Mačacia odysea. Foto: Film Europe

recenzia Mačacia odysea

Keby sme boli v rozprávke, hrdinka je kocúrom v čižmách

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Mačacia odysea je krásna aj bez slov. Hovorí o apokalyptickom príbehu plnom zásadných podobenstiev o súčasnej dobe.

Má tmavú krátku srsť, ohnivý pohľad, je prítulná, hneď by chytila za srdce citlivú ľudskú bytosť. Ľudí však v tomto príbehu nestretáva, ich existencia na Zemi sa už nezaznamenáva. Zrejme nie je náhoda, že práve ona sa túla medzi pozostatkami ich prítomnosti, stelesňujúc voľakedajší hrejivý pocit domova na modrej planéte. Mačka má predsa sedem životov. Mačacia odysea, animovaný kandidát na nastávajúceho Oscara, prichádza do slovenských kín 2. januára 2025.

Hladina stúpa

Potuluje sa po prazvláštnych, záhadných miestach. Niektoré nesú stopy bájnej civilizácie, vyvolávajú pocit slobody, ale nie bezpečia. Opustené obydlia rozličných tvarov a stavebných slohov zarástli hustou zeleňou. Kedysi v nich niekto zjavne prebýval, teraz sú prázdne, medzi múrmi je ticho a v zabudnutých predmetoch dennej potreby sa skrývajú duchovia minulosti.

Mačka beží popri rieke lemovanej lúkou a lesom, pod stráňami plnými kvitnúcich lúčnych kvetov. Bol by to dokonalý obrázok harmónie prírody, keby v nej zároveň nerástlo aj zvláštne napätie. Do zdanlivo idylickej atmosféry zrazu bezhlavo vbehne obrovské stádo jeleňov. Čo sa to deje?

Voda v rieke začína stúpať, vylieva sa. Rozpínavý živel čím ďalej, tým mohutnejšie zaplavuje lúku, stromy, údolie aj opustené obydlia. A postupne berie so sebou všetko, čo mu príde do cesty. Utekať pred ním alebo vyskočiť na najvyšší konár stromu, kde tak či tak o chvíľu kontakt so vzduchom zanikne?

Zo zaplavených kráterov sa už iba kde-tu z vody vynorí skala, strecha altánku či pagody, kamenný fragment gigantickej ľudskej sochy, posvätná mačacia podobizeň obrastená stáročným machom.

V diaľke počuť zvuky zvierat, ktoré ešte utekajú pred prívalom. Na nebi hrozivo škriekajú vtáky. A voda stále stúpa. Mačka pred ňou uteká, pevniny ubúda a ona je postupne odrezaná od akýchkoľvek možností zotrvať na jednom mieste.

V krajine zaliatej nekonečným morom nezostáva nič iné, iba sa učiť plávať.

A v ústrety ničotne vyzerajúcej budúcnosti sa odrazu náhodne, ako biblický záchranca, priplaví bárka. Noemov príbeh sa začína napĺňať.

Postarcha odlišností

Takto vyzerá potopa sveta podľa režiséra Gintsa Zilbalodisa.





Mačacia odysea / Straume / Flow

Animovaný

LV/FR/BE 2024

RÉŽIA Gints Zilbalodis ● SCENÁR Matīss Kaža, Gints Zilbalodis ● STRIH Gints Zilbalodis ● KAMERA Gints Zilbalodis ● HUDBA Rihards Zaļupe, Gints Zilbalodis

MINUTÁŽ 85 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 2. 1. 2025

Hodnotenie: 90%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Slnko v sieti 2024 - Jiří Mádl a jeho víťazný film Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanous

Slnko v sieti apeluje na hodnoty, i keď Mikiho nominovalo

Bolo to jedno veľké „vlnybitie“, skonštatoval moderátor Bruno Ciberej, a mal pravdu. Národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2024 ovládli česko-slovenské Vlny. Film režiséra Jiřího Mádla v silnej obojstrannej koprodukcii si zaslúžene odniesol vzácne sošky v deviatich kategóriách vrátane najlepšieho filmu, réžie a scenára. Jedna z cien sa spojila s osobným vyznaním pre herca Mariána Bielika, legendárneho Fajola z určujúcej kultovky Slnko v sieti, ktorý vlani zomrel. Svoju sošku mu venovala jeho dcéra Katarína Štrbová Bieliková, keď stála na pódiu ako čerstvá držiteľka ocenenia za najlepšie kostýmy. V súvislosti s príbehom strhujúcej drámy Vlny o boji za slobodu v auguste 1968 vyjadrila vo svojich nástojčivých otázkach pálčivé problémy, ktoré v súčasnosti trápia našu krajinu. Práve filmy, ktoré na Slovensku vznikajú a sú nositeľom hodnotového posolstva o slobode, považuje  za inšpiráciu, ktorá nám v ťažkých časoch môže pomôcť. „Vlny sú o statočnosti ľudí, ktorí sa vzopreli voči mnohonásobne silnejšiemu nepriateľovi, a ktorí ostali konzistentní v postojoch, pretože sloboda bola pre nich najcennejšou hodnotou,“ povedala o odvahe ľudí z redakcie Československého rozhlasu počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Katarína Štrbová Bieliková, cena za najlepšie kostýmy vo filme Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanout V hrobovom tichu Paradoxne, 16. apríla 2025 sa ceremoniál odovzdávania cien Slnko v sieti dial v sále Slovenského rozhlasu pod strechou verejnoprávnej STVR, ktorá sa od tohto podujatia alibisticky dištancovala. Napriek...
Herecká suita z filmu Jiřího Mádla Vlny. Foto: Wandal production

