recenzia Nedeľa Záber z filmu Nedeľa. Foto: CinemArt SK

recenzia Nedeľa

 Hľadanie lásky vo svete bez Boha

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Hrdinka filmu Nedeľa, sedemnásťročná Ainara sa zamilovala a chce ísť na týždeň preč z domu. Pochopiteľne, otec nie je príliš nadšený, tak sa Ainara s plánom lepšie spoznať svoju lásku zverí tete. Tej, čo ju stále povzbudzovala objavovať svet a bola jej náhradnou matkou. Ukážkovej tete, čo dospievajúcemu dieťaťu vie poskytnúť náruč aj povzbudenie v sebaspoznávaní.

Na takejto zápletke by ani v našich končinách nebolo nič neobvyklé, keby Ainara nechcela odísť na týždeň do kláštora a jej vyvolený nebol Ježiš. Takže nakoniec je z jej nápadu nesvoja aj teta, a film postupne popri nekonečných spoločných stolovaniach odhaľuje celé spektrum osobných strát a zlyhaní.

Odzbrojujúca miera úprimnosti a láskavosti

Baskická režisérka Alauda Ruiz de Azúa spracúva tému svojho filmu Nedeľa ako rodinnú drámu, v ktorej sa nad nečakanými túžbami dospievajúceho dievčaťa odkrývajú charaktery a nevyslovené krivdy. V oboch kultúrach – našej i španielskej – môže film pôsobiť kontroverzne práve svojou nejednoznačnosťou. V našej filmovej kultúre je odzbrojujúca miera úprimnosti a láskavosti, s akou sa prezentujú veriace postavy skutočne neobvyklá. Častejšie ju vidíme v dokumente ako v hranom filme. No keďže sa Nedeľa odohráva v Baskicku, námet obhajujúci hľadanie Boha sa uskutočňuje akosi prirodzenejšie a nepôsobí polarizujúco.

Réžia stavia na postupnom budovaní a búraní všetkých očakávaní. Od dôverných rozhovorov s tetou, ktorá taktiež vychodila cirkevnú školu, no najviac ju na nej zaujali nočné klebety a zdieľanie zakázaných tém s kamarátkami, cez úprimné priznanie čistej lásky k Bohu, a neskôr naopak cez náznaky, že Ainara by mohla byť zamilovaná do niekoho iného a inak až po jej nastúpenie do novického stavu za zvukov povznášajúcej duchovnej hudby, ktorá prináša až burácajúcu katarziu.

recenzia Nedeľa Záber z filmu Nedeľa. Foto: CinemArt SK
Záber z filmu Nedeľa. Foto: CinemArt SK

Rovnako znepokojivý pre veriacich aj neveriacich

Film Nedeľa získal päť cien Goya a tiež Zlatú mušľu a niekoľko ďalších cien na festivale v San Sebastiáne. Môže byť rovnako znepokojivý pre veriacich ako aj pre neveriacich. Naznačuje totiž ambivalentnosť ľudskej túžby po spolupatričnosti, čistote a napokon viere. Pre neveriacich môže byť záverečná katarzia mätúca, veriacich, naopak, môžu znepokojovať otázky, ktoré film kladie. Čo keď je Ainara v skutočnosti zamilovaná do svojho mladého, príťažlivého a charizmatického duchovného vodcu?





Nedeľa ( Los domingos, Španielsko, 2025)
RÉŽIA A SCENÁR Alauda Ruiz de Azúa ● KAMERA Bet Rourich ● HUDBA David Cerrejón ● HRAJÚ David Blanca Soroa, Juan Minujín, Patricia López Arnaiz, Nagore Aranburu, Mabel Rivera, Miguel Garcés, Itziar Aizpuru, Leire Zuazua
MINUTÁŽ 115 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. apríla 2026

Hodnotenie: 75%

Záber z filmu Nedeľa. Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Neviditeľný Jan Gogola Jan Gogola vo filme Mareka Janičíka Neviditeľný Jan Gogola. Foto: Nový film

