Jednopercentný indián v réžii Szabolcsa Hajdua. Foto: Filmtopia

recenzia Jednopercentný indián

Hor sa Maďar, velí ti Indián!

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Zabijú muchy, zapijú žiaľ, zadominujú. Muži v novom maďarsko-slovensko-americkom filme Jednopercentný indián oplakali pokrvného brata, ako sa patrí, a ukázali, akí sú manželia. 

Po filmoch Rodinné šťastie a Kálmánov deň prichádza maďarský režisér a herec Szabolcs Hajdu s treťou drámou a završuje vzťahovú trilógiu. Inšpirovaný vlastným životom v nej zachytáva obdobie manželstva od ticha pred búrkou až po jeho krach.

Čaro pavlačí

Trom filmom predchádzal vznik divadelných inscenácií s podobným hereckým obsadením, kde sa protagonisti v typológii jednotlivých postáv rozlične striedali a vymedzovali. Predstavenia sa odohrávali formou bytového divadla, poslednú inscenáciu sme mohli vidieť aj na Slovensku, i keď priestor, do ktorého tu bola vsadená, nemal čaro typických veľkomestských pavlačových bytov s vysokými stropmi, akých v Budapešti nájdeme mnoho, a najmä, ten bratislavský nebol uspôsobený na titulkovanie nadupanej konverzačky.

Aj preto je filmové spracovanie rovnomennej divadelnej hry pre slovenského diváka väčším darom. Szabolcs Hajdu, na Slovensku známy aj režijným debutom Biele dlane či koprodukciou Mirage, ním otvára dvere nielen do jednej domácnosti, ale aj do duší a myslenia päťdesiatnikov v čase, keď sa na zdedených chybách z minulosti láme partnerský vzťah.

<!– wp:image {„id“:23157,“sizeSlug“:“full“,“linkDestination“:“none“} –>

Jednopercentný indián v réžii Szabolcsa Hajdua. Foto: Filmtopia
Jednopercentný indián v réžii Szabolcsa Hajdua. Foto: Filmtopia

Vklinení do spoločnosti

Zomrel dlhoročný priateľ. Nevieme, kto to bol ani aký bol, sme iba s jeho partiou, ktorá sa s ním bola na pohrebe rozlúčiť. So smrťou kamaráta sa vyrovnávajú najmä traja muži, to oni ho poznali od detstva, a hoci sa ich životy ubrali inými smermi a zaradili ich do rôznych societ a vrstiev, chcú si naňho teraz spoločne zaspomínať. V byte u Andrisa a Zsuzsi zabijú dve muchy jednou ranou – zapijú žiaľ a oslávia rozhodnutie hostiteľskej dvojice ísť žiť za oceán.

Už len necelý deň delí manželov od veľkého kroku – zbalili sa a letia do Mexika. Andris tam dostal ponuku pôsobiť na univerzite. Vlastne im z neba padla možnosť ujsť pred politickým marazmom, ktorý nadlho ovládol celú maďarskú krajinu a citlivému Európanovi už roky neprináša dôvod na príjemnú emóciu. Zároveň je to konečne šanca vymaniť sa z manželského stereotypu, v ktorom ustrnuli.

Hoci sú obaja životaschopní, príjemní ľudia, v ich vzťahu vládne potláčaná nervozita, rozhovory sa scvrkli na presadzovanie vlastných pohľadov a temných úvah o zmysle spolužitia. Pocit zaľúbenia a príťažlivosti u oboch akosi vyprchal. Majú sa stále radi, no nevedia sa tešiť zo vzájomnej blízkosti, dokonca už ani z letmej prítomnosti. Vklinení do spoločnosti sa spoznali do tej miery, že prestali byť na seba zvedaví. Akoby ich nezaujímalo, v čom by sa ako dvojica mohli dopĺňať a čo pekné môžu jeden pre druhého robiť. Ktorý z nich to väčšmi kazí?

Kým v Andrisovi sa šanca na životnú zmenu s dňom odchodu do Mexika zvyšuje, v Zsuzsi rastie neodbytná myšlienka, že opustením domova svoje šťastie za hranicami nenájde. Dusivá ťažoba každodennosti k nej vysiela signál, že život na opačnom konci zemegule ozdravenie vzťahu nezaručí. Akokoľvek nádejný je závan slobody, tá vnútorná vyzerá inak.

<!– /wp:paragraph –>

Jednopercentný indián v réžii Szabolcsa Hajdua. Foto: Filmtopia
Jednopercentný indián v réžii Szabolcsa Hajdua. Foto: Filmtopia

Metóda zhadzovania

Režisér Szabolcs Hajdu ukotvuje svoj scenáristický zámer v obnažení spôsobov, akými tri manželské dvojice v zabehnutom spôsobe života pristupujú k sebe jednotlivo aj v skupine. Postupne odkrýva nielen závoj problému ich (ne)fungujúcej komunikácie, ale aj podstatu vzájomného neporozumenia. Všíma si vzťahy vo všetkých kombináciách, mužov s mužmi, žien so ženami, mužov so ženami a žien s mužmi. Je to naozaj priateľstvo alebo skôr zautomatizovaný kontakt podporený prežitými vzorcami správania?





