Schmeisser proti Špaginovi, T 34 proti Pantherovi

Použiť brechtovský princíp vo filme chce nepochybne odvahu, i keď v kinematografii sa to občas deje. Ale použiť tento typ scudzovacieho efektu v bábkovom filme je riziko. Vo filme Dukla sa riskovať jeho tvorcom jednoznačne oplatilo. Princíp je použitý funkčne a Bertold Brecht by mal radosť. Napätie medzi desivým príbehom a formou, priznanou bábkohrou, sa stalo v Dukle metódou, ktorá rôznymi naratívnymi taktikami vytvára silnú a apelatívnu výpoveď. A čo je mimoriadne dôležité, robí tak (vďaka svojej štruktúre) bez akéhokoľvek pátosu. Podarilo sa tu vytvoriť presvedčivú ilúziu situácie pohyblivého frontu počas vojny – s tým má často problém dokonca i hraný film.

Príbeh je recepčne otvorený, vyrozprávaný štandardne a lineárne, rámcovaný úvodnou a záverečnou scénou pred televízorom, delený na niekoľko nadväzujúcich kapitoliek. Fabula nie je nijako komplikovaná, sujet nepoužíva naratívne ozvláštnenia. Ani nemusí, pretože tým povestným, neoformalisticky povedané „ozvláštnením“ je celá výrazová zložka, včítane dvoch sekvencií s transparentne priznanými rukami ovládajúcimi postavy – bábky. Významy sa tak vytvárajú na základe štylizovaných vizuálnych a auditívnych znakov, ktoré odkazujú na znaky iluzívnej skutočnosti a tie odkazujú na referenčné znaky historickej reality. Táto semiotická hra s interpretáciou interpretácie ale nekončí ako nejaký otravný model. Naopak, ako som spomenul vyššie, pôsobí autenticky a zakladá silnú recepčnú platformu emocionálneho pôsobenia.

Je potešujúce, že film Dukla vznikol. V budúcnosti pri výročiach druhej svetovej vojny bude spolu s Kapitánom Dabačom tvoriť povinnú divácku jazdu.

Text vznikol pre Ústav pamäti národa, film Dukla mal premiéru na Festivale slobody.