Záber z filmu Emilia Pérez. Foto: ASFK

recenzia Emilia Pérez

Emilia Pérez je odvážna, ale na efekt

Roberta Tóthová

Písmo: A- | A+

Asi sa zhodneme, že najrozdeľujúcejším filmom vlaňajška je Emilia Pérez. V Cannes sa mu ušiel najdlhší potlesk v stoji v histórii podujatia, Cena poroty aj ocenenia pre všetky tri predstaviteľky ženských postáv. Prakticky od tohto momentu vyvoláva žánrový mix muzikálu, gangsterky a queer melodrámy rozčarované reakcie.

Svätí účel prostriedky?

Hoci príbeh o zločincovi, ktorý sa zmení na filantropku, suverénne premieňa nominácie na prestížne filmové ceny a aktuálne má s trinástimi nomináciami dvanásť šancí (v kategórii piesní má dve nominácie) získať Oscara vrátane ceny pre najlepšiu herečku v hlavnej úlohe Karlu Sofíu Gascón (prvú transrodovú ženu nominovanú v tejto kategórii), v skutočnosti to s jeho kvalitami nie je také jednoznačné. Čo však možno uznať ako prednosť, je odvaha francúzskeho scenáristu a režiséra Jacqua Audiarda úplne sa pri svojom desiatom filme odviazať a vykašľať sa aj na to, či transrodových ľudí a sociálnu realitu Mexika reprezentuje citlivo.

Kontextom príbehu je totiž problematika organizovaného zločinu a jeho následky na obyvateľstvo, s ktorými sa Mexiko dlhé roky snaží neúspešne vyrovnať. Bolo by menej riskantné, keby o svojich problémoch hovorili sami, z prvej ruky, no Audiard sa tým nenechal odradiť. Aby sa vyhol problému, mohol dej zasadiť do fiktívnej krajiny. Dokonca nepovažoval za problém ani to, že nehovorí ani jedným z jazykov svojho filmu (španielsky ani anglicky), a príbeh z mexických kulís nakrútil v štúdiách v Paríži s minimom členov štábu z Latinskej Ameriky.

Problémové je najmä to, že sa opäť rozhodol hovoriť za marginalizované identity. Už v titule Dheepan (2015), žánrovke o tamilských utečencoch, ktorých vojna dobehne aj na predmestí Paríža, vykorisťoval identity, ktoré prinášajú dramatické osudy chrumkavé pre film. Západná kritika sa však zhoduje, že Audiard zviditeľňuje menšiny a dostáva ich do povedomia mainstreamu. Ja v tom vidím kalkul a hazard s ich zraniteľnosťou.

Muži sú zlí, ženy dobré

V Emilii Pérez sarkasticky odbremenil transrodovú ženu od vnútorného prežívania a rovnako plocho využil členov organizovaného zločinu, ale aj ich obete. Tie si nesú v krajine, kde sú desaťtisíce nezvestných ľudí unesené a zabité drogovými kartelmi, obrovskú traumu. Nie je trápne, že si Emilia po operácii zrkadlom kontroluje genitálie? Zatiaľ čo Pedro Almódovar svojimi perverznými melodrámami rúca hranice a nabúrava tradičné kategórie rodu a sexuality s gráciou, Audiard sa potkýna o vlastnú aroganciu.

Inšpiráciou mu bola kapitola z knihy Borisa Razona Écoute („Počúvajte“), kde sa narkobarón po zmene pohlavia pokúsi vykúpiť zo svojich hriechov.





Emilia Pérez (Francúzsko/Belgicko, 2024)
RÉŽIA A SCENÁR Jacques Audiard ● KAMERA Paul Guilhaume ● HUDBA Clément Ducol ● PIESNE Camille ● STRIH Juliette Welfling ● HRAJÚ Zoe Saldaña, Karla Sofía Gascón, Selena Gomez, Adriana Paz, Édgar Ramírez, Mark Ivanir

MINUTÁŽ 130 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 13. 2. 2025

Hodnotenie: 54%

Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať: