recenzia Muchy Záber z filmu Muchy. Foto: Filmtopia

recenzia Muchy

Muchy, taký je osud

Jakub Lenčéš

Písmo: A- | A+

„Mucha je tvor drzý a nudný,“ napísal Gáspár Miskolczi, vzdelanec 17. storočia. Rovnaká veta by pokojne mohla odznieť i dnes, napokon, mucha je stále tvor drzý a nudný. V Miskolcziho časoch, a to treba upresniť, však mali obe adjektíva odlišné významové odtiene. Jeho opis smeruje – omnoho viac, než ten neutrálnejší z dneška – k zachmúrenosti a nepriazni; Miskolczi sa vzťahuje k muche, priznáva jej svojrázne miesto a akoby dodával aj frázu: „pomery sú už raz také,“ alebo: „nedá sa nič robiť“. Spolu s ním sa dá predpokladať, že čím viac sa bude človek zaoberať muchami, tým tiesnivejšie naňho bude pôsobiť jeho vlastné ja. Päťdesiatnička Olga sa muchami zaoberá v byte v Mexico City. Film Muchy režiséra a scenáristu Fernanda Eimbckeho je presýtený drzosťou a nudou – presne v tomto chmúrnom bezfarebnom miskolcziovskom zmysle.

Hluk, nielen bzukot, Olgu irituje obzvlášť. Veľa múch sa neobjaví, pokles populácií lietavého hmyzu po celom svete je značný, o množstvo tu ale nejde, muchy sú drzé a nudné a Olga zraniteľná žena. Ľuďom sa vyhýba, iba muchám sa zdanlivo vyhnúť nedá.

Olgu pobolieva noha, potrebuje operáciu a tá stojí peniaze. Olga nemá toľko peňazí. Zvolí núdzové riešenie. Vo svojom byte oproti nemocnici ponúka útlu izbu ako ubytovanie pre tých, ktorí chcú byť chorým nablízku. Onedlho sa prihlási otec so synom Cristianom. Olga o synovi sprvu nevie. Otec vystupuje dobrotivo, no peňazí niet nazvyš. Opakované počítanie bankoviek, ich šum a nedostatok – okamihy intenzívne a taktilné, bzukot sám, dee-sssica, dee-sssica, dee-sssica.

Cristian oblizuje, chytá, zoviera, stláča (jeho mušie maniere film komunikuje pomerne rukolapne). Náhle a nepredvídateľné sú jeho dráhy, avšak film do Cristiana prenáša aj iné





Muchy (Moscas, Mexiko, Španielsko, 2026)
RÉŽIA Fernando Eimbcke ● SCENÁR Fernando Eimbcke, Vanesa Garnica ● STRIH Fernando Eimbcke, Salvador Reyes Zúñiga ● KAMERA María Secco ● HRAJÚ Teresa Sánchez, Bastian Escobar, Hugo Ramírez, Enrique Arreola
MINUTÁŽ 102 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 20. augusta 2026

Hodnotenie: 70%

Záber z filmu Muchy. Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články