Jednopercentný indián (Maďarsko/Slovensko/USA, 2024)

RÉŽIA Szabolcs Hajdu ● SCENÁR Szabolcs Hajdu ● KAMERA Csaba Bántó ● HUDBA Gábor Keresztes ●  STRIH Zuzana Cséplő ● ZVUK Dušan Kozák ● HRAJÚ Szabolcs Hajdu, Imre Gelányi, Kata Pető, Domonkos Szabó, Erika Tankó, Orsolya Tóth

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 3. 4. 2025

MINUTÁŽ 82 min.

Hodnotenie: 85%

Foto: FILMTOPIA

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

MFDF Ji.hlava 2026 Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: filmsomnia

Zóny nikoho a ďalšie slovenské filmy na MFDF Ji.hlava 2026

Jubilejný 30. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava sa začína v piatok 23. októbra 2026 a potrvá do 1. novembra 2026. Až 106 filmov uvedie vo svetovej premiére. Celkovo má v programe viac ako 350 filmov, medzi nimi aj viaceré slovenské a koprodukčne slovenské snímky. Festival má hneď niekoľko súťažných sekcií. Tou hlavnou je Opus Bonum. Organizátori do nej vyberajú „pozoruhodné dokumentárne filmy roku z rôznorodej kolekcie reprezentujúcej tendencie svetového dokumentu“. MFDF Ji.hlava 2026 uvedie v sekcii šestnásť snímok, Slovensko zastupujú dve. Realitu musia vytesňovať Medzinárodnú premiéru má v Jihlave dokumentárna snímka Viery Čákanyovej, Lucie Kašovej a Barbory Sliepkovej Zóny nikoho. V žánrovo pestrom autorskom prístupe ponúka film zložený z troch epizód pohľad na tri najzávažnejšie environmentálne záťaže na Slovensku. Zameral sa na bratislavskú Dynamitku a súvisiacu Vrakunskú skládku, gudrónové jamy v Predajnej a na oblasť tzv. Trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Programové vyhlásenie vlády kedysi sľúbilo, že záťaže, ktoré sú ešte dedičstvom socializmu, budú odstránené do roku 2024. „Problém sme zdedili zo socializmu, no za 37 rokov demokracie sme sa s ním nedokázali vysporiadať,“ povedala režisérka Lucia Kašová, ktorá je zároveň autorkou námetu. „Ľudia žijúci v blízkosti toxických skládok musia realitu vytesňovať, aby v nej vôbec dokázali psychicky prežiť. Tým sa však prehlbuje ich letargia a nedôvera v štátne inštitúcie,“ hovoria autorky filmu spoločne. Zóny nikoho...
Beštia Bebjak Záber z filmu Beštia. Foto: DNA Production/Nataša Bošková

Bebjakova Beštia podľa Dominika Dána má prvú ukážku

Po vyhlásení amnestie v roku 1990 sa dostalo na slobodu aj mnoho nebezpečných zločincov. Začínajúcemu bratislavskému detektívovi Richardovi Krauzovi vtedy pridelili prípad sériového vraha žien. Tiahla sa za ním krvavá stopa polovicou Európy a nedokázali ho odhaliť žiadne bežne využívané metódy. Režisér Peter Bebjak pripravuje detektívny triler podľa jednej z najpredávanejších kníh Dominika Dána Beštia. Do kín príde už začiatkom budúceho roka. Tomáš Maštalír (Burger), Martin Klinčúch (Krauz), Michal Kubovčík (Hanzel) a Braňo Bystriansky (Váňa) spolu s Alexandrom Bártom (Mayor) a Jánom Jackuliakom (súdny lekár Lengyel) stvárňujú vo filme Beštia tím, ktorý sa snaží odhaliť páchateľa série vrážd. Prípad na začiatku vyzerá takmer beznádejne. Páchateľ totiž nezanecháva žiadne odtlačky prstov. Nič, na základe čoho, by bolo možné zistiť, o koho ide. Vyšetrovatelia vedia, čo spája jednotlivé miesta činu, ale dostupné kriminalistické metódy nestačia na to, aby vraha usvedčili. Vtedy prichádzajú na scénu vedci a analýza DNA. Metóda, ktorú slovenskí kriminalisti nikdy dovtedy nepoužili. https://youtu.be/ZzOrfU6evL0?si=Q6NlQR6hRMzUBcSl „Atmosféru začiatku deväťdesiatych rokov sa nám podarilo preniesť na obraz presne tak, ako si ju časť spoločnosti pamätá z mladosti a ako je stvárnená v knihách Dominika Dána,“ povedal producent DNA Production Rasťo Šesták. „A rovnako ako v knihách, ani film Beštia nie je príbehom vraha. Je o tom, ako ho veľký tím vyšetrovateľov s pomocou vedcov – a v tom čase...
Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
Zobraziť všetky články