Muž na tenkom ľade kolektívnej pamäti

Hoci krasokorčuliara Ondreja Nepelu začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia v Československu poznal hádam každý, dnes jeho meno vyvoláva hmlisté asociácie. Film Nepela debutujúceho režiséra Gregora Valentoviča má ambíciu zmeniť to.

Filmy o významných postavách dejín budujú pomyselnú galériu národa. Osudy slávnych prepisujú z komunikatívnej pamäti súčasníkov do kolektívnej pamäti ďalších generácií. Neraz tak robia s aktualizačným zámerom: od pripomínania výročí až po vyzdvihnutie odkazu osobnosti pre súčasnosť. Aj prostredníctvom filmového spomínania si krajina buduje svoju identitu.

Kto patrí do galérie národa a kto nie?

V slovenskom hranom filme sa už objavili historické osobnosti ako Štúr, Štefánik,  Masaryk či Dubček. Ale aj ambivalentne neheroické postavy ako Zdeněk Toman či Jan Mikolášek. Mafián Černák. Národný martýr Palach či normalizačná pop star Duchoň. Alebo kolektívny hrdina, pracovníci a pracovníčky Československého rozhlasu počas okupácie Československa. Keby sme vzali do úvahy aj dokumentárne filmy, bola by galéria komplexnejšia. Ak však prijmeme fakt, že pre bežné povedomie je určujúci celovečerný hraný film pre kiná, odhalí tento sumár niekoľko skutočností.

Po prvé, takmer všetky spomínané filmy rámcuje pamäť na Československo – či už v medzivojnovom období alebo v časoch socializmu – aj preto ide zväčša o koprodukčné projekty. Po druhé, filmová galéria národa je chronicky neinkluzívna. Až na výnimku Vĺn v nej figurujú napospol muži. Po tretie, v príbehu ide vždy o konflikt jednotlivca s veľkými dejinami, spravidla podaný v žánrovom kľúči tragickej romance. Po štvrté, divácka i kritická recepcia týchto filmov sa neraz venuje viac portrétovanej osobnosti ako samotnému dielu.

Vo filmovej pamäti nateraz absentujú zásadné figúry ako Hlinka, Tiso, Golian (film sa už nakrúca), Žingor či Husák, hoci o viacerých z nich už vznikajú scenáre. Ktoré budú realizované a akým spôsobom, bude čoraz viac závisieť od politickej klímy. Vo filmovej galérii historických osobností však nenájdeme portréty umelcov a umelkýň, intelektuálov či intelektuálok, ani športovcov či športovkýň, teda ľudí, ktorí zasiahli do dejín mimo politických diskurzov. O Nepelovi nakrútil roku 1973 dokument Juraj Jakubisko a roku 2008 o ňom vznikol aj televízny medailón. A teraz slovenské kiná čakajú rovno dva filmy o krasokorčuliarovi: okrem toho Valentovičovho by mal mať začiatkom budúceho roka premiéru film Jakuba Červenku s titulom ON. Prečo sme si na Nepelu začali spomínať až teraz?

Nepela ako opomínaný hrdina

Valentovičov Nepela je odpoveďou na nepelovský paradox slávneho a zároveň opomínaného hrdinu. Jeho príbeh i forma sú vystavané na duálnych motívoch. Má dve matky: tú biologickú a trénerku. Dve blízke priateľky: zosnulú korčuliarku Hanu Maškovú a študentku Gabiku. Dva životy: verejný na ľade a pred kamerami, kde všetkých oslňuje, ale aj súkromný, kde túži byť prijatý taký, aký je. Jeho telo sa podriaďuje technickej disciplíne v povinných cvikoch na ľade, ale uvoľní sa až pri tanci s priateľmi. Oblieka si hnedý kostým, ale túži žiariť v štrasovej košeli. Vrcholná scéna filmu vizualizuje, ako je skutočný Nepela pre väčšinu ľudí neviditeľný, hoci je všetkým na očiach.

Ide o životopisný film vo vyššie vytýčenej línii pre široké publikum. Je nakrútený s neokázalou formálnou suverénnosťou, u debutanta nečakanou. Má protagonistu so silným životným príbehom, prostredníctvom ktorého vypovedá o dobe, keď bol profesionálny šport sociálnym výťahom, ale športovci boli zároveň rukojemníkmi režimu. Tematizáciou Nepelovej homosexuality a jeho túžby po úniku do lepšieho sveta má presah k súčasnej spoločenskej klíme, keď mladých ľudí zo Slovenska vyháňa nielen vidina lepšieho života na západ od našich hraníc, ale aj šíriaca sa atmosféra nenávisti.

A pri tom všetkom je to intímny portrét, ktorý zaujme nielen technickou zručnosťou v krasokorčuliarskych scénach, uveriteľnou retro atmosférou a dômyselným zakomponovaním i parafrázovaním archívnych materiálov, či výbornými hereckými výkonmi, ale predovšetkým silnou empatickou väzbou publika na hlavné postavy a doslova dojímavým vykreslením Nepelovho krehkého chlapčenstva a drsného a zároveň prijímajúceho materstva trénerky Hildy Múdrej. Hoci Valentovič našiel kľúč k nepelovskému paradoxu v jeho nevyautovanej homosexualite, krasokorčuliar tu nevystupuje ako gay ikona, ale skôr ako tragická obeť totality: komunistickej, patriarchálnej, homofóbnej.

S kým v galérii národa sa identifikujeme?

Dva filmy o Nepelovi sa dozaista nevyhnú porovnávaniu. V kontexte úvah o životopisnom filme sa však núka porovnanie filmu Nepela s portrétom inej predčasne zosnulej hviezdy 70. rokov – jeho rovesníka Karola Duchoňa. Slovenská populárna hudba nedávno zažila duchoňovský revival a Peter Bebjak o spevákovi nakrútil divácky hit. Po Nepelovi síce máme pomenovaný zimný štadión, ale vo všeobecnom povedomí nefiguruje. S kým sa teda ako spoločenstvo prostredníctvom filmov identifikujeme? So spevákom, ktorý utopil talent v alkohole, či športovcom, ktorý si doslova vydrel únik z krajiny? Duchoň sa stal príbehom, s ktorým sa publikum stotožnilo, Nepelov príbeh bol vymazávaný kvôli jeho emigrácii a tabuizovanému ochoreniu AIDS. Zostal tak symbolom excelentnosti bez vlastného odkazu. Film Nepela vracia jeho príbeh do našej kolektívnej pamäti a dáva Slovensku šancu byť viac Nepelom ako Duchoňom.