recenzia Nedeľa Záber z filmu Nedeľa. Foto: CinemArt SK

recenzia Nedeľa

 Hľadanie lásky vo svete bez Boha

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Hrdinka filmu Nedeľa, sedemnásťročná Ainara sa zamilovala a chce ísť na týždeň preč z domu. Pochopiteľne, otec nie je príliš nadšený, tak sa Ainara s plánom lepšie spoznať svoju lásku zverí tete. Tej, čo ju stále povzbudzovala objavovať svet a bola jej náhradnou matkou. Ukážkovej tete, čo dospievajúcemu dieťaťu vie poskytnúť náruč aj povzbudenie v sebaspoznávaní.

Na takejto zápletke by ani v našich končinách nebolo nič neobvyklé, keby Ainara nechcela odísť na týždeň do kláštora a jej vyvolený nebol Ježiš. Takže nakoniec je z jej nápadu nesvoja aj teta, a film postupne popri nekonečných spoločných stolovaniach odhaľuje celé spektrum osobných strát a zlyhaní.

Odzbrojujúca miera úprimnosti a láskavosti

Baskická režisérka Alauda Ruiz de Azúa spracúva tému svojho filmu Nedeľa ako rodinnú drámu, v ktorej sa nad nečakanými túžbami dospievajúceho dievčaťa odkrývajú charaktery a nevyslovené krivdy. V oboch kultúrach – našej i španielskej – môže film pôsobiť kontroverzne práve svojou nejednoznačnosťou. V našej filmovej kultúre je odzbrojujúca miera úprimnosti a láskavosti, s akou sa prezentujú veriace postavy skutočne neobvyklá. Častejšie ju vidíme v dokumente ako v hranom filme. No keďže sa Nedeľa odohráva v Baskicku, námet obhajujúci hľadanie Boha sa uskutočňuje akosi prirodzenejšie a nepôsobí polarizujúco.

Réžia stavia na postupnom budovaní a búraní všetkých očakávaní. Od dôverných rozhovorov s tetou, ktorá taktiež vychodila cirkevnú školu, no najviac ju na nej zaujali nočné klebety a zdieľanie zakázaných tém s kamarátkami, cez úprimné priznanie čistej lásky k Bohu, a neskôr naopak cez náznaky, že Ainara by mohla byť zamilovaná do niekoho iného a inak až po jej nastúpenie do novického stavu za zvukov povznášajúcej duchovnej hudby, ktorá prináša až burácajúcu katarziu.

recenzia Nedeľa Záber z filmu Nedeľa. Foto: CinemArt SK
Záber z filmu Nedeľa. Foto: CinemArt SK

Rovnako znepokojivý pre veriacich aj neveriacich

Film Nedeľa získal päť cien Goya a tiež Zlatú mušľu a niekoľko ďalších cien na festivale v San Sebastiáne. Môže byť rovnako znepokojivý pre veriacich ako aj pre neveriacich. Naznačuje totiž ambivalentnosť ľudskej túžby po spolupatričnosti, čistote a napokon viere. Pre neveriacich môže byť záverečná katarzia mätúca, veriacich, naopak, môžu znepokojovať otázky, ktoré film kladie. Čo keď je Ainara v skutočnosti zamilovaná do svojho mladého, príťažlivého a charizmatického duchovného vodcu?





Nedeľa ( Los domingos, Španielsko, 2025)
RÉŽIA A SCENÁR Alauda Ruiz de Azúa ● KAMERA Bet Rourich ● HUDBA David Cerrejón ● HRAJÚ David Blanca Soroa, Juan Minujín, Patricia López Arnaiz, Nagore Aranburu, Mabel Rivera, Miguel Garcés, Itziar Aizpuru, Leire Zuazua
MINUTÁŽ 115 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. apríla 2026

Hodnotenie: 75%

Záber z filmu Nedeľa. Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články