Muž na tenkom ľade kolektívnej pamäti

Hoci krasokorčuliara Ondreja Nepelu začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia v Československu poznal hádam každý, dnes jeho meno vyvoláva hmlisté asociácie. Film Nepela debutujúceho režiséra Gregora Valentoviča má ambíciu zmeniť to.

Filmy o významných postavách dejín budujú pomyselnú galériu národa. Osudy slávnych prepisujú z komunikatívnej pamäti súčasníkov do kolektívnej pamäti ďalších generácií. Neraz tak robia s aktualizačným zámerom: od pripomínania výročí až po vyzdvihnutie odkazu osobnosti pre súčasnosť. Aj prostredníctvom filmového spomínania si krajina buduje svoju identitu.

Kto patrí do galérie národa a kto nie?

V slovenskom hranom filme sa už objavili historické osobnosti ako Štúr, Štefánik,  Masaryk či Dubček. Ale aj ambivalentne neheroické postavy ako Zdeněk Toman či Jan Mikolášek. Mafián Černák. Národný martýr Palach či normalizačná pop star Duchoň. Alebo kolektívny hrdina, pracovníci a pracovníčky Československého rozhlasu počas okupácie Československa. Keby sme vzali do úvahy aj dokumentárne filmy, bola by galéria komplexnejšia. Ak však prijmeme fakt, že pre bežné povedomie je určujúci celovečerný hraný film pre kiná, odhalí tento sumár niekoľko skutočností.

Po prvé, takmer všetky spomínané filmy rámcuje pamäť na Československo – či už v medzivojnovom období alebo v časoch socializmu – aj preto ide zväčša o koprodukčné projekty. Po druhé, filmová galéria národa je chronicky neinkluzívna. Až na výnimku Vĺn v nej figurujú napospol muži. Po tretie, v príbehu ide vždy o konflikt jednotlivca s veľkými dejinami, spravidla podaný v žánrovom kľúči tragickej romance. Po štvrté, divácka i kritická recepcia týchto filmov sa neraz venuje viac portrétovanej osobnosti ako samotnému dielu.

Vo filmovej pamäti nateraz absentujú zásadné figúry ako Hlinka, Tiso, Golian (film sa už nakrúca), Žingor či Husák, hoci o viacerých z nich už vznikajú scenáre. Ktoré budú realizované a akým spôsobom, bude čoraz viac závisieť od politickej klímy. Vo filmovej galérii historických osobností však nenájdeme portréty umelcov a umelkýň, intelektuálov či intelektuálok, ani športovcov či športovkýň, teda ľudí, ktorí zasiahli do dejín mimo politických diskurzov. O Nepelovi nakrútil roku 1973 dokument Juraj Jakubisko a roku 2008 o ňom vznikol aj televízny medailón. A teraz slovenské kiná čakajú rovno dva filmy o krasokorčuliarovi: okrem toho Valentovičovho by mal mať začiatkom budúceho roka premiéru film Jakuba Červenku s titulom ON. Prečo sme si na Nepelu začali spomínať až teraz?

Nepela ako opomínaný hrdina

Valentovičov Nepela je odpoveďou na nepelovský paradox slávneho a zároveň opomínaného hrdinu. Jeho príbeh i forma sú vystavané na duálnych motívoch. Má dve matky: tú biologickú a trénerku. Dve blízke priateľky: zosnulú korčuliarku Hanu Maškovú a študentku Gabiku. Dva životy: verejný na ľade a pred kamerami, kde všetkých oslňuje, ale aj súkromný, kde túži byť prijatý taký, aký je. Jeho telo sa podriaďuje technickej disciplíne v povinných cvikoch na ľade, ale uvoľní sa až pri tanci s priateľmi. Oblieka si hnedý kostým, ale túži žiariť v štrasovej košeli. Vrcholná scéna filmu vizualizuje, ako je skutočný Nepela pre väčšinu ľudí neviditeľný, hoci je všetkým na očiach.

Ide o životopisný film vo vyššie vytýčenej línii pre široké publikum. Je nakrútený s neokázalou formálnou suverénnosťou,