Muchy, taký je osud

„Mucha je tvor drzý a nudný,“ napísal Gáspár Miskolczi, vzdelanec 17. storočia. Rovnaká veta by pokojne mohla odznieť i dnes, napokon, mucha je stále tvor drzý a nudný. V Miskolcziho časoch, a to treba upresniť, však mali obe adjektíva odlišné významové odtiene. Jeho opis smeruje – omnoho viac, než ten neutrálnejší z dneška – k zachmúrenosti a nepriazni; Miskolczi sa vzťahuje k muche, priznáva jej svojrázne miesto a akoby dodával aj frázu: „pomery sú už raz také,“ alebo: „nedá sa nič robiť“. Spolu s ním sa dá predpokladať, že čím viac sa bude človek zaoberať muchami, tým tiesnivejšie naňho bude pôsobiť jeho vlastné ja. Päťdesiatnička Olga sa muchami zaoberá v byte v Mexico City. Film Muchy režiséra a scenáristu Fernanda Eimbckeho je presýtený drzosťou a nudou – presne v tomto chmúrnom bezfarebnom miskolcziovskom zmysle.

Hluk, nielen bzukot, Olgu irituje obzvlášť. Veľa múch sa neobjaví, pokles populácií lietavého hmyzu po celom svete je značný, o množstvo tu ale nejde, muchy sú drzé a nudné a Olga zraniteľná žena. Ľuďom sa vyhýba, iba muchám sa zdanlivo vyhnúť nedá.

Olgu pobolieva noha, potrebuje operáciu a tá stojí peniaze. Olga nemá toľko peňazí. Zvolí núdzové riešenie. Vo svojom byte oproti nemocnici ponúka útlu izbu ako ubytovanie pre tých, ktorí chcú byť chorým nablízku. Onedlho sa prihlási otec so synom Cristianom. Olga o synovi sprvu nevie. Otec vystupuje dobrotivo, no peňazí niet nazvyš. Opakované počítanie bankoviek, ich šum a nedostatok – okamihy intenzívne a taktilné, bzukot sám, dee-sssica, dee-sssica, dee-sssica.

Cristian oblizuje, chytá, zoviera, stláča (jeho mušie maniere film komunikuje pomerne rukolapne). Náhle a nepredvídateľné sú jeho dráhy, avšak film do Cristiana prenáša aj iné