Fotoaparát ako zbraň, ktorou mierila na seba. Filmom mieri Milota na diváka

Okuliare s výrazným čiernym rámom kontrastujú s farbou rovných plavých vlasov. Stačilo jediné stretnutie hoci na vernisáži, aby ste si navždy zapamätali jej tvár. Aj meno – Milota Havránková. Vždy bola a dodnes je neprehliadnuteľná, rovnako ako jej tvorba. Dokument Milota je portrétom jednej z najvýraznejších osobností československej a slovenskej fotografickej scény druhej polovice 20. storočia.

Jej prvú bustu vytvoril kamarát, ktorý študoval sochárstvo. Ako model mu sedela len jediný raz. Len tak sedieť a nič nerobiť považovala za zbytočné mrhanie času, doniesla mu teda svoju fotografiu. Trápil sa, hneval, až hodil hlavu o zem. Rozbitú sadrovú bustu ale znova poskladal. Ten príbeh pretavila do cyklu šiestich fotografií s názvom Oživenie, ktorý ju už v roku 1975 preslávil. Posledná snímka, na ktorej hlava ožíva, je úvodným akordnom dokumentárneho filmu Milota. V troch kapitolách v ňom ožíva životný a tvorivý príbeh ženy, ktorá považovala fotoaparát za zbraň namierenú na seba.

Kto je Milota?

„Kto je Milota? Neviem. Je ťažko dešifrovateľná,“ hovorí jej syn architekt Igor Marko. Milota Havránková totiž vo svojej tvorbe prekračovala hranice výtvarných médií, kombinovala ich možnosti, jej diela presahovali do architektúry, módy, dizajnu aj reklamy. „Baví ma ničiť, prerábať a inovovať veci aj samu seba,“ vysvetľuje Milota. Obrazy fotografií deformuje, rozostruje, záber prekrýva hrubým zrnom alebo ďalšími zábermi, improvizuje, inscenuje, skladá. V jej tvorbe sa zakaždým odzrkadľovalo obdobie, v ktorom sa práve nachádzala. „Som votrelec, strieľajúci fotograf, ktorý chce spoznávať,“ hovorí.

Ako v stroji času sa filmový portrét voľne pohybuje medzi prítomnosťou a minulosťou, preskakuje medzi vrstvami rôznych dekád, napriek tomu ožíva pred divákom príbeh ojedinelej umeleckej osobnosti v podstate vo svojej lineárnosti. Chcela maľovať, ale na ŠUP-ke bolo voľné miesto len na oddelení fotografie. Katastrofa! Všetko vraj kazila. Ale aj s tým sa naučila pracovať. Na pražskej FAMU začala študovať kameru, ako prvá žena absolvovala novootvorený odbor fotografie. Písal sa rok 1969, „zlaté šesťdesiate“ a sny o slobode prevalcovali tanky okupantov.

Fotografiu stavala na hlavu, študentom dala krídla

V časoch, ktorým kraľovala dokumentárna fotografia, jej vyčítali, že stavia fotografiu na hlavu. Ona však chcela tvoriť len to, čo v sebe cítila. Intuitívne. Niečo, čo sa vymyká bežnej realite, spontánne hľadala čosi, čo existuje v podvedomí, v snoch či nad skutočnosťou. Používala pre to termín surreálny. Nehodila sa do žiadnej škatuľky teoretikov, preto jej tvorbu zväčša obchádzali mlčaním.

Hravosťou a slobodnou tvorivosťou nakazila na ŠUP-ke svojich študentov, z ktorých sa napokon v osemdesiatych rokoch 20. storočia zrodila slávna nová slovenská vlna fotografie. Neskôr šiel každý z nich vlastnou cestou. Tono Stano a Martin Štrba spomínajú na obľúbenú pedagogičku ako na človeka, ktorý im dal krídla.

Skutočnú tvorivú aj človečenskú slobodu našla až