Slnko v sieti: 9 cien pre Vlny, 5 pre Emu a smrtihlava

Najlepším celovečerným hraným filmom roka 2024 sa na udeľovaní národných filmových cien Slnko v sieti stala česko-slovenská koprodukčná snímka Vlny (producenti Monika Kristl, Vlasta Kristl a Wanda Adamík Hrycová). Jej režisér Jiří Mádl si odniesol aj Slnko v sieti v kategórii réžia. Vlny celkovo získali 9 cien. Spolu mali 14 nominácií. O dve nominácie menej mala slovensko-česko-maďarská koprodukčná dráma Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Nakoniec získala 5 cien. Dve ceny si odniesol česko-slovensko-francúzsky animovaný film Keď život chutí (réžia Kristina Dufková, producenti Matej Chlupáček, Agata Novinski, Marc Faye), ktorý zvíťazil v kategórii animovaných filmov a získal tiež Slnko v sieti za hudbu (Michal Novinski). Najlepším dokumentom uplynulého roka bola podľa hlasovania členov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie snímka Prezidentka (réžia Marek Šulík, producentka Barbara Janišová Feglová). Chýbajúca maskérka Okrem trojice hereckých ocenení pre Alexandru Borbély, Évu Bandor a Milana Ondríka si Ema a smrtihlav odniesla Slnko v sieti za scénografiu (Tomáš Svoboda, Miriam Struhárová) a najlepšie umelecké masky (Andrea Štrbová, Ivo Strangmüller, Tomáš Richter, Viktor Nagy). Po vyhlásení kategórie sa producentka Zuzana Mistríková ospravedlnila umeleckej maskérke Alici Dvorskej, že ju pri nahlásení nominovaných maskérov zaviedla uviesť do formulára, ktorý vypĺňala. Poprosila akadémiu, aby jej cenu udelili dodatočne, keďže sa na ocenenej kategórii podieľala rovnako ako ostatní štyria ocenení. Vlny bodovali aj v kategóriách scenár...
Miloslav Luther. Foto: Miro Nôta

rozhovor Miloslav Luther

„Televízia bola perfídnym nástrojom kultúrnej politiky totalitného štátu. Dnešná, zatiaľ ešte formálne verejnoprávna, ako sa zdá, k tomu zase smeruje,“ hovorí v rozhovore čerstvý držiteľ Slnka v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Z troch bratov bol v detstve asi ten najvzdorovitejší, ale duševnej potravy v kinách a knižniciach našiel vždy dosť. Koncom uvoľnených šesťdesiatych rokov sa mu začal plniť sen stať sa režisérom, medzitým ho však naplno dobehla realita normalizácie. A čo je horšie, táto pachuť sa mu dnes vracia. Režisér Miloslav Luther si vysoko cení jednotlivcov, ktorí sa napriek všetkému vytrvalo usilujú pripomínať morálne princípy spoločnosti a udržiavať európske humanistické tradície. Čo hovoríte na to, že odovzdávanie ocenení Slnko v sieti sa tento rok napokon v STVR vôbec nevysiela?  Dá sa povedať, že televízia si strieľa do vlastnej nohy. Nielenže oberie svojho kultivovaného diváka o autentický zážitok, ale – hoci je tradične koproducentom väčšiny slovenských filmov – ani nevyužije natoľko sledovaný vysielací čas na propagáciu domácej tvorby. Nechcem si domýšľať, čo sa tým hlavne sleduje, ale podľa mňa toto rozhodnutie neprospeje nikomu a ničomu. S akými pocitmi prijímate ocenenie? Rekapitulujete minulosť? Je to pre mňa motivujúce. Hoci som pri uvedení svojho posledného filmu Spiaci účet vyhlásil, že je naozaj posledným a končím ním svoju profesijnú dráhu, teraz som v dileme. Keď som doteraz...
Zobraziť všetky články