Záber z filmu Emilia Pérez. Foto: ASFK

recenzia Emilia Pérez

Emilia Pérez je odvážna, ale na efekt

Roberta Tóthová

Písmo: A- | A+

Asi sa zhodneme, že najrozdeľujúcejším filmom vlaňajška je Emilia Pérez. V Cannes sa mu ušiel najdlhší potlesk v stoji v histórii podujatia, Cena poroty aj ocenenia pre všetky tri predstaviteľky ženských postáv. Prakticky od tohto momentu vyvoláva žánrový mix muzikálu, gangsterky a queer melodrámy rozčarované reakcie.

Svätí účel prostriedky?

Hoci príbeh o zločincovi, ktorý sa zmení na filantropku, suverénne premieňa nominácie na prestížne filmové ceny a aktuálne má s trinástimi nomináciami dvanásť šancí (v kategórii piesní má dve nominácie) získať Oscara vrátane ceny pre najlepšiu herečku v hlavnej úlohe Karlu Sofíu Gascón (prvú transrodovú ženu nominovanú v tejto kategórii), v skutočnosti to s jeho kvalitami nie je také jednoznačné. Čo však možno uznať ako prednosť, je odvaha francúzskeho scenáristu a režiséra Jacqua Audiarda úplne sa pri svojom desiatom filme odviazať a vykašľať sa aj na to, či transrodových ľudí a sociálnu realitu Mexika reprezentuje citlivo.

Kontextom príbehu je totiž problematika organizovaného zločinu a jeho následky na obyvateľstvo, s ktorými sa Mexiko dlhé roky snaží neúspešne vyrovnať. Bolo by menej riskantné, keby o svojich problémoch hovorili sami, z prvej ruky, no Audiard sa tým nenechal odradiť. Aby sa vyhol problému, mohol dej zasadiť do fiktívnej krajiny. Dokonca nepovažoval za problém ani to, že nehovorí ani jedným z jazykov svojho filmu (španielsky ani anglicky), a príbeh z mexických kulís nakrútil v štúdiách v Paríži s minimom členov štábu z Latinskej Ameriky.

Problémové je najmä to, že sa opäť rozhodol hovoriť za marginalizované identity. Už v titule Dheepan (2015), žánrovke o tamilských utečencoch, ktorých vojna dobehne aj na predmestí Paríža, vykorisťoval identity, ktoré prinášajú dramatické osudy chrumkavé pre film. Západná kritika sa však zhoduje, že Audiard zviditeľňuje menšiny a dostáva ich do povedomia mainstreamu. Ja v tom vidím kalkul a hazard s ich zraniteľnosťou.

Muži sú zlí, ženy dobré

V Emilii Pérez sarkasticky odbremenil transrodovú ženu od vnútorného prežívania a rovnako plocho využil členov organizovaného zločinu, ale aj ich obete. Tie si nesú v krajine, kde sú desaťtisíce nezvestných ľudí unesené a zabité drogovými kartelmi, obrovskú traumu. Nie je trápne, že si Emilia po operácii zrkadlom kontroluje genitálie? Zatiaľ čo Pedro Almódovar svojimi perverznými melodrámami rúca hranice a nabúrava tradičné kategórie rodu a sexuality s gráciou, Audiard sa potkýna o vlastnú aroganciu.

Inšpiráciou mu bola kapitola z knihy Borisa Razona Écoute („Počúvajte“), kde sa narkobarón po zmene pohlavia pokúsi vykúpiť zo svojich hriechov.