Neviditeľného Jana Gogolu uvidí MFF Zlín aj Art Film

Prostredníctvom osobného portrétu svojho bývalého profesora Jana Gogolu st. približuje režisér Marek Janičík podstatu dramaturgie. Film bude mať svetovú premiéru 30. mája na filmovom festivale MFF Zlín, slovenská premiéra sa uskutoční na IFF Art Film v Košiciach. Jan Gogola je český dramaturg, pedagóg a scenárista, ktorý sa podieľal na tvorbe viac než šesťdesiatich celovečerných filmoch, desiatkach seriálov, animovaných filmov či divadelných inscenácii. Ako dramaturg sa podpísal pod viaceré detské a rodinné filmy. Dramaturgoval tiež také výrazné snímky ako Kouř (r. Tomáš Vorel, 1990), Requiem pro panenku (r. Filip Renč, 1991), Fany (r. Karel Kachyňa, 1995), Je treba zabiť Sekala (r. Vladimír Michálek, 1998), eŠteBák (r. Juraj Novota, 2011) či Nina (r. Juraj Lehotský, 2017). Vyučoval na FAMU, JAMU, Vyššej odbornej filmovej škole v Zlíne a Akadémii umení v Banskej Bystrici. Okrem iného bol aj vedúcim doktorandskej práce režiséra filmu Mareka Janičíka. „Vtedy som s ním nadviazal hlbší vzťah aj preto, že sme mali občas spoločnú cestu autom do školy. Počas nej mi rozprával príbehy zo svojho života a ja som si až vtedy uvedomil, za akými veľkými projektami v profesionálnom živote stál. Napriek tomu, že stál pri celom mojom magisterskom štúdiu, zistil som, že som ho v podstate nepoznal,‟ spomína Marek Janičík. „Odborníkov a skutočných profesionálov si dnešný svet nevšíma,...
72. MFKF Oberhausen AI Záber z filmu Mishaps in Spacetime (r. Caio Amado Soares, 2025). Foto: MFF Oberhausen

ohlasy 72. MFKF Oberhausen

Celkový profil 72. ročníka Medzinárodného festivalu krátkych filmov v Oberhausene, ktorý sa uskutočnil v dňoch od 28. apríla do 3. mája, určovali predovšetkým témy produkcie a používania obrazov generatívnej umelej inteligencie v súčasnej audiovizuálnej tvorbe a zároveň snaha o prehlbovanie jej festivalovej kurátorskej či inej filmovokritickej reflexie. Umelá inteligencia už síce nie je vo filme novou témou, avšak naše prístupy k nej, ako aj očakávania ňou nabudené, ostávajú príznačne exploatačné, teda krátkozraké. Ako sa na festivale vyjadril teoretik médií Jan Distelmeyer z Postupimskej univerzity, pri AI sa stále zameriavame na jej budúcnosť, na to, čím sa stane, ako nás zachráni alebo zničí. Nemáme čas riešiť jej súčasnosť, nejdeme mimo vybrané rozhranie a pri výsledkoch našich zadaní hlavne radi tušíme, aké dokonalé ešte len budú. Záber z filmu Anatomy of Non-Fact. Chapter1 – AI Hyperrealism (r. Martyna Marciniak, 2024). Foto: MFKF Oberhausen Strata kontaktu s realitou vyvoláva najviac obáv a podobne ako pri predošlých mediálnych transformáciách (od nástupu fotografie) nanovo vracia do hry úvahy o pravosti či pravdivosti obrazov: od médií 20. storočia, ktoré boli založené na vizuálnej evidencii (toto bolo; fotografia ako emanácia referenta) sme vykročili k AI, kde sa už referencia stáva prvotnou mnohosťou, je predmetom výpočtov, spriemerovania, vecou štatistiky a pravdepodobnosti. Ide opäť o nástroj, ktorý radikálne inak konštruuje a manipuluje skutočnosť....
recenzia Pillion Alexander Skarsgård vo filme Pillion. Foto: ASFK

recenzia Pillion

Pillion je spolujazdec. Ten, na ktorého pocitoch nezáleží, ten druhý, submisívny. Pillion je Colin. Colin bojuje za všetky vedľajšie postavy, ktoré odovzdane čakajú, dúfajú, ktoré cítia, a ktoré majú vlastné potreby, aj keď ich často potláčajú. Príbeh filmu Pillion sa divákovi prihovára srdcom, ľudsky, svojou úprimnosťou vyrazí dych a na konci zanechá silný katarzný zážitok. Film v slovenskej premiére uviedol Medzinárodný filmový festival Febiofest 2026 Bratislava v marci, od 14. mája prišiel aj do bežnej distribúcie. Talentovaný a introvertný Colin žije v malej dedine pri Londýne so svojimi rodičmi. Jeho mama má rakovinu a otec pomaly prichádza o úsmev. Mama sa snaží, aby si jej syn niekoho našiel; no snaží sa omnoho viac, ako sám Colin, a dohodne mu rande s cudzím mužom. Colin sa však po svojom speváckom vystúpení zadíva do záhadného krásavca v koženej bunde. Neznámy si dokonca všimne jeho! Na servítku napíše, kde a kedy ho Colin môže stretnúť a nechá mu ju na stole.  Colin sa cíti poctený, že motorkár túži po jeho spoločnosti. O tom, či sa dostaví na určené miesto, vôbec nepochybuje. Stretnutie spustí rad situácií, ktoré mu pomôžu zistiť, kým skutočne je, a čo naozaj potrebuje. Snímka Pillion sa rúti kamsi do temného neznáma, no so silným posolstvom aplikovateľným pre každú toxickú lásku. Submisívny a dominantný Vzťahovú psychologickú drámu...
Zobraziť všetky články