recenzia Hranice vernosti. Záber z filmu Hranice vernosti. Foto: Dayhey

recenzia Hranice vernosti

Otvorený vzťah si vyžaduje otvorené rozhovory

Lenka Bednárová

Písmo: A- | A+

O akých témach sa v rodinách nerozpráva? A aké sú dôvody mlčania? Diana Fabiánová si do svojich filmov vyberá témy, ktorým sa bežne vyhýbame, pretože ich sprevádzajú nepríjemné pocity. Veľmi dobre si však uvedomuje, že dopredu nás neposúva pohodlie, ale naopak, diskomfort. Kým vo svojom debute Mesiac v nás (2009) otvorila tému menštruácie, v snímke Hranice vernosti skúma pevnosť a hranice svojho vlastného partnerského vzťahu.

Nie je to náhoda. Vzťahom a zoznamovaniu sa Diana Fabiánová venuje dlhodobo. Organizuje zoznamovacie podujatia a v prieskume o nevere na niekoľkotisícovej vzorke zistila, že približne polovica ľudí zažila vo vzťahu neveru. Navonok dokonalé vzťahy pod povrchom často trpia a rozpadávajú sa pod tlakom mlčania a klamstiev. Toto, aj autorkine vnútorné presvedčenie, že celoživotný monogamný vzťah je neudržateľný, stálo v zárodkoch dokumentu Hranice vernosti.

Normálna rodina alebo tri generácie v jednom dome

O tom, že ide o tému, ktorej sa obávame, svedčí aj to, že respondenti a respondentky, s ktorými sa režisérka o nevere rozprávala, nemali odvahu hovoriť na kameru. A tak ju namierila na seba a svoju rodinu a nakrútila autobiografický časozber, ktorý vznikal takmer osem rokov. Intímny príbeh manželského páru, ktorý sa rozhodne pre otvorený vzťah pozýva publikum, aby prehodnocovalo vlastné vzťahy, tajomstvá, tabu či postoje k pravde.

„Neexistuje normálna rodina,“ cituje režisérka vo filme svojho otca, uznávaného psychológa.  To, čo považujeme za normálne, do nás vkladá nielen spoločnosť či kultúra, ale aj rodina, v ktorej vyrastáme. Režisérka žije v trojgeneračnom dome. Ten z dnešného pohľadu do šablóny normy nepasuje, hoci pár desiatok rokov späť by sme takýto spôsob spolužitia vnímali ako tradičný. Rodina je tu živým organizmom, ktorý sa neustále mení. Vyžaduje si starostlivosť vo forme prehodnocovania, hľadania a skúmania nových teritórií, ale aj nastavovania si vlastných hraníc a sledovaní nielen svojich potrieb, ale aj potrieb svojich blízkych.

Sila v odvahe ukázať slabosti

Režisérka je rozprávačkou príbehu a je zároveň aj tou, ktorá do rodiny prináša nové výzvy a otázky. V prvej časti vedie dialóg predovšetkým so svojím manželom. Nastavujú si spoločné pravidlá, ktoré, ak sa pre otvorený vzťah rozhodnú, budú musieť dodržať. Či sa im to podarí, neprezradím. Hoci motivácie každého z nich môžu byť rôzne a režisérka vo filme odkrýva skôr tie svoje, je dôležité, aby bola dohoda rovnocenná a dobrovoľná. Raz nakrúca ona, keď vyprevádza svojho muža za inou ženou. Inokedy na telefón zaznamenáva situácie on a niekedy kamera sníma oboch. Zachytáva rozpaky, očakávania, chvíle radosti, ale aj náročné debaty, nepohodlie, konflikty a udalosti, ktoré by najradšej zostali zabudnuté.