Emilia Pérez (Francúzsko/Belgicko, 2024)
RÉŽIA A SCENÁR Jacques Audiard ● KAMERA Paul Guilhaume ● HUDBA Clément Ducol ● PIESNE Camille ● STRIH Juliette Welfling ● HRAJÚ Zoe Saldaña, Karla Sofía Gascón, Selena Gomez, Adriana Paz, Édgar Ramírez, Mark Ivanir

MINUTÁŽ 130 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 13. 2. 2025

Hodnotenie: 54%

Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Fotografia z filmu Parthenope

CED Slovensko informuje: Minifestival európskeho filmu 2025

V dňoch 12. – 14. mája sa v sieti kín CINEMAX uskutoční ďalší ročník Minifestivalu európskeho filmu 5x5. Päť oceňovaných európskych filmov, podporených z programu Kreatívna Európa – MEDIA a uvedených na festivaloch ako Cannes či Karlove Vary, premietneme v piatich slovenských mestách: v Bratislave, Košiciach, Prešove, Banskej Bystrici a v Žiline. Hlavným organizátorom prehliadky je Creative Europe Desk Slovensko, spoluorganizátormi Európsky parlament – Kancelária Európskeho parlamentu na Slovensku a CINEMAX. Vstup na všetky predstavenia je zadarmo Minifestival európskeho filmu 5x5 – filmy:    Emilia Pérez (r. Jacques Audiard, Francúzsko/Belgicko, 2024, 130 min.)Rita je právnička, ktorá vie, ako ohýbať zákon v prospech tých najmocnejších – aj keď ju to stojí vlastné svedomie. No práve v okamihu, keď už sama nevie, na akej strane stojí, prichádza ponuka, aká sa neodmieta. Nebezpečný narkobarón Manitas ju poverí misiou, akú nečakala: pomôcť mu definitívne zmiznúť z podsvetia a zároveň sa konečne stať sebou samým. Ženou. Prečítajte si recenziu na film Emilia Pérez. Vlny (r. Jiří Mádl, Česko/Slovensko, 2024, 130 min,)Kompromitujúca nahrávka, ktorá môže zmeniť dejiny. Mladý redaktor Tomáš prichádza do legendárnej redakcie Československého rozhlasu, kde sa slovo ešte stále vysiela slobodne – aj za cenu veľkého rizika. V čase, keď štátna moc sleduje každý krok novinárov a tlak tajných služieb silnie, stojí Tomáš...
Ivan Puťora. Foto: Miro Nôta

Ivan Puťora

V čase svojho vzniku rozčeril dokumentárny film Jánošík ’21 (r. Ivan Rumanovský, 1971) hladinu vôd prinajmenšom slovenskej kinematografie. Normalizácia sa už presadzovala plnou parou a unikátny televízny dokument rozprával príbeh o nájdení a záchrane prvého kompletného slovenského celovečerného – ešte nemého – filmu Jánošík (r. Jaroslav Siakeľ, 1921), ktorý bratia Siakeľovci nakrútili za americké (!) peniaze. Pod dokument sa ako kameraman podpísal Ivan Puťora. Bývalý kolibský kameraman a autor niekoľkých vynálezov oslávil 22. apríla okrúhle jubileum – deväťdesiate narodeniny. V toku času sa v našich zemepisných šírkach na meno Ivan Puťora pozabudlo. Nezabudla však Asociácia slovenských kameramanov, ktorá mu udelila za celoživotné dielo a cenný prínos do technologického rozvoja kameramanskej profesie cenu Kamera 2017. Na jeho tvorivosť nezabudla ani výtvarná scéna, na prelome rokov 2022/2023 mal výstavu veľkoplošných akrylov v piešťanskej Galérii Domu umenia. „Detstvo som prežil na východnom Slovensku, ale chcel som sa dostať k filmu,“ spomínal v rozhovore pre Film.sk. Koníčky rodáka z Užhorodu – vtedy súčasti Československa –, ktorý vyrastal v Trebišove, boli z trochu iného súdka: odmalička rád maľoval a fotografoval. Mimochodom, už ako chlapec prispieval ilustráciami do miestnych trebišovských novín. Mal osemnásť, keď ho prijali ako adepta strihu do Štúdia populárno-vedeckého a náučného filmu v Bratislave, o rok neskôr už pracoval v Štúdiu umeleckých filmov ako asistent kamery a ostrič. „Jedného dňa ma pridelili k výrobe...
Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Zobraziť všetky články