slovenský hraný film 2025 Zuzana Hozová vo filme Jadwiga - čarodejnica z Beskýd. Foto: Beskyd Film

recenzia Jadwiga, čarodejnica z Beskýd

Naráža na fakty a predsa čaruje

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Režisér filmu Jadwiga, čarodejnica z Beskýd Petr Turoň vsadil na osobnú výpoveď o hraniciach čiernej mágie.

Okolo Mostov u Jablunkova je krásne, veď sa tu stretávajú hranice troch krajín v jadre Strednej Európy. Sychravá temnota sa prelína so sviežou horskou náladou, ľudia sú rázni, tvrdí, ošľahaní vetrom, vycvičení prírodou. Majú aj vlastné nárečie, typické pre česko-slovensko-poľské pomedzie. Človeka v ňom prirodzene obklopí magická atmosféra umocnená krásou pohoria Beskýd. A v takej sa odohráva aj príbeh filmu Jadwiga, čarodejnica z Beskýd. Rozpráva o tom, ako sa v praxi detektíva dá vyrovnať s prípadom, pri ktorom fakty narážajú na čiernu mágiu.

Za všetkým hľadaj prekážky

Pred dvadsiatimi rokmi sa vyšetrovateľ Pavel chopil zločinu spojenému s čiernou mágiou. Je to jediný z mnohých, ktorý sa mu počas kariéry nepodarilo vyriešiť. Dnes Pavel ako vyšetrovateľ prednáša aj na univerzite a najmä píše knihu o sebe ako profíkovi v centre prípadov, ktoré úspešne uzavrel. Okolnosti ho však opäť lákajú na miesta, ktoré z nevyriešeného prípadu dobre pozná. A tak sa vracia do okolia obce Mosty u Jablunkova.

S najnovším prideleným prípadom po rokoch narazil na minulosť, presnejšie na bosorácke praktiky





Jadwiga, čarodejnica z Beskýd (Česko/Sovensko, 2025)
RÉŽIA, SCENÁR  Petr Turoň ● KAMERA Ján Žitniak ● HUDBA Petr Turoň, Martin Behúň ● STRIH Peter Kotrha ● HRAJÚ Zuzana Hozová, Tomáš Dastlík, Petr Turoň, Petr Buchta, Zuzana Páleníková, Veronika Bellová, Miloslav Čížek, Natália Gajová, Iva Parasková, Kamil Turek
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 14. októbra 2025
MINUTÁŽ 102 min.

Hodnotenie: 65%
Autor:

Zuzana Hozová vo filme Jadwiga – čarodejnica z Beskýd. Foto: Beskyd Film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články