Fotoaparát ako zbraň, ktorou mierila na seba. Filmom mieri Milota na diváka

Okuliare s výrazným čiernym rámom kontrastujú s farbou rovných plavých vlasov. Stačilo jediné stretnutie hoci na vernisáži, aby ste si navždy zapamätali jej tvár. Aj meno – Milota Havránková. Vždy bola a dodnes je neprehliadnuteľná, rovnako ako jej tvorba. Dokument Milota je portrétom jednej z najvýraznejších osobností československej a slovenskej fotografickej scény druhej polovice 20. storočia.

Jej prvú bustu vytvoril kamarát, ktorý študoval sochárstvo. Ako model mu sedela len jediný raz. Len tak sedieť a nič nerobiť považovala za zbytočné mrhanie času, doniesla mu teda svoju fotografiu. Trápil sa, hneval, až hodil hlavu o zem. Rozbitú sadrovú bustu ale znova poskladal. Ten príbeh pretavila do cyklu šiestich fotografií s názvom Oživenie, ktorý ju už v roku 1975 preslávil. Posledná snímka, na ktorej hlava ožíva, je úvodným akordnom dokumentárneho filmu Milota. V troch kapitolách v ňom ožíva životný a tvorivý príbeh ženy, ktorá považovala fotoaparát za zbraň namierenú na seba.

Kto je Milota?

„Kto je Milota? Neviem. Je ťažko dešifrovateľná,“ hovorí jej syn architekt Igor Marko. Milota Havránková totiž vo svojej tvorbe prekračovala hranice výtvarných médií, kombinovala ich možnosti, jej diela presahovali do architektúry, módy, dizajnu aj reklamy. „Baví ma ničiť, prerábať a inovovať veci aj samu seba,“ vysvetľuje Milota. Obrazy fotografií deformuje, rozostruje, záber prekrýva hrubým zrnom alebo ďalšími zábermi, improvizuje, inscenuje, skladá. V jej tvorbe sa zakaždým odzrkadľovalo obdobie, v ktorom sa práve nachádzala. „Som votrelec, strieľajúci fotograf, ktorý chce spoznávať,“ hovorí.

Ako v stroji času sa filmový portrét voľne pohybuje medzi prítomnosťou a minulosťou, preskakuje medzi vrstvami rôznych dekád, napriek tomu ožíva pred divákom príbeh ojedinelej umeleckej osobnosti v podstate vo svojej lineárnosti. Chcela maľovať, ale na ŠUP-ke bolo voľné miesto len na oddelení fotografie. Katastrofa! Všetko vraj kazila. Ale aj s tým sa naučila pracovať. Na pražskej FAMU začala študovať kameru, ako prvá žena absolvovala novootvorený odbor fotografie. Písal sa rok 1969, „zlaté šesťdesiate“ a sny o slobode prevalcovali tanky okupantov.

Fotografiu stavala na hlavu, študentom dala krídla

V časoch, ktorým kraľovala dokumentárna fotografia, jej vyčítali, že stavia fotografiu na hlavu. Ona však chcela tvoriť len to, čo v sebe cítila. Intuitívne. Niečo, čo sa vymyká bežnej realite, spontánne hľadala čosi, čo existuje v podvedomí, v snoch či nad skutočnosťou. Používala pre to termín surreálny. Nehodila sa do žiadnej škatuľky teoretikov, preto jej tvorbu zväčša obchádzali mlčaním.

Hravosťou a slobodnou tvorivosťou nakazila na ŠUP-ke svojich študentov, z ktorých sa napokon v osemdesiatych rokoch 20. storočia zrodila slávna nová slovenská vlna fotografie. Neskôr šiel každý z nich vlastnou cestou. Tono Stano a Martin Štrba spomínajú na obľúbenú pedagogičku ako na človeka, ktorý im dal krídla.

Skutočnú tvorivú aj človečenskú slobodu našla až na chalupe, ktorej strechu namaľovala na modro. Tam našla svoj azyl, pokoj pre tvorbu aj miesto, kde sa stretávala s ľuďmi, ktorých mala rada. Názvom Modrá strecha zastrešila aj výstavu, ktorú mala pred takmer dvoma rokmi v Galérii mesta Bratislavy. Považovala ju za svoju poslednú. Príprava výstavy, výber fotografií a jej inštalácia tvoria ďalší z pomyselných oblúkov filmového dokumentu.

„To nikto nerobí takého hovadiny,“ smiala sa, keď vysvetľovala asistentovi ako nasnímať cez sklenenú guľu svoje fotografie dotvorené hoci dinosaurom. Hračkou jej vnuka. A sklenená guľa? Možno pomôcka pri meditácii, možno pohľad do neznáma, možno symbol poznania.

Rôznofarebná mozaika

Na rodičov spomína Milota Havránková s láskou, matke chcela dokázať, že niečo vie, otca považovala za pohromu, ktorá sa starala do všetkého. Aj do jej fotografie. Jej deti sú kritickejšie, priskoro pochopili, že si určitý režim a systém musia utvoriť samé. Po nociach mama totiž pracovala, takže spánok doháňala cez deň. „Bol som pyšný, že je to moja mama,“ netají syn Igor. „Vždy bola pragmatik, na staré kolená sa stáva romantikom,“ konštatuje dcéra Milota Bibira, keď im mama na lavičke pri chalupe rozpráva o východe slnka.

Nemala rada, keď o nej hovorili ako o experimentátorke, aj keď vo svojej tvorbe nemala od experimentu ďaleko. Aj kolektív autorov, ktorý sa podpísal pod réžiu, kameru a strih, sa snažil ozvláštniť dokumentárny film Milota experimentovaním. Hoci inscenovaním situácie, odkazujúcej na zamrežovanú neslobodu normalizácie, alebo inštalovaním svojej hrdinky do obrazov, evokujúcich niektoré z rozmerov jej mnohostrannej tvorby. Prehĺbili tak rôznofarebnú mozaiku vyskladanú z fotografií, výpovedí, archívnych záberov, vnútorných monológov, aktuálnych situácií (rodinné veľkonočné stretnutie, módna prehliadka, vernisáž Modrej strechy) o ďalší rozmer.

Ostáva na divákovi, ako si sám pre seba dešifruje príbeh „ťažko dešifrovateľnej“ fotografky, prenikne do nepreberných vrstiev jej diela a odčíta životnú story ženy, matky a umelkyne, ktorá sa držala kréda: „Slobodu si v prvom rade musíme vytvoriť sami v sebe.“