva na rozdiel od tých, na ktorých jej záleží, ďalšiu šancu byť dobrou a film sa končí začínajúcim sa odpúšťaním.

Dozorkyňa určite poteší milovníkov paradoxov severských drám a trilerov, ktoré sa trošku vylúhovali aj v taktike Larsa von Triera. Dá sa však ľahko prekuknúť a hrozí aj nuda. Uvidíme, či Gustav Möller ostane pri skúmaní komplexných postáv s minimalistickým prístupom alebo sa od osvedčeného, hoci bez pochýb náročného formátu posunie niekam inam.

Dozorkyňa (Vogter, Dánsko, Švédsko, 2024)
RÉŽIA Gustav Möller ● SCENÁR Gustav Möller, Emil Nygaard Albertsen ● KAMERA Jasper Spanning ● HUDBA Jon Ekstrand ● STRIH Rasmus Stensgaard Madsen ● HRAJÚ Sidse Babett Knudsen, Sebastian Bull, Dar Salim, Marina Bouras, Olaf Johannessen, Jacob Lohmann, Siir Tilif, Rami Zayat
MINUTÁŽ 100 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 28. 11. 2024

Najnovšie články

Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články