Jednopercentný indián v réžii Szabolcsa Hajdua. Foto: Filmtopia

recenzia Jednopercentný indián

Hor sa Maďar, velí ti Indián!

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Zabijú muchy, zapijú žiaľ, zadominujú. Muži v novom maďarsko-slovensko-americkom filme Jednopercentný indián oplakali pokrvného brata, ako sa patrí, a ukázali, akí sú manželia. 

Po filmoch Rodinné šťastieKálmánov deň prichádza maďarský režisér a herec Szabolcs Hajdu s treťou drámou a završuje vzťahovú trilógiu. Inšpirovaný vlastným životom v nej zachytáva obdobie manželstva od ticha pred búrkou až po jeho krach.

Čaro pavlačí

Trom filmom predchádzal vznik divadelných inscenácií s podobným hereckým obsadením, kde sa protagonisti v typológii jednotlivých postáv rozlične striedali a vymedzovali. Predstavenia sa odohrávali formou bytového divadla, poslednú inscenáciu sme mohli vidieť aj na Slovensku, i keď priestor, do ktorého tu bola vsadená, nemal čaro typických veľkomestských pavlačových bytov s vysokými stropmi, akých v Budapešti nájdeme mnoho, a najmä, ten bratislavský nebol uspôsobený na titulkovanie nadupanej konverzačky.

Aj preto je filmové spracovanie rovnomennej divadelnej hry pre slovenského diváka väčším darom. Szabolcs Hajdu, na Slovensku známy aj režijným debutom Biele dlane či koprodukciou Mirage, ním otvára dvere nielen do jednej domácnosti, ale aj do duší a myslenia päťdesiatnikov v čase, keď sa na zdedených chybách z minulosti láme partnerský vzťah.

<!– wp:image {„id“:23157,“sizeSlug“:“full“,“linkDestination“:“none“} –>

Jednopercentný indián v réžii Szabolcsa Hajdua. Foto: Filmtopia
Jednopercentný indián v réžii Szabolcsa Hajdua. Foto: Filmtopia

Vklinení do spoločnosti

Zomrel dlhoročný priateľ. Nevieme, kto to bol ani aký bol, sme iba s jeho partiou, ktorá sa s ním bola na pohrebe rozlúčiť. So smrťou kamaráta sa vyrovnávajú najmä traja muži, to oni ho poznali od detstva, a hoci sa ich životy ubrali inými smermi a zaradili ich do rôznych societ a vrstiev, chcú si naňho teraz spoločne zaspomínať. V byte u Andrisa a Zsuzsi zabijú dve muchy jednou ranou – zapijú žiaľ a oslávia rozhodnutie hostiteľskej dvojice ísť žiť za oceán.

Už len necelý deň delí manželov od veľkého kroku – zbalili sa a letia do Mexika. Andris tam dostal ponuku pôsobiť na univerzite. Vlastne im z neba padla možnosť ujsť pred politickým marazmom, ktorý nadlho ovládol celú maďarskú krajinu a citlivému Európanovi už roky neprináša dôvod na príjemnú emóciu. Zároveň je to konečne šanca vymaniť sa z manželského stereotypu, v ktorom ustrnuli.

Hoci sú obaja životaschopní, príjemní ľudia, v ich vzťahu vládne potláčaná nervozita, rozhovory sa scvrkli na presadzovanie vlastných pohľadov a temných úvah o zmysle spolužitia. Pocit zaľúbenia a príťažlivosti u oboch akosi vyprchal. Majú sa stále radi, no nevedia sa tešiť zo vzájomnej blízkosti, dokonca už ani z letmej prítomnosti. Vklinení do spoločnosti sa spoznali do tej miery, že prestali byť na seba zvedaví. Akoby ich nezaujímalo, v čom by sa ako dvojica mohli dopĺňať a čo pekné môžu jeden pre druhého robiť. Ktorý z nich to väčšmi kazí?

Kým v Andrisovi sa šanca na životnú zmenu s dňom odchodu do Mexika zvyšuje, v Zsuzsi rastie neodbytná myšlienka, že opustením domova svoje šťastie za hranicami nenájde. Dusivá ťažoba každodennosti k nej vysiela signál, že život na opačnom konci zemegule ozdravenie vzťahu nezaručí. Akokoľvek nádejný je závan slobody, tá vnútorná vyzerá inak.

<!– /wp:paragraph –>

Jednopercentný indián v réžii Szabolcsa Hajdua. Foto: Filmtopia
Jednopercentný indián v réžii Szabolcsa Hajdua. Foto: Filmtopia

Metóda zhadzovania

Režisér Szabolcs Hajdu ukotvuje svoj scenáristický zámer v obnažení spôsobov, akými tri manželské dvojice v zabehnutom spôsobe života pristupujú k sebe jednotlivo aj v skupine. Postupne odkrýva nielen závoj problému ich (ne)fungujúcej komunikácie, ale aj podstatu vzájomného neporozumenia. Všíma si vzťahy vo všetkých kombináciách, mužov s mužmi, žien so ženami, mužov so ženami a žien s mužmi. Je to naozaj priateľstvo alebo skôr zautomatizovaný kontakt podporený prežitými vzorcami správania?





Jednopercentný indián (Maďarsko/Slovensko/USA, 2024)

RÉŽIA Szabolcs Hajdu ● SCENÁR Szabolcs Hajdu ● KAMERA Csaba Bántó ● HUDBA Gábor Keresztes ●  STRIH Zuzana Cséplő ● ZVUK Dušan Kozák ● HRAJÚ Szabolcs Hajdu, Imre Gelányi, Kata Pető, Domonkos Szabó, Erika Tankó, Orsolya Tóth

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 3. 4. 2025

MINUTÁŽ 82 min.

Hodnotenie: 85%

Foto: FILMTOPIA

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Zobraziť všetky články