recenzia Hranice vernosti. Záber z filmu Hranice vernosti. Foto: Dayhey

recenzia Hranice vernosti

Otvorený vzťah si vyžaduje otvorené rozhovory

Lenka Bednárová

Písmo: A- | A+

O akých témach sa v rodinách nerozpráva? A aké sú dôvody mlčania? Diana Fabiánová si do svojich filmov vyberá témy, ktorým sa bežne vyhýbame, pretože ich sprevádzajú nepríjemné pocity. Veľmi dobre si však uvedomuje, že dopredu nás neposúva pohodlie, ale naopak, diskomfort. Kým vo svojom debute Mesiac v nás (2009) otvorila tému menštruácie, v snímke Hranice vernosti skúma pevnosť a hranice svojho vlastného partnerského vzťahu.

Nie je to náhoda. Vzťahom a zoznamovaniu sa Diana Fabiánová venuje dlhodobo. Organizuje zoznamovacie podujatia a v prieskume o nevere na niekoľkotisícovej vzorke zistila, že približne polovica ľudí zažila vo vzťahu neveru. Navonok dokonalé vzťahy pod povrchom často trpia a rozpadávajú sa pod tlakom mlčania a klamstiev. Toto, aj autorkine vnútorné presvedčenie, že celoživotný monogamný vzťah je neudržateľný, stálo v zárodkoch dokumentu Hranice vernosti.

Normálna rodina alebo tri generácie v jednom dome

O tom, že ide o tému, ktorej sa obávame, svedčí aj to, že respondenti a respondentky, s ktorými sa režisérka o nevere rozprávala, nemali odvahu hovoriť na kameru. A tak ju namierila na seba a svoju rodinu a nakrútila autobiografický časozber, ktorý vznikal takmer osem rokov. Intímny príbeh manželského páru, ktorý sa rozhodne pre otvorený vzťah pozýva publikum, aby prehodnocovalo vlastné vzťahy, tajomstvá, tabu či postoje k pravde.

„Neexistuje normálna rodina,“ cituje režisérka vo filme svojho otca, uznávaného psychológa.  To, čo považujeme za normálne, do nás vkladá nielen spoločnosť či kultúra, ale aj rodina, v ktorej vyrastáme. Režisérka žije v trojgeneračnom dome. Ten z dnešného pohľadu do šablóny normy nepasuje, hoci pár desiatok rokov späť by sme takýto spôsob spolužitia vnímali ako tradičný. Rodina je tu živým organizmom, ktorý sa neustále mení. Vyžaduje si starostlivosť vo forme prehodnocovania, hľadania a skúmania nových teritórií, ale aj nastavovania si vlastných hraníc a sledovaní nielen svojich potrieb, ale aj potrieb svojich blízkych.

Sila v odvahe ukázať slabosti

Režisérka je rozprávačkou príbehu a je zároveň aj tou, ktorá do rodiny prináša nové výzvy a otázky. V prvej časti vedie dialóg predovšetkým so svojím manželom. Nastavujú si spoločné pravidlá, ktoré, ak sa pre otvorený vzťah rozhodnú, budú musieť dodržať. Či sa im to podarí, neprezradím. Hoci motivácie každého z nich môžu byť rôzne a režisérka vo filme odkrýva skôr tie svoje, je dôležité, aby bola dohoda rovnocenná a dobrovoľná. Raz nakrúca ona, keď vyprevádza svojho muža za inou ženou. Inokedy na telefón zaznamenáva situácie on a niekedy kamera sníma oboch. Zachytáva rozpaky, očakávania, chvíle radosti, ale aj náročné debaty, nepohodlie, konflikty a udalosti, ktoré by najradšej zostali zabudnuté.

Rodina na prvom mieste

Hranice vernosti sú oveľa viac než len filmom o nevere či o otvorenom vzťahu. Sledujeme





Hranice vernosti (Slovensko, 2025)
RÉŽIA Diana Fabiánová ● SCENÁR Diana Fabiánová, Phil Jandaly ● KAMERA A ZVUK Tomáš Kobza ● HUDBA Ľubica Čekovská ● STRIH Phil Jandaly ● PRODUCENTKA Silvia Panáková ● KOPRODUCENTKY Diana Fabiánová, Lucia Zubáková  ● ÚČINKUJÚ Diana Fabiánová, Tomáš Kobza
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. novembra 2025
MINUTÁŽ 80. min

Záber z filmu Hranice vernosti. Foto: Dayhey

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články