Rodina na prvom mieste

Hranice vernosti sú oveľa viac než len filmom o nevere či o otvorenom vzťahu. Sledujeme





Hranice vernosti (Slovensko, 2025)
RÉŽIA Diana Fabiánová ● SCENÁR Diana Fabiánová, Phil Jandaly ● KAMERA A ZVUK Tomáš Kobza ● HUDBA Ľubica Čekovská ● STRIH Phil Jandaly ● PRODUCENTKA Silvia Panáková ● KOPRODUCENTKY Diana Fabiánová, Lucia Zubáková  ● ÚČINKUJÚ Diana Fabiánová, Tomáš Kobza
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. novembra 2025
MINUTÁŽ 80. min

Záber z filmu Hranice vernosti. Foto: Dayhey

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

spravodlivé podmienky pre tvorcov Diskusný panel počas konferencie Behind Creativity. Towards Fair Conditions for European Creators (Za kreativitou. Za spravodlivé podmienky pre európskych tvorcov a tvorkyne). Foto: Tomasz Kaczor, Creative Europe Desk Poland

ohlasy Aj kreativita je práca

Minulý mesiac som sa vo Varšave zúčastnil konferencie, ktorá tematizovala sociálnu situáciu a pracovné podmienky v kultúre. Práca v kultúre má totiž svoje špecifiká. Vo vysokej miere je projektového charakteru, s čím je spojená nestabilita príjmov. Núti k štatútu SZČO, aj keď má charakter závislej činnosti, alebo je slabo finančne ohodnotená nielen vzhľadom na vzdelanie, v mnohých prípadoch je, dokonca, neplatená. Pre ľudí pracujúcich v kultúre to okrem iného znamená finančnú neistotu, sťažený prístup k sociálnemu zabezpečeniu či nutnosť viacerých zamestnaní, neraz mimo odboru – prípadne rovno odchod z odboru. Navyše, možnosť kolektívne vyjednávať je legislatívne obmedzená. Situácia sa však pomaly mení – respektíve, minimálne sa o potrebe štruktúrnych zmien viac diskutuje. Zápas za lepšie pracovné podmienky v kultúre trvá už dlho. Zdá sa však, že nedávna pandémia naplno odhalila, v akých prekérnych podmienkach ľudia pracujúci v kultúre dlhodobo fungujú. Viaceré krajiny to viedlo k snahám o reformy. Napríklad poľská vláda nedávno schválila návrh zákona o sociálnom poistení umelkýň a umelcov a momentálne sa o ňom rokuje v parlamente. V tomto kontexte organizovala 11. júna poľská kancelária Creative Europe Desk v spolupráci s Európskym audiovizuálnym observatóriom spomínanú konferenciu s názvom Behind Creativity. Towards Fair Conditions for European Creators (Za kreativitou. Za...
Prameň Záber z filmu Prameň. Foto: Filmtopia

Prameň – ako sa stane, že aj dobrý človek napomáha zlu?

Po svetovej premiére na MFF Karlovy Vary prichádza najnovší film režiséra a producenta Ivana Ostrochovského Prameň od 23. júla aj do slovenských kín. Ešte predtým ho uvedú v sérii predpremiér od 14. júla v bratislavských kinách Lumiére, Edison Filmhub a Nostalgia a takisto v kinách v Rimavskej Sobote a Nitre. Snímka sa vracia do Československa 80. rokov a rozpráva o nútených sterilizáciách Rómok. V Karlových Varoch sa film premietal v Hlavnej súťaži a získal Cenu FIPRESCI pre najlepší film Hlavnej súťaže. „Presvedčila ma najmä téma filmu, ktorá nielenže nebola nikdy v našom prostredí autorsky spracovaná, ale je veľmi málo adresovanou časťou našej histórie. Napriek tomu, že sú nútené sterilizácie rómskych žien niečo, čo spájame hlavne s minulým režimom, faktom je, že pokračovali aj v 90. rokoch, a existuje presvedčenie, že sa do nejakej miery dejú dodnes,“ povedala producentka Prameňa Katarína Tomková zo spoločnosti Punkchart films. Film produkovala spolu s Ivanom Ostrochovským a Albertom Malinovským. Chcel urobiť film o nádeji „Nechcel som nakrútiť film o monštrách a obetiach, ale o tom, ako sa pragmatické úmysly môžu zmeniť na nespravodlivosť, keď prestaneme vidieť jednotlivca a začneme veriť abstraktným predstavám o tom, čo je správne a prospešné pre spoločnosť. O tom, ako ľahko dokážeme racionalizovať svoje presvedčenia,“ hovorí Ivan Ostrochovský. Pod film sa spolu s Marekom Leščákom podpísal aj...
Zobraziť všetky články